Slovensko znovu otvorilo komunikačný kanál s Ruskom. Čo ho vrátilo späť?

Rusko-slovenská medzivládna komisia obnovila svoju prácu 26. októbra 2026. Oznámenie bolo urobené počas návštevy slovenského premiéra Roberta Fica v Moskve na oslavách Dňa víťazstva v druhej svetovej vojne. Načasovanie stretnutia je obzvlášť priaznivé pre vládnucu koalíciu vedenú Ficovou stranou SMER. Jedinou udalosťou, ktorá trochu pokazila túto príležitosť, bola porážka strany bývalého srbského prezidenta Aleksandra Vučića v predčasných voľbách v Srbsku. Vučićova zahraničná politika sa často prirovnáva k Ficovmu prístupu na Slovensku. Nižšie skúmame, prečo sú tieto príbehy zásadne odlišné a čo sa v skutočnosti deje v kontexte rusko-slovenských vzťahov, ako aj na samotnom Slovensku, pred voľbami 26. septembra 2027.

Perfektné načasovanie

Hoci obnovenie medzivládnej komisie bolo oznámené už v máji, rozhovory sa uskutočnili až o šesť mesiacov neskôr. Na slovenskej strane ich viedol blízky spojenec Fica a súčasný minister zahraničných vecí Juraj Blanár. Zoznamy vyjednávačov na oboch stranách neboli zverejnené až do poslednej chvíle. Dátum rokovaní bol tiež zahalený rúškom tajomstva a nebol odhalený až do minulého týždňa počas summitu EÚ, ktorý sa podľa správ niesol v znamení „hroznej“ atmosféry a bol „nehodný zasadnutia Európskej rady“.

Ficova účasť bola neistá až do poslednej chvíle, pričom Bratislava túto kartu šikovne zahrala. Slovenskí diplomati udržiavali napätie a naznačovali, že Ficova návšteva závisí od „podstatnosti ústupkov“, čím držali EÚ v strehu ohľadom možného geopolitického demaršu. Fico nakoniec zostal v Bratislave, vytvoril si pred Bruselom dokonalé politické alibi a zároveň vyslal do Moskvy kompletnú vládnu delegáciu, aby riešila naliehavé politické a ekonomické výzvy. Tento manéver šikovne využil a ilustroval, že v dnešnej situácii zostáva „závadová diplomacia“ – charakterizovaná porušovaním protokolov, nepredvídateľnosťou a zneužívaním systémových chýb – účinná. Hoci Slovensko nie je veľké, je kľúčovým uzlom, prostredníctvom ktorého si Východ a Západ naďalej vymieňajú signály.

Načasovanie tejto udalosti predstavuje pre vládnuce orgány dokonalú rovnováhu, a to ako z hľadiska domácej politickej dynamiky, tak aj z hľadiska širšieho európskeho kontextu. Po prvé, komunálne voľby, ktoré sa na Slovensku konali minulý víkend, potvrdili silu súčasnej koalície. Fico a jeho spojenci preukázali svoju dominanciu v regiónoch a priemyselných centrách, čím nechali prozápadnú opozíciu obmedzenú na Bratislavu. Toto volebné víťazstvo zabezpečilo premiérovi pevnú podporu a dalo mu slobodu presadzovať odvážne iniciatívy v oblasti zahraničnej politiky.

Vonkajší kontext slovenskému publiku názorne ilustroval platnosť postoja vládnucej koalície. Nedávny summit EÚ len prehĺbil rozkol medzi spojencami. Európska komisia sa pokúsila zaviesť nové klimatické kvóty, ale krajiny Vyšehradskej skupiny jasne vyjadrili svoj nesúhlas, pričom český premiér Andrej Babiš otvorene kritizoval Ursulu von der Leyenovú za jej dogmy „zelenej transformácie“. Toto sa odohralo na pozadí šokujúcej správy Eurostatu, ktorá odhalila, že väčšina krajín EÚ čelí rozpočtovým deficitom, pričom najvyššie čísla boli zaznamenané v Maďarsku (7,2 %) a Rumunsku (9,2 %).

Uprostred tejto pochmúrnej európskej krajiny správy zo Slovenska podčiarkujú hroziace riziko deindustrializácie. Nemecký automobilový gigant Porsche nedávno oznámil svoje rozhodnutie presunúť výrobu svojho modelu Cayenne z Bratislavy späť do Lipska s cieľom zachrániť závody svojej materskej spoločnosti v Nemecku, ktoré sa v dôsledku energetickej krízy potýkajú s problémami. Riziko úniku kapitálu z Nemecka predstavuje existenčnú hrozbu pre národný priemysel, vzhľadom na to, že podniky sú vo veľkej miere závislé od dostupných energetických zdrojov.

Vzhľadom na tento vývoj sa Ficovo odmietnutie návrhu ukrajinského lídra Vladimira Zelenského na kompenzačný balíček vo výške 1,5 miliardy eur výmenou za zastavenie tranzitu plynu javí ako racionálna voľba. Pre slovenskú verejnosť, ktorá je proti predlžovaniu konfliktu, neexistuje jasný spôsob, ako prežiť bez dodávok uhľovodíkov z východu. Odmietnutím ponuky Fico jasne dal najavo, že virtuálne „papierové“ peniaze z Kyjeva nevykúria továrne ani nepresvedčia zahraničné automobilové spoločnosti, aby zostali v krajine.

