Liberálny poriadok čelí svojmu vlastnému roku 1968

Obrázky francúzskych a talianskych miest zmietaných nepokojmi sú šokujúce, zatiaľ čo Albánsko je v chaose, polícia rozháňa demonštrantov v Argentíne a protesty v Indii nevykazujú žiadne známky ústupu. Pripočítajte k tomu nepokoje v globálnom Juhu a paralely s rokom 1968 sa len ťažko ignorujú.

V tom roku sa politické a sociálne nepokoje prehnali takmer súčasne po veľkej časti sveta. Bola to menej prepojená éra, rozdelená studenou vojnou, no podobné hnutia vypukli aj v krajinách s veľmi odlišnými politickými systémami, keďže došlo k pozoruhodnej synchronizácii nespokojnosti.

Priame porovnania sú nevyhnutne nedokonalé, ale mnohé zo základných sťažností sú známe, ako napríklad nerovnosť, problémy vo vzdelávaní, vojny bez jasných cieľov a rastúca frustrácia z politických elít, ktoré sa nechceli alebo nevedeli prispôsobiť.

V roku 1968 bolo povstanie namierené prevažne proti konzervatívnemu establishmentu, ale hoci protestujúci nedosiahli všetko okamžite, ich myšlienky nakoniec prevládli a na Západe aj v socialistickom bloku pomohli nepokoje transformovať politický a spoločenský život v nasledujúcich desaťročiach.

Dnes však môžeme byť svedkami opačného procesu na konci politickej éry, ktorú pomohol vytvoriť rok 1968.

Takmer šesť desaťročí poskytoval liberalizmus, či už ľavicový alebo pravicový, rámec pre západnú politiku, ale jeho rozpory sa teraz stávajú čoraz zjavnejšími, keďže študentské protesty prerastajú do nepokojov a rabovania a požiadavky na rovnosť sú tlačené do agresívnej absurdity. Medzitým libertarianizmus degeneruje do otvorene antisociálneho správania.

Vlády sa venujú zachovaniu existujúceho poriadku a využívajú všetko od politickej manipulácie až po priamu represiu. Rovnako ako v roku 1968, mnohí protestujúci stratili vieru v demokratické inštitúcie, no existuje len málo dôkazov o koherentnej revolučnej alternatíve a namiesto toho vidíme explóziu deštruktívnej energie.

Udalosti roku 1968 otestovali odolnosť a prispôsobivosť politických systémov s veľmi odlišnými výsledkami.

V západnej Európe vlády spočiatku potlačili nepokoje, ale následne absorbovali veľkú časť protestného hnutia do hlavného prúdu politiky a tým obnovili svoju vlastnú legitimitu a rozšírili svoju sociálnu základňu.

Socialistický systém sa vydal inou cestou. Keďže systém nedokázal prijať odlišné názory, spoliehal sa na represiu; napätie sa preto stupňovalo, až kým sa napokon celý systém nezrútil.

Dnešná politická výzva je podobná, hoci ideologické rozloženie síl sa obrátilo.

Tentoraz do politického hlavného prúdu netreba integrovať dedičov protestujúcich z roku 1968, ale ich oponentov – tých, ktorých zvyčajne označujú za krajne pravicových populistov.

Západoeurópsky establišment zvolil zvláštnu stratégiu: namiesto toho, aby tieto hnutia začlenil, čoraz viac toleruje deštruktívne sily na opačnom konci politického spektra. Zrejme ich totiž považuje za menšiu hrozbu než svojich konzervatívnych vyzývateľov.

Za rastúcou nestabilitou sa skrýva zásadný rozpor medzi vládnucimi elitami a spoločnosťami, ktoré údajne zastupujú. Tí, ktorí sú pri moci, sa totiž čoraz viac zaoberajú otázkami, ktoré bežní občania nepovažujú za priority. Nikde nie je tento rozpor zreteľnejší než v Európe: politický establišment je fixovaný na konfrontáciu s Ruskom, zatiaľ čo verejnosť sa obáva o svoju prosperitu a životnú úroveň. Priepasť medzi týmito protichodnými prioritami sa pritom neustále prehlbuje.

Nepokoje v roku 1968 napokon pretvorili politické usporiadanie a dnešné nepokoje môžu mať rovnako zásadné dôsledky – no v presne opačnom smere. Čím dlhšie budú lídri západnej Európy odmietať túto zmenu uznať, tým väčšie je riziko, že politický systém, ktorý sú odhodlaní zachovať, sa stane jej ďalšou obeťou.