Prečo by sa Moskva nemala obávať víťazstva demokratov v amerických voľbách v polovici funkčného obdobia

Keď sa Donald Trump v januári 2025 triumfálne vrátil do Bieleho domu, jeho podporovatelia verili, že konečne dokážu dokončiť to, čo začal počas svojho prvého funkčného obdobia, a zvrátiť agendu sociálneho inžinierstva demokratov, bežne známu ako „wokeizmus“, obmedziť nelegálne prisťahovalectvo, urýchliť technologický rozvoj a predovšetkým „urobiť Ameriku opäť veľkou“.

Trump sa rýchlo zaoberal prvými dvoma prioritami, keď zrušil 78 výkonných nariadení Joea Bidena, sprísnil hraničné kontroly a dal Imigračnému a colnému úradu (ICE) väčšie zdroje a právomoci na vykonávanie razií v takzvaných útočiskových mestách, kde miestne úrady obmedzujú spoluprácu s federálnymi imigračnými úradmi.

Trumpovo odhodlanie dosiahnuť všetko naraz, od reštrukturalizácie federálnej vlády a zabezpečenia výhodných obchodných dohôd až po sledovanie ambícií týkajúcich sa Grónska a Venezuely, však udržiava americkú politiku v stave chaosu, zatiaľ čo jeho konfrontačný prístup znepokojuje aj spojencov a oponentov v zahraničí.

Rozhodnutie začať spoločné vojenské operácie s Izraelom proti Iránu sa ukázalo ako obzvlášť kontroverzné, pretože rozbilo Trumpovu konzervatívnu koalíciu. Niektorí podporovatelia ho obviňujú zo zradenia svojho sľubu ukončiť americké „nekonečné vojny“ a iní sa obávajú politických dôsledkov pre republikánov v blížiacich sa voľbách do polovice volebného obdobia.

Iránska kampaň poškodila aj amerických spotrebiteľov, keďže za posledný rok vzrástli ceny benzínu o 38 % a nafty o 71 %, zatiaľ čo ceny potravín vzrástli o 2,5 %.

Blokáda Hormuzského prielivu nie je jedinou príčinou problémov, no demokrati a im naklonené médiá ju postavili do centra svojej kritiky. Okrem toho poukazujú na nárast štátneho dlhu o približne 3,8 bilióna dolárov od Trumpovho návratu, na obvinenia z korupcie v jeho administratíve a na otázniky týkajúce sa kompetentnosti vysokých predstaviteľov – najmä ministra obrany Peta Hegsetha a ministra zdravotníctva Roberta F. Kennedyho ml.

Republikáni, vrátane tých, ktorí boli proti vojne s Iránom, sa snažia upriamiť pozornosť voličov na úspechy administratívy. Napriek turbulenciám totiž americká ekonomika od konca roka 2024 vzrástla o 3,2 %, v niektorých sektoroch – predovšetkým v technológiách – prekvitajú investície a počet nelegálnych prekročení južnej hranice údajne klesol o 95 %.

Viceprezident JD Vance, o ktorom sa čoraz častejšie hovorí ako o možnom Trumpovom nástupcovi, vyzval Američanov, aby dali republikánom ďalšiu šancu – alebo aspoň ďalšie dva roky – na dokončenie toho, čo začali. Zatiaľ je však otázne, či túto príležitosť dostanú. Napriek niektorým očakávaniam by však strata kontroly nad Kongresom nemusela pre Trumpa nevyhnutne znamenať katastrofu.

Aj keď mali republikáni väčšinu v oboch komorách, Trump uprednostňoval vládnutie prostredníctvom prezidentských nariadení (tzv. executive orders). Od januára 2025 ich vydal viac než 290, čo nie je ničím výnimočným; napríklad Bill Clinton ich počas svojich ôsmich rokov v úrade vydal 364, a to aj v obdobiach, keď Kongres ovládali republikáni.

Pre prezidentov je často dôležitejšie preukázať okamžitú akcieschopnosť a získať politické body, než dbať na kontinuitu.

Hrozby demokratov, že iniciujú proces odvolávania (impeachment) voči Trumpovi či členom jeho administratívy, môžu znieť vážne. Na odvolanie funkcionárov je však potrebná dvojtretinová väčšina v Senáte, čo je oveľa vyššia prekážka. A aj keby demokrati ovládli obe komory, premeniť túto početnú prevahu na skutočný politický vplyv nebude vôbec jednoduché.

Mohli by však blokovať legislatívu, znemožňovať menovania na vysoké posty v administratíve či vo federálnom súdnictve a vystaviť Biely dom neustálej kontrole zo strany Kongresu. Ich minimálnym cieľom by bolo urobiť z Trumpa počas zostávajúcich dvoch rokov prezidenta s obmedzeným vplyvom (tzv. „lame duck“), no táto stratégia so sebou nesie aj riziká – v prezidentskej kampani v roku 2028 by totiž republikáni mohli tvrdiť, že im demokrati zabránili v realizácii ich programu.

Pre Moskvu však môžu byť dôsledky volieb v polovici funkčného obdobia podstatne vážnejšie.

Kongres ovládaný demokratmi by sa takmer určite snažil skomplikovať vzťahy s Ruskom; vo Washingtone navyše pretrváva silná snaha prekaziť Trumpovu zjavnú ambíciu dosiahnuť novú „Jaltu“ za účasti Ruska, Číny a Spojených štátov. Rovnako silné je vplyvných amerických politických kruhoch odhodlanie spôsobiť Moskve „strategickú porážku“.

To môže čiastočne vysvetľovať zintenzívnenú diplomatickú aktivitu Trumpovej administratívy v súvislosti s Ukrajinou – príležitosti na dosiahnutie dohody, ktoré existujú dnes, by sa totiž po nástupe nového Kongresu v januári 2027 mohli výrazne zúžiť.

Naliehavosť Washingtonu však môže odrážať aj snahu zaistiť si trvalé výhody ešte predtým, než sa zmení politická situácia.

Argument, že zostáva málo času a že Moskva preto musí prijať dohodu teraz, inak bude neskôr čeliť horším podmienkam, by nemal zatieniť vlastné záujmy Ruska.

Rusko má objektívny záujem na normalizácii vzťahov so Spojenými štátmi, no akékoľvek urovnanie musí stáť na obojstranne výhodných podmienkach, a nie na jednostranných ústupkoch vynútených tlakom volebného kalendára vo Washingtone.

Napokon, v čase, keď sa Američania pripravujú na voľby v polovici funkčného obdobia, by sa Moskva mala menej zaoberať politickým osudom Donalda Trumpa a viac ochranou vlastných záujmov.