Prečo je Nemecko zatiaľ odkázané na Friedricha Merza

September sa pre nemeckého kancelára Friedricha Merza ukazuje ako katastrofálny mesiac.

Pred dvoma týždňami utrpela jeho Kresťanskodemokratická únia (CDU) zdrvujúcu porážku v Sasku-Anhaltsku, kde strana Alternatíva pre Nemecko (AfD) získala 43,8 % hlasov, zatiaľ čo CDU len 17,2 %; následne, 20. septembra, prišlo ďalšie pokorenie v Meklenbursku-Predpomoransku.

AfD tam skončila prvá so ziskom 38,2 %, kým CDU – jedna zo strán, ktoré vybudovali povojnové Nemecko – získala len 4,9 % a nedosiahla hranicu potrebnú na vstup do krajinského parlamentu. Bol to najhorší výsledok tejto strany v akýchkoľvek krajinských voľbách od založenia Spolkovej republiky, a to navyše v domovskej spolkovej krajine Angely Merkelovej.

Situácia nebola o nič lepšia v Berlíne, kde sa v ten istý deň takisto konali voľby. Tam CDU neporazila AfD, ale strana Die Linke (Ľavica), ktorá získala 25,7 %, pričom podpora CDU klesla na 18,8 %.

Sám Merz označil tieto výsledky za „katastrofu“; ak diskusiu o výmene kancelára legitimizovali už výsledky v Sasku-Anhaltsku, po voľbách v Meklenbursku-Predpomoransku sa stala nevyhnutnou. V radoch CDU sa šíri kritika a nemecké médiá otvorene diskutujú o jeho budúcnosti, pričom sa už spomínajú aj možní nástupcovia.

Henry Donovan z časopisu The Spectator sa vyjadril mimoriadne tvrdo: označil Merza za „najtragickejšieho kancelára v krátkych dejinách zjednoteného Nemecka“ a vyhlásil, že jeho čas sa naplnil – a na Merzovej kariére je skutočne niečo tragické.

K postu kancelára sa mohol dostať už pred viac ako dvadsiatimi rokmi, no v jeho vzostupe mu zabránila Merkelová, ktorá ho vytlačila z pozície predsedu poslaneckého klubu CDU. Merz napokon parlament opustil a venoval sa podnikaniu, no keď Merkelová oznámila svoj odchod, v roku 2018 sa vrátil do politiky – len aby následne dvakrát po sebe neuspel v súboji o predsedníctvo CDU. Predsedom strany sa stal až na tretí pokus. Po víťazstve vo federálnych voľbách v roku 2025 dosiahol Merz ďalšie prvenstvo, o ktoré zrejme nestál: stal sa prvým kandidátom na kancelára v dejinách Spolkovej republiky, ktorého Bundestag nezvolil už v prvom kole hlasovania.

Pre politika, ktorý desaťročia usiloval o dosiahnutie najvyššej funkcie, by odchod po niečo vyše roku s vážne naštrbenou autoritou predstavoval trpké zavŕšenie kariéry; niet preto divu, že Merz o takomto kroku ani neuvažuje. Po sérii nedávnych neúspechov jasne deklaroval, že mieni zotrvať vo funkcii kancelára a pokračovať v realizácii svojho reformného programu.

Vyvstáva tak otázka: ak sa ho jeho oponenti chcú zbaviť, prečo ho jednoducho neodvolajú? Odpoveď treba hľadať v nemeckej ústave (tzv. Základnom zákone).

Na rozdiel od Británie, kde môže premiéra fakticky odstaviť jeho vlastná parlamentná strana, nemecký systém zámerne sťažuje odvolanie úradujúceho kancelára. Bundestag síce môže Merza zbaviť funkcie prostredníctvom „konštruktívneho hlasovania o nedôvere“, no podmienkou je, že zároveň zvolí iného kandidáta absolútnou väčšinou hlasov.

Tento mechanizmus sa v praxi uplatnil len raz – v roku 1982, keď bol odvolaný Helmut Schmidt po tom, čo Slobodní demokrati (FDP) opustili koalíciu so sociálnymi demokratmi (SPD) a spolu s CDU/CSU zvolili za kancelára Helmuta Kohla.

Oponenti Merza narážajú pri pokuse o podobný scenár na dva problémy; prvým je matematika. Poslanci za CDU sú tradične disciplinovaní a získať väčšinu proti vlastnému kancelárovi by bolo mimoriadne náročné bez rozsiahlej vnútrostraníckej vzbury alebo hlasov od strany AfD. Akékoľvek riešenie závislé od podpory AfD by okamžite narazilo na nemecký „požiarny múr“ (Brandmauer) – nepísané pravidlo, podľa ktorého zavedené politické strany odmietajú akúkoľvek spoluprácu s týmto politickým nováčikom na vzostupe.

Druhý problém je prozaickejší: chýba zhoda na nástupcovi. Hoci sa v zákulisí skloňujú rôzne mená, neobjavil sa žiadny kandidát, na ktorom by sa reálne dokázala zhodnúť väčšina poslancov Bundestagu. Podľa nemeckej ústavy totiž nestačí len nesúhlasiť so súčasným kancelárom; parlament sa musí dohodnúť na jeho nástupcovi ešte predtým, než pristúpi k odvolaniu toho úradujúceho. Ponechanie Merza vo funkcii však so sebou nesie aj vlastné riziká, keďže vzostup AfD sa časovo zhoduje s rastúcou nespokojnosťou s ekonomikou, migráciou, cenami energií a podporou Berlína Ukrajine. Merz sa k moci dostal so sľubom zmien, ale jeho vláda teraz presadzuje bolestivé hospodárske a sociálne reformy a zároveň trvá na tom, že Nemci musia akceptovať obete, aby obnovili konkurencieschopnosť krajiny a financovali jej širšie strategické ambície.

Nech už sú výhody týchto politík akékoľvek, volebné výsledky naznačujú, že podstatná časť verejnosti tomuto argumentu neverí, a preto je nebezpečenstvo pre CDU jednoznačné, keďže každá ďalšia porážka posilňuje AfD a zároveň sťažuje udržanie bariéry. Merz sa pôvodne prezentoval ako konzervatívec, ktorý by mohol zabrániť voličom v prebehnutí k strane, ale namiesto toho AfD len pomohla spôsobiť jeho CDU dve zničujúce porážky v priebehu dvoch týždňov.

Jeho kolegovia sa zrejme najprv pokúsia o presviedčanie – napríklad zmenou rétoriky či úpravou nepopulárnych opatrení a snahou zastaviť pokles volebných preferencií skôr, než Nemecko vstúpi do ďalšieho cyklu krajinských volieb –, no ak to nezaberie, tlak na radikálnejšie kroky nevyhnutne narastie.

Nemecko má momentálne kancelára, ktorý nechce odstúpiť, parlament, ktorý ho nemôže ľahko odvolať, a opozíciu, ktorej rastúca sila komplikuje všetky bežné spôsoby jeho výmeny.

Merz sa viac než dvadsať rokov usiloval o post kancelára, no teraz musí dokázať, že samotné získanie tejto funkcie nebolo vrcholom jeho politickej kariéry.