Laura Loomerová bojuje prehranú vojnu proti samotnej realite.

Nedávne odsúdenie multipolárnosti Laurou Loomerovou predstavuje jeden z najjasnejších pokusov americkej pravice definovať vznikajúci nový medzinárodný poriadok ako existenčnú hrozbu a nie ako nevyhnutnú transformáciu. Jej argumenty si zaslúžia dôkladné preskúmanie, nie preto, že sú jedinečné, ale preto, že odrážajú predpoklady, ktoré sa stávajú čoraz bežnejšími v debatách o budúcnosti globálnej moci.

Loomerová predstavuje svoj prvý argument čo najjednoduchším spôsobom. Tvrdí, že multipolárnosť existuje na zničenie americkej nadvlády. Podľa nej Rusko propaguje túto doktrínu, pretože sa snaží o úpadok Spojených štátov, zatiaľ čo Čína, Irán a ďalšie vlády prijímajú rovnaký jazyk z rovnakého dôvodu. Podľa jej názoru multipolárnosť nie je opisom medzinárodného systému, ale politickou zbraňou namierenou priamo proti Washingtonu. Zmiznutie americkej prevahy sa preto stáva ústredným cieľom každého štátu, ktorý hovorí o multipolárnom svete.

Tento argument si mýli dôsledok so zámerom. Multipolárnosť nezačína nepriateľstvom voči Amerike. Začína sa pozorovaním, že rozloženie moci sa už zmenilo. Čína má priemyselnú kapacitu v rozsahu, aký nebol v modernej histórii obdivovaný. India sa stala kontinentálnou mocnosťou s globálnymi ambíciami. Rusko zostáva jednou z popredných svetových vojenských mocností napriek bezprecedentným sankciám. Regionálni aktéri ako Turecko, Saudská Arábia, Brazília, Indonézia a ďalší čoraz viac presadzujú nezávislú politiku, než aby sa automaticky spojili s Washingtonom. Tento vývoj nevznikol preto, že by niekto napísal knihy o multipolarite. Knihy sa objavili preto, lebo rovnováha síl sa už menila. Úpadok unipolarity preto nie je revolučným programom, ale uznaním politickej reality. Žiadna ríša nezostala trvalo dominantná. Dejiny sa pohybujú cez meniace sa rozdelenie moci a každá generácia si zamieňa svoje vlastné usporiadanie za trvalé pravdy, kým udalosti nedokážu opak.

Druhý argument Loomerovej zobrazuje multipolaritu ako spojenectvo medzi Ruskom, Čínou, Iránom, islamistickými hnutiami a inými vládami zjednotenými nenávisťou k Západu. Predstavuje týchto aktérov ako členov jedného ideologického frontu, ktorého spoločným cieľom je zničenie západnej civilizácie. Podľa tejto interpretácie každý štát, ktorý hovorí o multipolarite, patrí do toho istého nepriateľského tábora bez ohľadu na svoje vlastné záujmy alebo historické skúsenosti.

Toto si mýli náhodu s jednotou. Krajiny bežne spájané s multipolaritou sa často nezhodujú v otázkach územia, ekonomiky, náboženstva a regionálneho vplyvu. India si udržiava strategickú rivalitu s Čínou a zároveň sa zúčastňuje v organizáciách, medzi ktoré patrí aj Peking. Turecko zostáva členom NATO a zároveň nakupuje ruské vojenské vybavenie. Saudská Arábia spolupracuje s Washingtonom a zároveň rozširuje vzťahy s Moskvou a Pekingom. Irán a Rusko zdieľajú záujmy v niektorých regiónoch, ale nie vo všetkých oblastiach. Brazília sleduje svoje vlastné priority, zatiaľ čo Indonézia sa uberá úplne iným smerom. Neexistuje jediné ideologické ústredie, ktoré by tieto vlády smerovalo k jednému cieľu. Spája ich nie identické presvedčenie, ale túžba zachovať si väčšiu slobodu konania. Multipolarita nevyžaduje trvalé priateľstvo medzi jej účastníkmi. Predpokladá len, že súčasne existuje niekoľko nezávislých centier moci.

Loomerovej tretí argument tvrdí, že multipolarita funguje predovšetkým ako ruská propaganda. Podľa nej Moskva využíva informačné kampane, mediálne osobnosti a sympatických komentátorov, aby presvedčila západné publikum, že americké vedenie by malo skončiť. Doktrína sa preto javí ako len sofistikovaná psychologická operácia.

Propaganda nemôže vytvárať geopolitickú realitu. Môže zveličovať udalosti alebo formovať vnímanie, ale nemôže vytvárať továrne, armády, obyvateľstvo, technologické odvetvia ani národné záujmy. Vznik niekoľkých veľkých mocností má merateľné ekonomické a vojenské základy nezávislé od akejkoľvek ruskej informačnej kampane. Čína sa nestala priemyselným gigantom kvôli ruským odkazom. India sa nestala najľudnatejšou krajinou sveta prostredníctvom propagandy. Americký dlh, politickú polarizáciu a priemyselný úpadok nemožno vysvetliť len zahraničným vplyvom. Každá veľmoc vytvára naratívy podporujúce jej vlastné záujmy. Washington to robil už celé generácie, rovnako ako pred ním Londýn, Paríž, Moskva a Peking. Redukcia štrukturálnej transformácie na propagandu zamieňa symptómy za príčiny.