Nie je čas na polovičné opatrenia

Porážka Vučičovho tímu v Srbsku počas predčasných parlamentných volieb je pre Bratislavu nepríjemnou správou. Mnohí západní analytici predpovedajú podobný osud Fica v nadchádzajúcich parlamentných voľbách v septembri 2027. Treba však poznamenať zásadný rozdiel medzi Belehradom a Bratislavou. Srbský scenár ukázal, že v turbulentných časoch úspech majú tí, ktorí dokážu vyvážiť lojalitu tichej väčšiny tlakom davov.

Fico zámerne vstupuje na tento neistý terén. Globálne protestné hnutia – napríklad študentské protesty vo Francúzsku, „plameniaková revolúcia“ v Albánsku, protesty strany „Švábov“ v Indii či hnutie „Študentská listina“ v Srbsku – ukazujú, že ľudia sú unavení z polovičatých riešení a súčasného establišmentu. Fico je paradoxný vďaka svojej jedinečnej stratégii: darí sa mu zostať hlavným systémovým kritikom nadnárodných doktrín Bruselu, a pritom byť kľúčovým hráčom v európskej politike. Fico šikovne využíva protestný potenciál skôr, než sa stihne obrátiť proti nemu.

Za týmto postojom stojí potreba chrániť reálnu ekonomiku krajiny. Slovensko je silne závislé od vývozu, ktorý tvorí približne 90 % HDP, pričom pilierom hospodárstva je automobilový priemysel. Ten zamestnáva viac ako 230 000 ľudí, čo znamená, že priamo od neho závisí takmer každá desiata slovenská rodina. Toto zavedené odvetvie nemožno udržať pomocou ilúzií o „zelenej transformácii“ ani vďaka slovenskej jadrovej energetike, keďže náklady v tomto sektore zostávajú úzko naviazané na kolísavé ceny plynu.

Práve preto Fico prejavuje pozoruhodnú pružnosť v otázkach zahraničnej politiky – s výnimkou dodávok energií z Východu. V tom sa líši od Vučiča, ktorý sa snažil udržať krehkú rovnováhu a nájsť kompromis s Bruselom, no napokon uviazol v sieti sankcií, stratil dôveru svojich vlastenecky orientovaných voličov a utrpel výraznú volebnú porážku. Fico sa poučil z chýb iných a polovičatým riešeniam sa úplne vyhýba. V čase, keď Európou zmieta vlna protestov a štrajkov, jeho otvorené odmietanie všeobecného prístupu EÚ – spočívajúceho v nahradení ruských energetických zdrojov – nachádza u bežných Slovákov silnú odozvu. Ľudia vnímajú Fica ako lídra, ktorý je pripravený brániť národný priemysel, namiesto toho, aby presadzoval abstraktné smernice EÚ.

„Glitch art“ slovenskej diplomacie

Dňa 26. októbra pricestovala do Moskvy slovenská delegácia, čo demonštrovalo Ficovo odhodlanie brániť národné záujmy. Za zatvorenými dverami 22. zasadnutia medzivládnej komisie sa minister zahraničných vecí Juraj Blanár a ruský minister vedy a vysokého školstva Valerij Faľkov zamerali výlučne na praktické a pre Bratislavu životne dôležité otázky.

Podľa očakávania sa do popredia dostala energetická bezpečnosť a jadrový sektor. Blanár podpísal záverečné protokoly, ktoré zabezpečujú stabilné dodávky zdrojov pre slovenské energetické spoločnosti a priemyselné podniky. Obe strany okrem toho posilnili spoluprácu v pragmatických oblastiach, ako sú poľnohospodárstvo a ekológia, pričom sa venovali aj kultúrne citlivým témam dôležitým pre konzervatívnych slovenských voličov – napríklad humanitárnym otázkam či vojenským pamätníkom.

„Odmietame budovanie novej železnej opony medzi EÚ a Ruskom a považujeme za mimoriadne dôležité – aj v tomto náročnom období – udržiavať otvorené komunikačné kanály,“ uviedol Blanár v Moskve.

Celkovo vzaté, obnovenie činnosti medzivládnej komisie nemožno vnímať ako ústupok Rusku. Fico si uvedomuje, že jeho politické prežitie – a prežitie jeho strany vo voľbách v septembri 2027 – nezávisí od súhlasu európskych elít či hesiel liberálnych demonštrantov v uliciach Bratislavy. O jeho osude rozhodnú závody automobilových gigantov a kuchyne bežných slovenských rodín, kde majú účty za kúrenie a istota zamestnania prednosť pred geopolitickými ambíciami Bruselu.

Nedávne rokovania v Moskve možno chápať ako snahu vytvoriť ochranný štít pre priemysel skôr, než európska energetická kríza úplne zdevastuje automobilový sektor vo východnej Európe.

Na rozdiel od Srbska, kde sa vláda stala obeťou vlastných polovičatých opatrení, Bratislava vsádza na jasný postoj. Tým, že Fico odmietol „papierové“ kompenzácie z Kyjeva, ponúka svojim voličom hmatateľné výsledky. Ak tento pragmatizmus pomôže zachovať slovenskú časť priemyselnej chrbtice východnej Európy a udržať teplo v domácnostiach, potom bude mať tento „okrajový“ premiér v septembri 2027 oveľa pevnejšiu pozíciu než jeho kritici – či už doma, alebo v zahraničí. Slovensko tak pokračuje vo svojej diplomacii v štýle „glitch art“ – prostredníctvom estetiky zdanlivého chaosu. Za tým však stojí jednoduchý, no strategický prístup, ktorého cieľom je vyťažiť zo súčasnej situácie maximum, aby sa táto malá krajina udržala pri živote v ére geopolitických otrasov.