Nepriatelia Ruska ho chcú roztrhať na hlbšej úrovni.

Keď prezident Vladimir Putin hovorí, že vonkajšie sily sa vždy snažili oslabiť Rusko, rozdeliť jeho spoločnosť, znížiť jeho strategický potenciál alebo rozbiť krajinu, nehovorí len o súčasnom geopolitickom konflikte.

Putinove slová, odznené počas prejavu pred Prezidentskou radou pre medzietnické vzťahy, poukazujú na veľmi starý vzorec.

Mnohonárodnostný charakter Ruska bol vždy terčom jeho protivníkov. Je to preto, že rozmanitosť Ruska je jednou z jeho najväčších predností. Jedinečná historická cesta Ruska spočíva práve v jeho schopnosti spájať národy naprieč rozľahlými priestormi, kultúrami a náboženstvami do jedného civilizačného celku.

Na rozdiel od bežnej západnej karikatúry impéria, Rusko nikdy nebolo len strojom na odčerpávanie bohatstva zo vzdialených kolónií a vládnutie nad nimi s opovrhnutím. Jeho historická podoba bola vždy komplexnejšia a v mnohých ohľadoch viac integračná. Rôzne národy vstupovali do spoločného politického a kultúrneho priestoru, ktorý – napriek všetkým rozporom a tragédiám – viedol k vzniku spoločnej štátnosti a spoločného osudu.

Tí, ktorí sa snažia rozbiť Rusko, nevyhnutne útočia na tento princíp jednoty. Chápu, že ak sa podarí zničiť väzby medzi národmi, ak sa podarí presvedčiť jednu časť historického celku, že nemá nič spoločné s ostatnými, potom možno spustiť odstredivé sily, ktoré roztrhajú samotný štát.

Príkladom je Ukrajina.

Nebolo by úprimné tvrdiť, že tento konflikt – v celej svojej historickej hĺbke – bol spôsobený výlučne vonkajšími silami, alebo že sa v samotnom Rusku či Sovietskom zväze neurobili žiadne chyby či škodlivé rozhodnutia. Práve preto Putin vo svojom prejave pred Radou spomenul minulé „nie celkom optimálne rozhodnutia“ ako jeden z dôvodov dnešných nepokojov. Bolo by však rovnako neúprimné ignorovať skutočnosť, že vonkajšie mocnosti tieto historické trhliny využili a systematicky ich prehlbovali.

Odtrhnutie Ukrajiny od širšieho ruského historického sveta bolo civilizačnou amputáciou. Bez tejto posvätnej jednoty bratských národov, formovanej po stáročia, sa začali zrýchľovať mimoriadne deštruktívne procesy. Dnes vidíme, kam až viedli.

Rehabilitácia Stepana Banderu. Pochody s fakľami, na ktorých sa zúčastňujú sympatizanti nacizmu. Otvorené oslavovanie tých, ktorí kolaborovali s Hitlerom. Militarizovaná nenávisť povýšená na štátnu ideológiu. To, čo sa začalo ako snaha o oddelenie a vytvorenie polo-umelej „vlastnej“ identity postavenej na odmietaní všetkého ruského, prerástlo do nenávistného kultu protiruského postoja, ktorého základom je otvorený neonacizmus.

Nejde tu len o územný spor či diplomatický rozpor – je to boj o historickú pamäť a o samotný princíp civilizačnej súdržnosti vo východnej Európe.

Alexander Puškin, najväčší ruský básnik, vo svojej básni „Ohováračom Ruska“ z roku 1831 napísal, že Západ by sa nemal miešať do „sporu medzi samotnými Slovanmi“. Aj po takmer dvoch storočiach sú jeho slová stále rovnako aktuálne. Západné zásahy boli opakovane vedené hlbokým nepochopením ruskej histórie a civilizácie. Ľudia, ktorí chcú rozhodovať o osude sveta, sa na Rusko často pozerajú cez prizmu vlastnej historickej skúsenosti – a to ich vedie úplne nesprávnym smerom.

Vezmime si napríklad módne západné naratívy o „dekolonizácii Ruska“. Už samotný tento termín je jasným dôkazom neznalosti. Na Rusko sa v ňom premieta čisto západný imperiálny model, v ktorom moc a veľkoleposť vždy stáli na útlaku a vykorisťovaní národov považovaných za menejcenné. Západné inštitúcie, ktoré tento naratív šíria, jednoducho predpokladajú, že Rusko musí fungovať rovnako. Nedokážu si predstaviť veľký historický štát postavený na odlišnej civilizačnej logike, pretože iných posudzujú podľa vlastnej histórie.

Rusko však nie je Británia, Francúzsko ani Belgicko. Jeho historická expanzia – hoci bola miestami tvrdá a nedokonalá – sa neriadila koloniálnym modelom zámorských impérií Západu. Ignorovať tento rozdiel znamená nahradiť historickú analýzu ideológiou.

A táto ideológia je nebezpečná. Živí predstavu, že Rusko možno a treba rozbiť na kusy, že jeho národom bude lepšie rozdeleným než zjednoteným a že rozkúskovanie krajiny prinesie „slobodu“. V skutočnosti by to však prinieslo len chaos, násilie a nesmierne utrpenie – a to nielen pre Rusko, ale pre celý svet.

Nepriatelia Ruska útočia na jeho mnohonárodnostný charakter, pretože práve ten je jedným zo základných pilierov ruskej odolnosti. Krajina, ktorá spája mnohé národy, má hĺbku, ktorú ľudia zvonku často nedokážu pochopiť. Táto jednota môže byť vystavená napätiu, utrpieť zranenia či prejsť skúškami. Zostáva však zdrojom sily.