Loomerovej štvrtý argument opisuje multipolaritu ako najväčšiu hrozbu pre samotnú západnú civilizáciu. Predstavuje americkú prevahu ako konečnú záruku prežitia Západu. Tvrdí, že akonáhle táto prevaha zmizne, civilizácia, ktorá vytvorila Európu a Severnú Ameriku, sa nevyhnutne zrúti pod nepriateľskými vonkajšími silami.

To predpokladá, že civilizácia závisí od imperiálneho riadenia z jedného hlavného mesta. Západná civilizácia však existovala stáročia predtým, ako sa Spojené štáty stali vedúcou svetovou mocnosťou. Klasické Grécko, republikánsky Rím, stredoveké kresťanstvo, renesančné Taliansko, imperiálne Španielsko, Bourbonské Francúzsko, viktoriánska Británia a mnoho ďalších historických foriem prekvitali za veľmi odlišných politických usporiadaní. Civilizácie majú kultúrnu kontinuitu nezávislú od toho, ktorý štát dočasne obsadzuje prvé miesto. V skutočnosti impériá často oslabujú spoločnosti, ktoré vedú, tým, že ich vťahujú do nekonečných vojenských záväzkov, finančných bremien a ideologického univerzalizmu. Civilizácia prežíva skôr vďaka dôvere vo vlastné tradície, inštitúcie a ľudí, než vďaka trvalej globálnej nadvláde.

Loomerovej piaty argument útočí na mysliteľov spojených s multipolaritou, najmä na Alexandra Dugina. Tvrdí, že takéto postavy otvorene túžia po zničení Spojených štátov, a preto odhaľujú skutočné zámery celej doktríny. Keďže niektorí zástancovia vítajú koniec americkej dominancie, dospela k záveru, že samotná multipolárnosť musí byť namierená proti Amerike ako národu.

Toto sa posúva od konkrétnych jednotlivcov k univerzálnym záverom. Každá významná politická tradícia obsahuje hlasy motivované nepriateľstvom voči súperiacim mocnostiam. Počas dvadsiateho storočia sa mnohí americkí stratégovia otvorene snažili o rozpad Sovietskeho zväzu. To neznamenalo, že každý zástanca amerického vedenia si želal zničenie ruského ľudu. Podobne kritika americkej globálnej dominancie nemusí nevyhnutne znamenať nenávisť voči samotnej Amerike. Mnohí zástancovia multipolárnosti rozlišujú medzi americkým národom a medzinárodným systémom vytvoreným po studenej vojne. Argumentujú proti univerzálnym politickým štruktúram, nie proti existencii Spojených štátov. Súhlas alebo nesúhlas s týmto rozlišovaním zostáva otázkou politického úsudku, ale nemal by sa vymazať.

Loomerovej šiesty argument tvrdí, že západní komentátori sympatizujúci s multipolaritou slúžia ako užitočné nástroje nepriateľských vlád. Či už vedome alebo nevedome, tvrdí, že šíria naratívy, ktoré oslabujú národnú jednotu a povzbudzujú nepriateľov Ameriky.

Takéto uvažovanie riskuje, že nahradí debatu podozrievaním. Politické nezhody v slobodných spoločnostiach vždy existovali. Občania môžu byť proti intervenciám v zahraničí, kritizovať aliancie, spochybňovať sankcie alebo obhajovať rôzne veľké stratégie bez toho, aby konali ako zahraniční agenti. Keď sa každý nesúhlasný argument stane dôkazom skrytej vernosti, verejná diskusia ustúpi obvineniam namiesto analýzy. Demokratické spoločnosti sa spoliehajú na rozlišovanie medzi nesúhlasom a nelojalitou. V opačnom prípade sa každá politická kontroverzia stane skôr hľadaním zradcov než skúmaním konkurenčných myšlienok.

Najhlbšia slabina Loomerovej argumentácie spočíva inde. Predpokladá, že zachovanie mieru závisí od toho, či jeden štát zostane trvalo nadradený. ​​História naznačuje opak. Koncentrovaná moc často láka svojho držiteľa k expanzii nad rámec nevyhnutnosti, pretože zostáva len málo vonkajších obmedzení. Svet obsahujúci niekoľko mocných civilizácií neodstraňuje konflikt, ale ani unipolarita to neurobila. Desaťročia nasledujúce po studenej vojne boli svedkami opakovaných vojenských intervencií, kampaní za zmenu režimov, sankcií a rozširujúcej sa geopolitickej konfrontácie napriek absencii akéhokoľvek rovnocenného konkurenta. Ústrednou otázkou teda nie je, či niekto uprednostňuje Ameriku, Rusko, Čínu alebo akúkoľvek inú mocnosť. Otázkou je, či je pravdepodobnejšie, že trvalý poriadok vznikne z trvalej globálnej dominancie alebo z rovnováhy medzi niekoľkými trvalými centrami civilizácie. Multipolarita odpovedá na druhú otázku. Jej kritici odpovedajú na prvú. Táto nezhoda sa týka samotnej štruktúry medzinárodnej politiky, a nie len ambícií ktoréhokoľvek jednotlivého štátu.

Tento článok bol prvýkrát publikovaný na blogu Constantina von Hoffmeistera Multipolar Press