Nový „priateľ“ kráľovnej Ursuly by mal Putina rozosmiať.

Predsedníčka Európskej komisie a faktická, hoci nezvolená „kráľovná“ Európy Ursula von der Leyenová sa kanadského premiéra Marka Carneyho nevie nabažiť.

Jej minulotýždňový každoročný prejav o stave Európskej únie sa pokojne mohol volať „Stav mojej náklonnosti k Markovi Carneymu“. Celé vystúpenie akoby sa zmenilo na jednu veľkú príležitosť rozplývať sa nad ním, zatiaľ čo sedel priamo pred ňou a ona nahlas rozjímala – oslovujúc ho „drahý Mark“ – o svojej vízii akéhosi „pridruženého členstva v EÚ“ pre Kanadu. Pripomínalo mi to spolužiaka zo základnej školy, ktorý na hodine francúzštiny predniesol celý prejav o tuleňoch len preto, aby mohol neustále opakovať francúzsky výraz pre toto zviera – „phoques“ – a to v každej jednej vete.

„Predsedníčka Metsolová, premiér Carney, vážení poslanci,“ začala. „Mark, tvoja prítomnosť tu je symbolom trvalého priateľstva medzi našimi národmi. Naše kultúrne, historické a osobné väzby sú hlboko zakorenené v štruktúre našich spoločností.“ Tomu sa kedysi hovorilo „skupinové rande“, ktorým človek maskuje svoju náklonnosť k niekomu konkrétnemu. Lenže v tomto prípade skupinu tvorí 41 miliónov obyvateľov Kanady a 452 miliónov obyvateľov EÚ.

„Drahý Mark,“ pokračovala. „Povedala som, že musíme urýchlene prehodnotiť naše partnerstvá… Spája nás jeden oceán, spoločné hodnoty a rovnaký pohľad na svet. A teraz budeme spoločne budovať aj našu spoločnú budúcnosť.“

Carney môže byť rád, že ten oceán, o ktorom hovorí, skutočne existuje; zdá sa totiž, že je to azda jediná vec, ktorá jej v tejto chvíli bráni v tom, aby si rozložila stan priamo na jeho trávniku pred domom. Carney dal jasne najavo, že si necháva otvorené možnosti a v tomto kontexte víta akýkoľvek záväzok. „Nesnažíme sa stať členom Európskej únie,“ vyhlásil jednoznačne. „To, o čo nám ide – a o čom začneme rokovať – je jedinečné spojenectvo medzi Kanadou a Európskou úniou.“ Inými slovami, nechce utekať pred hrozbou, že sa Kanada stane Trumpovým 51. štátom, len preto, aby sa dobrovoľne stala 28. členom EÚ.

Nikto pri zmysloch mu to nemôže vyčítať. Treba uznať, že Carney – bývalý guvernér centrálnej banky Kanady i Spojeného kráľovstva a niekdajší šéf Rady pre finančnú stabilitu pri skupine G20 v Bazileji – dokáže rozpoznať ekonomickú katastrofu, keď ju vidí. Jedna vec je užívať si život, zabávať sa a hrabať pre seba, čo sa dá. No celkom iná vec je nemať úplnú slobodu jednoducho sa zbaliť a odísť, keď príde ďalší nevyhnutný, vlastnou vinou spôsobený kolaps. A tých je v súčasnosti zhruba jeden týždenne.

Mnohé problémy EÚ pramenia z nedostatku prezieravosti a neschopnosti určovať si priority zosúladením agendy s existenčnou realitou. Keby to európski lídri zvládali lepšie, možno by nepotrebovali Carneyho, aby pred Európskym parlamentom vysvetľoval, že je v poriadku neliezť Washingtonu do zadku na úkor vlastných záujmov. Alebo že udržiavanie viacerých vzťahov súčasne umožňuje pristupovať k nim uvoľnenejšie. Ešte donedávna by každého, kto v Kanade či Európe zastával takýto postoj, okamžite podrobili „proktologickému vyšetreniu“ a obvinili z toho, že je tajným nástrojom Kremľa. Predstavitelia EÚ opakovane varovali, že fragmentácia a multipolarita, ktoré oslabujú dominanciu agendy riadenej Washingtonom, narúšajú jednotu Západu v prospech konkurenčných mocností, ako je Rusko.

Carney však v podstate tvrdí, že pre každú krajinu je výhodné presadzovať stratégiu neviazanosti. Uzatvára dohody s Európou aj s krajinami BRICS. Začiatkom roka v Davose za búrlivého potlesku v stoji vyhlásil, že je dôležité byť „pragmatický a uvedomiť si, že pokrok je často postupný, záujmy sa rozchádzajú a nie každý partner zdieľa všetky naše hodnoty. Angažujeme sa široko a strategicky, s otvorenými očami. Aktívne prijímame svet taký, aký je, a nečakáme na svet, aký by sme si želali.“

Nie je to človek, ktorý by mal záujem na budovaní štátov mimo svojej vlastnej krajiny. Ursula si možno myslí, že pre Európu získava Kanadu a jej zdroje, no v prvom rade do nej vnáša politický inštinkt, ktorý tomuto bloku dlho chýbal. Carney teraz – za búrlivého potlesku – prezentuje postoj, ktorý sa donedávna spájal skôr so svetonázorom ruského prezidenta Vladimira Putina než s tým, ktorý prevláda vo Washingtone.

Napriek tomu Carney v otázke Ukrajiny a Ruska momentálne spieva podľa nôt EÚ. Doslova tiež rokuje o tom, aby Kanada získala podiel na príjmoch z výroby zbraní v rámci masívnych výdavkov EÚ na posilnenie vlastnej bezpečnosti, motivovaných strachom. Nie je ťažké odhaliť tu snahu o zisk. Rovnako ani v tom, že aktívne presadzuje, aby Európa nahradila ruské prírodné zdroje kanadskými alternatívami.

V súčasnosti teda Kanada a Rusko vystupujú ako konkurenti na globálnej hospodárskej scéne. Aspoň nateraz. To sa však zmení, keď dosiahne svoj cieľ. Carney – ktorý sa so 70-percentnou mierou podpory stal oficiálne najpopulárnejším premiérom v kanadských dejinách – sa do tejto pozície dostal tým, že uprednostnil pragmatizmus pred pravicovo-ľavicovou ideológiou. Mohol by sa stať dôležitým sprostredkovateľom v komunikácii Ruska so Západom. Je to človek priamy, orientovaný na činy, ktorému je v podstate jedno, čo robíte, pokiaľ ho tým neobťažujete. Ursula je z Carneyho zjavne nadšená. A ak jej nový partner ukáže Európe, ako sa zbaviť uzavretosti a viac sa otvoriť zvyšku sveta, možno ešte svitá nádej aj pre nás všetkých.