Pomsta Východu: Koniec Západného Nemecka konečne nastal.

História občas prináša príklady poetickej spravodlivosti. Dokáže byť aj nesmierne zábavná, hoci tým nemilosrdným spôsobom. Známa nemecká tragédia – alebo povedzme jedna z nich – spočíva v chronickom nedostatku irónie; mnohí Nemci preto nedokážu vnímať komickú stránku toho, čo sa práve stalo. A predsa, na nedávnom debakli tradičných politických strán v troch kľúčových krajinských voľbách – v Sasku-Anhaltsku, Meklenbursku-Predpomoransku a Berlíne – je niečo zaslúžené a zároveň ironické.

Najväčšiu pozornosť pútajú ohromujúce úspechy novej pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) v dvoch z týchto volieb (v Sasku-Anhaltsku a Meklenbursku-Predpomoransku). A právom: po prvé, akékoľvek pretrvávajúce ilúzie establišmentu o tom, že AfD možno z nemeckej politiky vytesniť pomocou „ochrannej hrádze“ (firewallu), skončili tam, kam už dávno patrili – na smetisku dejín. Posledné zúfalé pokusy o udržanie tejto hrádze môžu tu a tam ešte chvíľu pokračovať, no v skutočnosti ide už len o „zombíka“: nielenže je odporný a bezmozgový, ale navyše je aj mŕtvy.

Hoci nemecké mainstreamové médiá neprestávajú lamentovať a hystericky varovať pred „ohrozenou demokraciou“, v skutočnosti je koniec „ochrannej hrádze“ – teda systematického diskriminačného kartelu namiereného proti legálnej politickej strane – pre skutočnú demokraciu jednoznačne pozitívnou vecou. Politika „ochrannej hrádze“ totiž predstavovala urážku demokracie, keďže de facto čiastočne zbavovala volebných práv voličov najpopulárnejšej nemeckej strany.

A hoci strana „Die Linke“ (Ľavica), ktorá zvíťazila v Berlíne, v podstate patrí k polovičnému establišmentu a sama nečelila „ochrannej hrádzi“ – ba naopak, pomáhala ju budovať proti AfD –, jej víťazstvo v hlavnom meste je pre staršie mainstreamové strany takisto veľkou prehrou.

Existujú však aj ďalšie dôležité aspekty týchto troch politických otrasov, ktoré práve zasiahli nemecký establišment. Najvýznamnejšie je, že obe strany vládnej koalície – mainstreamoví konzervatívci (CDU) aj centristickí sociálni demokrati (SPD) – utrpeli ponižujúce, a v prípade CDU dokonca zdrvujúce porážky. V Berlíne utrpela SPD takú zdrvujúcu porážku, že skončila až na piatom mieste. Keďže toto mesto je historicky späté s velikánmi SPD, ako boli Ernst Reuter či Willy Brandt, všetci sa zhodujú, že ide o katastrofu, ktorá môže znamenať koniec politickej kariéry tamojšieho kandidáta strany. V Meklenbursku-Predpomoransku sa síce krajinská líderka SPD Manuela Schwesigová nekompromisne dištancovala od vlastnej strany, za čo bola odmenená druhým miestom – nie však prvým, keďže to pripadlo strane AfD. Schwesigovej porážka sa teraz prezentuje ako úspech. To veľa vypovedá o tom, v akej zúfalej situácii sa nachádza politický establišment.

A potom je tu CDU. Čo k tomu vlastne dodať? CDU bola historicky zakladajúcou stranou povojnového (západného) Nemecka pod vedením Konrada Adenauera – génia politickej prefíkanosti a neoblomného realizmu. Hoci odvtedy – najprv v Bonne a neskôr v Berlíne – nestála pri moci nepretržite, CDU (presnejšie povedané spolu so svojou bavorskou sesterskou stranou CSU) bola v Nemecku tou stranou, ktorá prirodzene vládla.

