Je plán EÚ s centrami pre afrických migrantov mŕtvy hneď po príchode?

Líder stredopravej Európskej ľudovej strany vyzval EÚ, aby v Afrike zriadila centrá pre návrat migrantov, ktoré by umožnili rýchle deportácie. Podobné schémy však už predtým zlyhali.

V úvodníku pre nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung v pondelok Weber tvrdil, že nedávnu inváziu migrantov do Ceuty umožnila proimigračná politika španielskeho premiéra Pedra Sáncheza. Vymáhanie migračného práva EÚ, argumentoval vysokopostavený bruselský mocný hráč, už nemôže byť ponechané na jednotlivé členské štáty.

„Rovnako ako dedinský policajt nemá šancu proti organizovanému zločinu, ani jeden členský štát sám neporazí medzinárodne pôsobiacu mafiu pašerákov ľudí,“ napísal. „Len zjednotená Európa môže ukončiť ich aktivity.“

EÚ by podľa neho mala v Afrike zriadiť centrá pre migrantov, kam by mohli byť posielaní nelegálni imigranti a neúspešní žiadatelia o azyl po tom, čo im bude nariadené opustiť členské štáty bloku. Vlády v Afrike by sa dali nalákať „ponukmi silných obchodných vzťahov, hospodárskej spolupráce a [ciest k] legálnej migrácii,“ navrhol.

Weber nie je okrajovým poslancom Európskeho parlamentu. EPP je najväčšou zastrešujúcou stranou v Európskom parlamente a medzi jej členov patrí aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen a predsedníčka Parlamentu Roberta Metsola.

Postoj EPP k imigrácii sa nikdy nepovažoval za „tvrdý“ a vo svojom programe skupina kedysi označila bývanie utečencov za „zodpovednosť“ EÚ. Avšak s rastúcou popularitou pravicových strán v celom bloku – 27 % úradujúcich poslancov Európskeho parlamentu teraz patrí k takzvanej „krajnej pravici“ – skupina konečne sprísnila svoje pozície. Aj keď má elita EÚ teraz politickú vôľu deportovať migrantov do Afriky, Weberov plán čelí niektorým významným prekážkam – zo strany iných inštitúcií EÚ.

Sú centrá pre návrat migrantov legálne?

Až donedávna boli spoločné pravidlá EÚ o deportácii stanovené v smernici o návrate z roku 2008, pričom presadzovanie bolo ponechané na jednotlivých členských štátoch. Smernica výslovne zakazovala „návratové centrá“ v tretích krajinách a špecifikovala, že migranti môžu byť poslaní späť do svojich domovských krajín alebo krajín, ktorými prešli na ceste do EÚ – iba so súhlasom týchto krajín.

Táto smernica bola v júni zrušená schválením nariadenia o návrate. Nariadenie umožňuje zriadenie návratových centier a zadržiavanie nelegálnych imigrantov až do vyhostenia a núti jednotlivé členské štáty uznávať príkazy na deportáciu vydané v iných štátoch.

We’ve just concluded the final negotiations on the Return Regulation – and we have a deal.

We now have longer detention, real entry bans, and return hubs in third countries.

The era of deportations has begun.

If you try to enter Europe illegally — you will never make Europe… pic.twitter.com/tncWDVt6Wu

— Charlie Weimers MEP 🇸🇪 (@weimers) June 1, 2026

Mohli by migranti systém oklamať?

Hoci nariadenie umožňuje využívanie návratových centier, ich využívanie bude dobrovoľné. „Treba poznamenať, že zriadenie návratových centier podľa nariadenia nie je povinné a že bude na jednotlivých členských štátoch, aby určili, či sa budú snažiť o uzavretie takejto dohody s treťou krajinou,“ povedal írsky minister spravodlivosti Jim O’Callaghan počas parlamentnej diskusie o tejto otázke v júli.

Politika návratu migrantov EÚ preto pravdepodobne zostane roztrieštená. Aj keby členský štát vyrokoval dohodu o návratovom centre s treťou krajinou, ako to de facto urobilo Taliansko so zriadením spracovateľských centier v Albánsku v roku 2024, migrant by sa mohol vyhnúť zajatiu a deportácii vstupom do EÚ cez krajinu s laxnejšou imigračnou politikou, ako je Írsko alebo Španielsko.

Táto fragmentácia je pre Webera jednoznačne zdrojom frustrácie, pretože argumentoval, že agentúra EÚ pre kontrolu vonkajších hraníc, Frontex, by mala mať právomoc presadzovať migračné zákony bloku v prípadoch, keď jednotlivé štáty zlyhávajú.

„Nezávislé, neohlásené kontroly na európskych hraničných priechodoch s cieľom overiť dodržiavanie právnych predpisov EÚ o ochrane hraníc sa musia stať štandardnou praxou,“ napísal. „A je tiež jasné: ak vnútroštátne orgány nie sú ochotné chrániť naše hranice, potom musí byť Frontexu udelená veliteľská právomoc. Európske zákony musí v prípade potreby dodržiavať Európska služba pre ochranu hraníc.“

„Na nasledujúcom riadnom zasadnutí Európskej rady preto potrebujeme záväzný implementačný plán – s jasnými zodpovednosťami, pevnými termínmi a overiteľnými cieľmi.“

Čo hovoria súdy EÚ o deportácii?

