Nemecko bolo vybudované na základoch stability – čo sa teda stane, keď sa táto stabilita vytratí?

Najnovšie krajinské voľby v Nemecku potvrdili trend, ktorý už nemožno len tak ignorovať. Nejde totiž o ojedinelý úspech jednej strany či neúspech druhej, ale o postupné rozkladanie politického systému, ktorý sa celé desaťročia zdal byť takmer nemenný.

Povojnový nemecký model stál na súperení dvoch „ľudových strán“ – kresťanských a sociálnych demokratov. Táto konzervatívno-sociálnodemokratická os zabezpečovala stabilitu po otrasoch prvej polovice 20. storočia a umožňovala striedanie vlád pri zachovaní všeobecne akceptovaných politických mantinelov.

Nemecko sa tohto modelu držalo obzvlášť dôsledne, takže politická scéna sa výraznejšie rozšírila len dvakrát: najprv v 80. rokoch nástupom Zelených, ktorí do politického establišmentu priniesli rebelujúcu generáciu z roku 1968, a neskôr po zjednotení krajiny vznikom strany Ľavica (Die Linke), vychádzajúcej z politickej tradície bývalého východného Nemecka. Tento usporiadaný systém sa však teraz rúca.

Výsledky volieb v Meklenbursku-Predpomoransku a Berlíne – ktoré nasledovali dva týždne po voľbách v Sasku-Anhaltsku – sú mimoriadne pozoruhodné: strana AfD získala v Meklenbursku-Predpomoransku 38,2 % hlasov, zatiaľ čo CDU prvýkrát v histórii krajinských volieb v Nemecku klesla pod hranicu 5 % potrebnú na vstup do parlamentu. V Berlíne zasa zvíťazila Ľavica, druhá skončila CDU a SPD sa prepadla až na piate miesto.

Vedenia CDU a SPD môžu mať tendenciu zužovať problém len na vzostup AfD a sústrediť sa na to, ako túto stranu zastaviť či obmedziť. Hlbším problémom je však fragmentácia celého volebného prostredia a strata politickej predvídateľnosti a ľahkej spravovateľnosti, ktoré boli v Nemecku kedysi samozrejmosťou.

Otázkou zostáva, či je samotná AfD schopná efektívne vládnuť – keďže táto strana ešte nikdy nevládla v žiadnej spolkovej krajine a zavedené strany s ňou naďalej odmietajú vytvárať koalície.

Nemecko tak smeruje k modelu, ktorý pripomína politiku menších európskych krajín, ako sú Belgicko, Holandsko či Rakúsko, vyznačujúcu sa roztrieštenými parlamentmi a čoraz zložitejšími viacstrannými koalíciami.

Na takomto systéme nie je nič, čo by znemožňovalo jeho fungovanie – mnohé európske krajiny takto fungujú –, no Nemecko je iné. Jeho politická kultúra si tradične zakladala na predvídateľnosti a inštitucionálnej kontinuite. Ak sa však fragmentácia rozšíri aj do samotných štruktúr CDU a SPD, následky presiahnu rámec čisto volebnej aritmetiky. Nemecko sa pri politických otrasoch necíti práve najlepšie, a keď začne byť politicky nervózne, jeho susedia mali historicky dôvod zbystriť pozornosť.