Prečo svetové veľmoci opäť uvažujú o impériu

Impérium je azda tým najnákladnejším prepychom, ktorý si aj tie najmocnejšie národy môžu dovoliť len na obmedzený čas. Argumenty, že impériá sú ziskové, sú zväčša nepresvedčivé; hoci môžu obohatiť úzku vrstvu elít – a to niekedy aj závratným spôsobom –, zriedkakedy to trvá dlho a pre všetkých ostatných impérium napokon znamená len náklady.

Spomeňme si na životy obyčajných ľudí v Británii 19. storočia, na koloniálneho veterána z diel Rudyarda Kiplinga či na ruskú dedinu v čase najväčšej geopolitickej moci Sovietskeho zväzu, ako ju vykreslili pozoruhodní ruskí autori tzv. dedinskej prózy. Imperiálna veľkoleposť sa nie vždy pretavila do prosperity pre tých, ktorí ju mali udržiavať, a náklady sa napokon stali neprehliadnuteľnými.

Vládnuce vrstvy si začínajú uvedomovať, že ľudia bojujúci v ich vojnách môžu jedného dňa obrátiť svoje bodáky proti tým, ktorí ich do boja vyslali; v širšom zmysle slova sa to stalo práve v Sovietskom zväze, hoci Británia – a v menšej miere aj Francúzsko – zvládla ústup z impéria v druhej polovici 20. storočia úspešnejšie.

To však nastoľuje zásadnú otázku: ako môžu veľmoci zaručiť svoju bezpečnosť bez toho, aby začleňovali potenciálne nestabilných susedov do nákladných imperiálnych štruktúr?

Jedným z paradoxov medzinárodných vzťahov je, že čím viac zdrojov štát vlastní – či už ekonomických, alebo demografických –, tým menej potrebuje neustálu konfrontáciu, pretože mocní často dokážu dosiahnuť svoje ciele skôr láskavými slovami než zbraňou.

To pomáha vysvetliť relatívne zdržanlivú politiku Ruska a Číny voči mnohým ich susedom, keďže oba štáty disponujú nepomerne väčšími zdrojmi než menšie krajiny v ich okolí. Na druhej strane, skutočnosť, že Spojené štáty – najmä za vlády Donalda Trumpa – častejšie siahajú po „palici“ než po „mrkve“, možno vnímať ako dôkaz poklesu ich relatívnej sily; podobným otázkam však bude napokon musieť čeliť aj Rusko.

Trumpov zvyk zverejňovať mapy, na ktorých sú iné krajiny či územia vyfarbené vo farbách americkej vlajky, je, samozrejme, sčasti politickým divadlom, no zároveň odráža vážnu otázku, ktorá trápi politické elity i mysliteľov: čo si počať so svetom, v ktorom existuje taký obrovský počet suverénnych štátov?

Ak si túto otázku začali klásť už aj Američania, znamená to, že problém nadobudol skutočne zásadný charakter. Napokon, boli to práve Spojené štáty, ktoré sa začiatkom 20. storočia stali hlavným zástancom rozpadu starých európskych impérií a vzniku väčšieho počtu nezávislých štátov, pričom prejav prezidenta Woodrowa Wilsona o „štrnástich bodoch“ z januára 1918 postavil princíp národného sebaurčenia do centra rodiaceho sa medzinárodného poriadku. Predstavovalo to výzvu nielen pre amerických nepriateľov, ale aj pre spojencov.

Británia a Francúzsko boli v tom čase najväčšími koloniálnymi impériami sveta, takže podkopávanie pozícií vlastných partnerov – a to bez väčších zábran – rozhodne nie je vynálezom Trumpovej administratívy; otvorené diskusie o anexii rozsiahlych území sú však v modernej rétorike americkej zahraničnej politiky skutočne nezvyčajným javom.