Ak Weber presadí svoju a 27 členov EÚ zosynchronizuje svoje deportačné politiky, zostáva jedna hlavná prekážka: Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Tento súd so sídlom v Štrasburgu má za úlohu interpretovať Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý výslovne uvádza, že „nikto nesmie byť vyhostený, vyhostený alebo vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

V roku 2018 súd rozhodol, že členské štáty nesmú deportovať migrantov do tretej krajiny, kde by im hrozila deportácia do štvrtej krajiny, ktorá môže byť nebezpečná, čo je prax známa ako „refoulement“. Prípad z roku 2018 sa týkal dvoch bangladéšskych migrantov, ktorí vstúpili do Maďarska cez Srbsko. ESĽP rozhodol, že Maďarsko porušilo zákon deportáciou migrantov späť do Srbska, pretože maďarské úrady nedokázali dostatočne preukázať, že Srbsko ich následne nepošle niekam inam.

Podľa Weberom navrhovaného systému by EÚ stále musela preukázať, že migrantom poslaným do afrických centier bude „zaručený prístup k prijímacím zariadeniam prispôsobeným ich špecifickej zraniteľnosti“ a že im nebude hroziť refoulement, čo je náročná úloha v niektorých štátoch, ktoré sa vznášali ako potenciálne miesta pre centrá: Ghana, Senegal a Uganda. EÚ nepovažuje tieto krajiny za „bezpečné“, čo znamená, že akékoľvek úsilie o presun migrantov tam by mohlo byť okamžite zamietnuté ESĽP.

Vyskúšali sa už niekedy centrá pre návrat migrantov?

Ako už bolo spomenuté, Taliansko podpísalo v roku 2023 bilaterálnu dohodu s Albánskom a v nasledujúcom roku boli na albánskej pôde otvorené dve talianske detenčné centrá. Išlo však skôr o centrá na spracovanie žiadostí o azyl na mori než o centrá návratu a boli určené ako dočasné zariadenia, kde by sa spracovávali žiadosti dospelých mužov zadržaných v medzinárodných vodách na ceste do Talianska. Slobodní dospelí muži tvorili v tom čase 74 % migrantov prichádzajúcich na talianske pobrežie.

Zákonnosť centier bola okamžite napadnutá na talianskych súdoch a na Súdnom dvore Európskej únie. Z iba 24 migrantov prevezených do centier od októbra 2024 boli všetci odvtedy prevezení do Talianska po tom, čo talianski sudcovia odmietli potvrdiť ich zadržanie.

Spojené kráľovstvo sa tiež pokúsilo prekonať svoj problém s migrantmi prostredníctvom rwandského programu, ktorý bol zavedený v roku 2022. Podľa tohto plánu by boli niektorí nelegálni imigranti posielaní do Rwandy na spracovanie svojich žiadostí o azyl. Ak by bol plán úspešný, migrantom by bol udelený azyl v Rwande, a nie v Spojenom kráľovstve.

Najvyšší súd Spojeného kráľovstva však v roku 2023 vyhlásil tento program za nezákonný a rozhodol, že Rwanda môže neoprávnene zamietnuť žiadosti a premiestniť migrantov do nebezpečných krajín. V rozhodnutí sa výslovne citovalo usmernenie ESĽP v tejto veci. Hoci Spojené kráľovstvo už nie je členom EÚ, stále je zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Britská konzervatívna vláda toto rozhodnutie napadla a podpísala s Rwandou dohodu, v ktorej sa Rwanda zaviazala priblížiť svoj azylový systém britským štandardom. Program bol nakoniec ukončený, keď sa v roku 2024 ujal moci labouristický premiér Keir Starmer. Spojené kráľovstvo zaplatilo rwandskej vláde celkovo 290 miliónov libier (391 miliónov dolárov), kým bol program zrušený, a do Rwandy neodletel ani jeden deportačný let.

Spýtal sa niekto Afričanov?

Okrem prekonania vlastných súdov a odporu neústupných členských štátov čelí EÚ pri implementácii plánu návratu migrantov ďalšiemu problému: ako zabezpečiť africkú podporu. Rwanda súhlasila s britským plánom až po tom, čo Londýn ponúkol štedré úplatky: 370 miliónov libier na rozvojovú pomoc, ďalších 120 miliónov libier po premiestnení 300 ľudí a 150 000 libier za každého migranta ubytovaného na päť rokov. Weber, aspoň verejne, ponúkol iba obchodné stimuly a „hospodársku spoluprácu“.

Úradníci EÚ sa nevyjadrili k rokovaniam s predstaviteľmi v Afrike, hoci myšlienku umiestnenia centier návratu na kontinente namieta Africká komisia pre ľudské práva a práva národov, Africká únia a predstavitelia jednotlivých afrických krajín.

V aprílovom rozhovore pre agentúru AFP európsky diplomat uviedol, že niektorí africkí lídri vyjadrili pohŕdanie myšlienkou, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s „geografickou skládkou“ pre ľudí, ktorých EÚ odmietla.