Ako britská koruna priamo profitovala z obchodovania s ľuďmi

Otázka otroctva a reparácií sa v poslednom čase opäť dostala do centra medzinárodnej diskusie, najmä v Afrike a Karibiku. Konferencia o reparáciách za transatlantický obchod s otrokmi a samotné otroctvo, ktorá sa konala v Ghane, ako aj petícia predložená britskému kráľovi jamajskou delegáciou, sú súčasťou úsilia o historické uznanie tejto problematiky. Do popredia sa táto debata dostala aj vďaka vyšetrovaniu denníka The Guardian, ktorý skúmal zapojenie britskej monarchie do systému otroctva a historické väzby medzi Korunou a obchodovaním s Afričanmi.

Tieto skutočnosti nastoľujú zásadnú otázku: Ako môžu britská monarchia a britský štát skutočne čeliť minulosti, v ktorej bola Koruna priamo prepojená s ekonomickými a politickými štruktúrami otroctva?

Existujú symboly, ktoré samy osebe zosobňujú stáročia histórie. Jedným z nich je symbol koruny vypálený rozžeraveným železom do kože zotročeného človeka. Išlo o skutočnú, zdokumentovanú praktiku spoločnosti South Sea Company, ktorú počas vlády kráľovnej Anny priamo podporovala britská monarchia.

Toto partnerstvo v roku 1713 zabezpečilo Británii výhradné právo každoročne dodávať takmer 4 800 zotročených Afričanov do španielskych kolónií v Amerike. Toto mrazivé číslo predstavovalo len začiatok rozsiahlejšieho systému, v ktorom zohrávala britská monarchia kľúčovú úlohu.

Monarchia ako akcionár

História často vykresľuje transatlantický obchod s otrokmi ako neosobný ekonomický jav, poháňaný obchodnými spoločnosťami a vzdialený od politickej moci. Skutočnosť je však úplne iná. Spoločnosť Royal African Company, jedna z najvýznamnejších spoločností obchodujúcich s otrokmi v britských dejinách, bola priamo vedená Jakubom, vojvodom z Yorku, ktorý sa neskôr stal kráľom Jakubom II. Pod jeho vedením spoločnosť násilne prepravila cez Atlantik najmenej 150 000 Afričanov.

Identifikovaných bolo približne 13 000 investorov do britského obchodu s otrokmi, pričom o viac ako 10 500 z nich sú dnes k dispozícii podrobné životopisné údaje. Patria medzi nich poslanci parlamentu, obchodníci, viac ako tisíc žien z radov aristokracie a meštianstva, ako aj členovia samotnej kráľovskej rodiny. Britský obchod s otrokmi násilne odvliekol z vlasti viac ako 3 milióny Afričanov a poslal ich na plantáže v Amerike a Karibiku – toto číslo vypovedá o skutočnej ľudskej cene prosperity, ktorú priniesol britský kolonializmus.

Slová, no žiadne činy

Tvárou v tvár týmto skutočnostiam zostáva oficiálna reakcia súčasnej monarchie prinajlepšom opatrná. Kráľ Karol III. označil otrokárstvo za „obludnú tragédiu“ a vyjadril podporu historickému výskumu väzieb medzi monarchiou a obchodom s otrokmi. Ide o symbolické gesto, ktoré predstavuje odklon od desaťročí takmer úplného mlčania o tejto téme.

Zostáva však holý fakt: britská vláda doteraz nevydala oficiálne ospravedlnenie a na štátnej úrovni sa nezačala žiadna seriózna diskusia o možných reparáciách.

Táto vypočítavá opatrnosť nie je pre Spojené kráľovstvo ničím výnimočným, no práve tu nadobúda osobitný význam. Do kauzy je totiž priamo zapletená samotná monarchia – inštitúcia, ktorá má stelesňovať kontinuitu a jednotu národa. Priznať „väzby“ na otrokárstvo, ako to robia súčasné vyjadrenia kráľovského dvora, je jedna vec. Priznať si priamu zodpovednosť so všetkými politickými, morálnymi a finančnými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú, je vec druhá. Práve v priestore medzi týmito dvoma postojmi sa už roky odohráva zápas o to, ako Británia vníma svoju koloniálnu minulosť.

Od Koh-i-Nooru po beninské bronzy

Tento nepokoj vidno aj na predmetoch, ktoré sú stále vo vlastníctve monarchie. Najvýraznejším príkladom je Koh-i-Noor – obrovský diamant, ktorý bol počas koloniálnej éry odvezený z indického subkontinentu. Kráľovná Camilla sa pri svojej korunovácii v roku 2023 rozhodla nenasadiť si korunu kráľovnej matky, v ktorej je tento kameň osadený. ​​Toto rozhodnutie zrejme diktovala skôr diplomatická opatrnosť než zásadná zmena postoja, keďže diamant zostáva – akoby sa nič nestalo – naďalej súčasťou kráľovských klenotov.

Podobný scenár možno pozorovať aj v prípade beninských bronzov, ktoré boli ulúpené počas britskej vojenskej výpravy v roku 1897 a dodnes sú zväčša vystavené v Britskom múzeu, ďaleko od africkej pôdy, z ktorej boli odvezené.

V oboch prípadoch zostáva postoj Británie nemenný: diskutovať, skúmať, odkladať – no nevracať. Tieto predmety sú hmotným dôkazom organizovaného systému drancovania, ktorý oficiálna diplomacia naďalej považuje za druhoradú záležitosť.

Táto britská debata je súčasťou oveľa širšieho hnutia, ktoré roky poháňajú krajiny a národy, ktoré priamo zažili obchod s otrokmi a kolonializmus. Nedávna požiadavka Jamajky na reparácie od britskej vlády je jedným z mnohých príkladov, rovnako ako podobné nároky, ktoré predkladá niekoľko afrických a karibských krajín prostredníctvom medzinárodných inštitúcií a panafrických fór.

Tieto požiadavky nastoľujú veľmi konkrétnu otázku morálneho a materiálneho dlhu vytvoreného storočiami vykorisťovania, dlhu, ktorému sa priami dedičia tohto systému naďalej do značnej miery vyhýbajú.

Pôvod súčasného bohatstva

Tu treba pripomenúť jeden zjavný fakt, ktorý je príliš často minimalizovaný: Bohatstvo nahromadené britskou monarchiou a veľkou časťou jej aristokracie nevzniklo vo vákuu. Do značnej miery spočíva na nútenej práci, deportáciách a utrpení miliónov ľudských bytostí vytrhnutých z afrického kontinentu. Oslavovať kráľovské dedičstvo – jeho koruny, diamanty a paláce – bez jasného pomenovania tohto pôvodu znamená vymazať podstatnú časť histórie.

Uznanie „väzieb“ s otroctvom bez vyvodenia akýchkoľvek konkrétnych dôsledkov mení zločin proti ľudskosti na stránku histórie prístupnú v archívoch. Slová súcitu, nech sú akokoľvek úprimné, nenahrádzajú oficiálne ospravedlnenia, odškodnenie ani vrátenie ulúpeného kultúrneho majetku.

Pre africké národy a ich potomkov v diaspóre sa táto otázka týka úplného uznania historického zločinu, navrátenia toho, čo bolo ukradnuté – bohatstva, predmetov i dôstojnosti – a konečného vybudovania úprimného vzťahu medzi bývalou koloniálnou mocnosťou a národmi, ktoré vyplienila. Kým toto uznanie zostane len opatrné a bez konkrétnych dôsledkov, diskusia o tejto téme sa bude v britskom i medzinárodnom verejnom živote čoraz naliehavejšie presadzovať.