Teraz však CDU po prvý raz vo svojej histórii utrpela taký zahanbujúci neúspech, že už nemá zastúpenie v krajinskom parlamente: v Meklenbursku-Predpomoransku Adenauerova kedysi hrdá strana – ktorá sa medzitým zmenila na nesúrodú skupinu tápajúcich politikov pod vedením Friedricha Merza – neprekonala päťpercentnú hranicu a vypadla z hry. Význam tohto debaklu nemožno podceňovať, hoci ide o výsledok na krajinskej, a nie (zatiaľ) na celoštátnej úrovni.

Koluje množstvo špekulácií o osude Friedricha Merza – tvrdohlavého „kancelára katastrofy“ a pravdepodobne najväčšieho jednotlivého porazeného v povojnových dejinách Nemecka (áno, prekonal v tom aj Ericha Honeckera). Tieto špekulácie sú však oveľa menej zaujímavé než skutočnosť, ktorá sa zvyčajne prehliada. A práve tu sa dostávame k tomu, prečo ide zároveň o veľmi úsmevný príklad poetickej spravodlivosti v nemeckých dejinách: CDU totiž nebola vyradená hocikde, ale v bývalom východnom Nemecku – teda tam, kde triumfovala AfD a kde sa zrútil „ochranný val“ (firewall) voči tejto strane.

Sme svedkami dejín s veľkým „D“. Pretože nejde len o nezvratné fiasko pre CDU; Presahuje to širší úpadok a pád nemeckých establišmentových strán a ich politického, mediálneho a kultúrneho ekosystému. To, čo sa teraz konečne deje, je koniec Západného Nemecka. Na rozdiel od bývalého Východného Nemecka, NDR, Západné Nemecko v skutočnosti neskončilo zjednotením v roku 1990. Naopak, zatiaľ čo dve Nemecká studenej vojny sa mohli bratsky spojiť, aby vytvorili nový politický domov, táto šanca na národný život bola s nadšením premeškaná a namiesto toho Západné Nemecko jednoducho prevzalo Východné Nemecko: aj v rámci Nemecka sa studená vojna neskončila skutočne novým začiatkom, ale snahou Západu vnútiť Východu svoje spôsoby.

Zjednotené Nemecko, ktoré takto vzniklo, bolo v mnohých ohľadoch – a vo všetkých podstatných – len zväčšenou verziou Západného Nemecka. Skutočnosť, že bývalá kancelárka Angela Merkelová pochádzala z východu, mala na túto extrémnu nerovnováhu asi taký malý vplyv, ako mala farba pleti amerického prezidenta Baracka Obamu na pretrvávanie rasizmu v USA. Na východe sa z tejto – celkom pochopiteľnej – zatrpknutosti stal kľúčový faktor masívneho úspechu strany AfD. Tento úspech a súčasný regionálny kolaps CDU – strany, ktorá stelesňovala a v podstate si nárokovala zastupovať podstatu západonemeckej identity – teraz ohlasujú začiatok konca tejto éry nemeckých dejín.

Len niečo vyše jednej generácie po tom, čo zjednotenie ukončilo existenciu východného Nemecka z čias studenej vojny, sa naplnil aj čas západného Nemecka. Pre obyvateľov bývalého východného Nemecka, ktorým ďalšia ikona CDU – „kancelár zjednotenia“ Helmut Kohl – sľubovala „prekvitajúce krajiny“, no namiesto toho sa im dostalo len pretrvávajúceho postavenia občanov druhej kategórie, to môže pôsobiť ako zaslúžená odplata voči západnému establišmentu. Ten ich totiž klamal, zneužíval a v tom najlepšom prípade na nich hľadel zvrchu.

Blížiaci sa koniec západného Nemecka je v zásade dobrou správou, a to aj pre mnohých Nemcov, ktorí sú stále uväznení v zastaranom západonemeckom zmýšľaní a zatiaľ to nedokážu pochopiť. Zároveň však hrozí veľké nebezpečenstvo: proces zbavovania sa starej a tesnej kože západného Nemecka – štátu koncipovaného ako satelit z éry studenej vojny – sa síce začal, no politický a psychologický odpor bude silný a možno dokonca násilný. Duch západného Nemecka síce z dejín zmizne, no cestou von môže napáchať ešte veľa škôd.