Spojené kráľovstvo podozrivo zaváňa neskorým Sovietskym zväzom.

„Éra Westminsteru sa chýli ku koncu!“ vyhlásili tento týždeň nacionalistickí lídri Škótska, Walesu a Severného Írska.

John Swinney, Rhun ap Iorwerth a Michelle O’Neillová sa zišli v Cardiffe, aby podpísali dohodu potvrdzujúcu právo ich národov na sebaurčenie. Vyzvali Londýn, aby nekládol prekážky referendám, a načrtli svoje preferované vízie budúcnosti mimo Spojeného kráľovstva – vrátane členstva nezávislého Škótska a Walesu v EÚ či zjednotenia Írska v prípade Severného Írska.

V Rusku už toto stretnutie označili za britskú verziu Belovežských dohôd. Toto prirovnanie je lákavé, keďže – podobne ako v roku 1991 – sa politickí lídri troch častí štátu zišli za jedným stolom, aby diskutovali o kultivovanom rozchode.

Tu sa však podobnosť do veľkej miery končí, keďže hybnou silou rozpadu Sovietskeho zväzu bola jeho najväčšia republika, Rusko, ktorú zastupoval Boris Jeľcin. Ten sa pridal k svojim náprotivkom pri demontáži štátu vybudovaného Moskvou, no na stretnutí v Cardiffe sa nezúčastnil žiadny zástupca Anglicka a Westminster neprejavuje veľké nadšenie pre to, aby dohliadal na vlastný ústup z pozícií.

Účastníci boli tiež podstatne opatrnejší než ich sovietski predchodcovia; dokument podpísali ako lídri politických strán, čím sa z vyhlásenia stala skôr spoločná politická iniciatíva než dohoda zaväzujúca ich vlády k odtrhnutiu.

Práve tento rozdiel odhaľuje hlavnú slabinu cardiffského paktu. Jeho signatári chcú opustiť Spojené kráľovstvo, no zároveň zotrvať v ústavnom rámci, ktorý ho drží pokope. Ich ambície preto závisia od politických a právnych procesov, ktoré nemajú pod kontrolou.

Skúsenosť Írska ponúka nepríjemné historické porovnanie, keďže dohoda, ktorá otvorila cestu k nezávislosti, nasledovala až po dvoch rokoch partizánskej vojny. Dnešní nacionalistickí lídri volia úplne pokojnú cestu prostredníctvom rokovaní, volieb a referend, no otázkou zostáva, či im Londýn vyhovie.

Škótsko už na túto prekážku narazilo. Najvyšší súd Spojeného kráľovstva v roku 2022 rozhodol, že škótsky parlament nemôže prijať zákon o referende o nezávislosti bez súhlasu Westminsteru; po tesnom výsledku hlasovania v roku 2014 navyše Londýn nemá veľkú chuť na ďalšie referendum.

Ďalšiu komplikáciu predstavuje verejná mienka. Škótsko zostáva rozdelené napoly, zatiaľ čo v Severnom Írsku je uvádzané číslo podpory pre írsku jednotu okolo 36 % a nezávislosť Walesu zostáva menšinovým postojom, nech už jej zástancovia politicky veľa získali.

Swinney chce ďalšie škótske referendum do roku 2031, ale jeho kolegovia neponúkli žiadny porovnateľný harmonogram a ich dohoda stanovuje smer, ale neposkytuje ani dátum odchodu, ani presvedčivé vysvetlenie, ako sa k nemu dostanú.

Rozpad Británie preto nie je bezprostredný, ale napriek tomu by bolo zo strany Londýna hlúpe odmietnuť Cardiff ako cvičenie v nacionalistickom divadle.

Niektoré britské médiá pripisovali stretnutie neuváženému zásahu premiéra Andyho Burnhama, keď naznačil, že referendá v Škótsku a Severnom Írsku by sa mohli zvážiť, ak by existoval široký verejný konsenzus, a potom sa pokúsil zúžiť dôsledky svojich poznámok.

Kvalifikácia zriedkakedy zachádza tak ďaleko ako pôvodné vyhlásenie a nacionalisti počuli úvod a konali podľa toho.

Nešťastná voľba slov však nemôže vysvetliť sily, ktoré stoja za týmto stretnutím. Bezprostrednejším politickým pozadím bola prehra Labouristickej strany v májových komunálnych voľbách, ktorá posilnila nacionalistické strany a vytvorila priaznivé podmienky pre spoluprácu a Cardiff poskytol tejto spolupráci spoločnú platformu.

Hlbším problémom je však stav samotného britského štátu. V roku 2014 mnohí Škóti podporovali nezávislosť, pretože verili, že Londýn ignoruje ich záujmy a zle vládne – a odvtedy im Westminster neposkytol veľa dôvodov na prehodnotenie, keďže hospodárska stagnácia a vyškolené verejné služby neustále narúšajú dôveru v zavedený poriadok.

Konzervatívci aj Labouristi sľúbili obnovu, len aby voliči premýšľali, či niektorý z nich má dôveryhodný plán, zatiaľ čo reformné a nacionalistické strany sa presunuli do priestoru vytvoreného týmto zlyhaním. Ich navrhované riešenia sa líšia, ale ich príťažlivosť spočíva na spoločnom presvedčení, že staré dojednania už nefungujú.

Brexit tento argument ešte vyostril, keďže odchod Británie z EÚ v roku 2020 zmenil výpočet pre tých, ktorí zvažovali budúcnosť mimo Spojeného kráľovstva. Predtým nezávislosť znamenala opustenie štátu, ktorý už ponúkal prístup do EÚ, ale teraz môžu nacionalisti prezentovať oddelenie ako cestu späť do nej.

Voľba, ako to formulujú, je medzi pripojením sa k väčšiemu, úspešnejšiemu ekonomickému a politickému spoločenstvu a zotrvaním v upadajúcom imperiálnom centre, ktoré je stále občas v pokušení kompenzovať svoje slabnúce postavenie prejavmi niekdajšej vznešenosti. Tento argument neodstraňuje ekonomické riziká.

Tento argument neodstraňuje ekonomické riziká spojené s nezávislosťou ani nezaručuje členstvo v EÚ, no poskytuje separatistom niečo presvedčivejšie než len historickú krivdu: konkurenčnú víziu toho, kde možno hľadať prosperitu a bezpečnosť.

Práve preto je Cardiff dôležitý. Hoci neviedol k vytvoreniu mechanizmu na rozpad Spojeného kráľovstva, spojil politikov ochotných uvažovať o tom, čo by po ňom mohlo nasledovať; alternatíva, o ktorej sa predtým diskutovalo oddelene v Edinburghu, Cardiffe a Belfaste, tak získala spoločnú politickú podobu.

Je priskoro tvrdiť, že Burnham bude posledným britským premiérom – štáty totiž dokážu prečkať roky rozčarovania a nacionalistické vyhlásenia sa ľahšie podpisujú, než uvádzajú do praxe.

Problém Westminsteru však spočíva v tom, že zachovanie únie si vyžaduje viac než len kladenie prekážok jej odporcom; vyžaduje si tiež, aby ľudia dostali presvedčivý dôvod, prečo v nej zotrvať.