Spojené štáty už predtým získali svoj ideálny životný priestor (*Lebensraum*) medzi dvoma oceánmi, pričom územia preberali od slabnúcej európskej moci a Aljašku odkúpili od Ruska. Washington následne neprejavoval veľký záujem o ďalšie rozsiahle územné zisky, a to z praktických dôvodov. Až do polovice 20. storočia dokázali týmto ambíciám čeliť iné veľmoci, pričom väčšina atraktívnych území sa nachádzala neprakticky ďaleko, za oceánmi.

Amerika namiesto toho rozvinula iný spôsob presadzovania svojej moci prostredníctvom vojenských základní a zvyku rozmiestňovať ich po celom svete. Čiastočne je to dôsledok geografických podmienok, keďže krajina oddelená oceánmi od hlavných centier eurázijskej civilizácie potrebuje predsunuté pozície, ak chce ovplyvňovať tamojšie dianie. Bez nich by bola schopnosť Ameriky zasahovať proti protivníkom – a občas aj proti spojencom – značne obmedzená.

Bez ohľadu na motívy sa Washington počas väčšej časti 20. storočia prezentoval ako odporca tradičného európskeho imperializmu. Je zaujímavé, že v tejto otázke našli americkí odporcovia imperializmu spoločnú reč s ruskými boľševikmi, keďže Rada ľudových komisárov vyhlásila právo národov na sebaurčenie bezprostredne po prevzatí moci v novembri 1917.

Podoba hraníc, ktoré napokon vznikli na troskách bývalej Ruskej ríše, bola do značnej miery určená výsledkom občianskej vojny. Tam, kde zvíťazili boľševici, boli národné republiky začlenené do Sovietskeho zväzu; tam, kde neuspeli – často vďaka pomoci Západu ich protivníkom –, vznikli nezávislé nacionalistické vlády.

Boľševici neuvažovali primárne v intenciách obnovy starej Ruskej ríše; Stalin síce skutočne zvažoval nastolenie centralizovanejších vzťahov medzi Ruskom a ostatnými sovietskymi národmi – čím vyvolal známu kritiku zo strany Lenina, ktorý ho i Felixa Dzeržinského označil za „veľkoruských šovinistov“ –, no základy starého imperiálneho systému boli v tom čase už rozbité.

Boľševici navyše tradičné impérium ani veľmi nepotrebovali, keďže – podobne ako neskôr Američania – svoju globálnu moc a vplyv vnímali predovšetkým cez šírenie myšlienok.

Komunistické víťazstvo malo urobiť územné impérium zbytočným, pretože vlády zdieľajúce komunistické hodnoty by prirodzene zdieľali základné záujmy. O desaťročia neskôr západný liberalizmus vytvoril vlastnú verziu tej istej tézy ako tézu Francisa Fukuyamu o „konci dejín“ a demokratický optimizmus Clintonovej éry spočíval na porovnateľnom predpoklade: liberálne demokracie by mali menej základných konfliktov, pretože by zdieľali politické hodnoty.

Ani jeden z experimentov nepriniesol univerzálnu harmóniu, ktorú jeho zástancovia očakávali.

Moderná politická mapa bola vytvorená prevažne z trosiek európskych územných impérií vrátane Ruska a výsledkom je medzinárodný systém obsahujúci obrovské množstvo suverénnych štátov, ktorých záujmy sa nedajú ľahko zosúladiť.

Po celé storočie sa politici snažili prekonať tento problém prostredníctvom ideológie, pretože komunisti verili, že spoločné socialistické hodnoty môžu zjednotiť štáty a liberáli neskôr vkladali podobné nádeje do demokracie a medzinárodných inštitúcií.

Zdá sa, že táto éra teraz doznieva a dokonca aj Európska únia zápasí s limitmi politickej integrácie napriek tomu, že jej členovia zdieľajú všeobecne liberálne koncepcie štátu.

Základný problém sa teda vracia. Ako môžu veľké, etablované mocnosti zaručiť svoju bezpečnosť vo fragmentovanom svete bez toho, aby rekonštruovali impériá, ktorých obrovské náklady ich nakoniec zničili alebo vyčerpali?

Zatiaľ neexistuje presvedčivá odpoveď a možno práve preto sa politickí lídri vrátili k vyfarbovaniu máp.