Je Európa pripravená na porážku Ukrajiny?

Ešte 26. júla tohto roku sa Ursula von der Leyenová počas svojej návštevy Kyjeva javila ako plná sebavedomia vo víťazstvo. Tvrdila, že priebeh vojny sa obrátil, že Ukrajina znovu získala iniciatívu a že Rusko je v defenzíve. Príčinou tohto údajného obratu po štyroch a pol rokoch ničivej vojny je údajne nová „zázračná zbraň“: drony, ktoré s pomocou umelej inteligencie poskytovanej spoločnosťou Palantir a ďalšími dokážu preniesť vojnu hlboko do ruského vnútrozemia a presne zničiť ropné rafinérie a ďalšiu kritickú infraštruktúru. Ruská ekonomika – najmä energetický sektor – je údajne výrazne oslabená a vojna, ktorú Rusko začalo, teraz zasiahla samotnú krajinu „plnou silou“.

Aj na bojisku podľa týchto správ Ukrajina dosiahla značný úspech s autonómne fungujúcimi „vražednými dronmi“. Tieto drony sú údajne schopné automaticky detekovať a ničiť všetok život vo vzdialenosti 30 kilometrov na frontovej línii. Tvrdí sa, že technológia tak viac než kompenzovala nedostatok ukrajinských vojakov. O ruských vojakoch sa naopak hovorí, že platia vysokú cenu v podobe životov bez toho, aby boli schopní preukázať akékoľvek vojenské úspechy. To musí agresorov vyčerpávať a Putina nútiť uznať, že vojnu prehrá.

Tieto správy sprevádzali mediálne efektívne útoky dronov na Moskvu a Petrohrad. Niet preto divu, že mainstreamové západné médiá boli v posledných dvoch mesiacoch plné správ o víťazstve. Niektorí dokonca špekulovali, že Rusko vydrží len ďalších šesť mesiacov; prevrat v Moskve sa považoval za možný. Strategicky dôležitý Krym bol údajne ukrajinskými útokmi do značnej miery odrezaný od Ruska. Putin by teraz bol ako porazený nútený sadnúť si k rokovaciemu stolu – a za podmienok európskych štátov NATO, čo by sa rovnalo kapitulácii Ruska. Zdá sa, že ich politika poskytovania masívnej vojenskej, politickej a finančnej podpory Ukrajine a zároveň odmietania akýchkoľvek rozhovorov, kým Rusko nebude „dosadené na kolená“, sa vyplatila.

Ale je to naozaj tak? Alebo sa situácia v skutočnosti obrátila v prospech Ruska?

Je pozoruhodné, že za posledný týždeň sa takmer vôbec neobjavili správy o priebehu vojny a oznámenia o víťazstve zväčša utíchli. Je to preto, že v USA aj na samotnej Ukrajine narastajú pochybnosti o úspechu vojny s dronmi hlboko v ruskom vnútrozemí.

Stačí si vypočuť varovania Valerija Zalužného: vojna s dronmi nie je veľmi úspešná a príliš drahá. Ako bývalý vrchný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl a súčasný veľvyslanec v Spojenom kráľovstve by to mal vedieť. Podľa proukrajinskej organizácie Dron-Bomber Rusi údajne dosahujú vysokú mieru zostreľovania ukrajinských dronov. Odvolanie ukrajinského ministra obrany Michaila Fedorova pravdepodobne tiež súvisí s hroziacim neúspechom vojny s dronmi. Uvedomuje si, že tento konflikt sa nedá vyhrať len vojnou s dronmi?

To znamená, že vývoj na bojisku zostáva rozhodujúci. Nemôže však byť ani reč o vojenskej patovej situácii, o ktorej tvrdia západné médiá. Dokonca aj niektoré ukrajinské telegramové kanály pripúšťajú, že „tempo ofenzívy ruských ozbrojených síl sa zvyšuje“. Údajne k ruským územným ziskom došlo nielen v Donbase, ale aj v okolí Charkova a Záporožia. Stále to pokračuje pomaly, ale je to vyčerpávajúca vojna, ktorej hlavným cieľom je zničenie nepriateľských ozbrojených síl. Dalo by sa tento cieľ dosiahnuť dobytím posledných zostávajúcich opevnených obranných pozícií okolo donbaských miest Sloviansk a Kramatorsk?

Pre Ukrajinu je ešte závažnejšia skutočnosť, že útoky dronov viedli k sprísneniu ruskej pozície. Ruské vedenie teraz otvorene hovorí o vojne – vrátane vojny NATO proti Rusku – a konflikt výrazne zintenzívnilo. V krutej logike vojny teraz ničenie na Ukrajine ďaleko prevyšuje ničenie v Rusku. Ďalším kľúčovým faktorom je, že Ukrajina nemá žiadnu protivzdušnú obranu a sotva sa dokáže brániť masívnym ruským útokom dronov a rakiet, zatiaľ čo intenzita ukrajinských útokov údajne klesá.

Toto už má následky. Ukrajinské čiernomorské prístavy v Odese a jej okolí boli údajne bombardované tak silno, že sa Ukrajina v podstate stala vnútrozemskou krajinou. Ak sú tieto správy presné, bola by to vážna rana: doteraz sa cez tieto prístavy prepravovalo približne 70 % všetkého ukrajinského dovozu a vývozu, ako aj 90 % poľnohospodárskeho vývozu. Zničené boli aj kľúčové mosty, ako napríklad most Zatoka, ktorý spája Odesu s rumunskými čiernomorskými prístavmi. Okrem toho sa systematicky ničia železničné a cestné spojenia, čerpacie stanice, elektrická sieť, priemyselné zariadenia a sklady.

Európske členské štáty NATO s tým môžu urobiť len málo – chýbajú im vojenské kapacity. Plány na umiestnenie „koalície ochotných“ v Poľsku alebo dokonca na vytvorenie bezletovej zóny nad Ukrajinou sú úplne nereálne. Spojené štáty nedávno oznámili, že vedenie centra NATO vo Wiesbadene, ktoré koordinuje vojenskú podporu Ukrajine, úplne odovzdajú európskym členským štátom NATO. Dokonca sa hovorí o rozpustení tohto zariadenia NATO, ktoré je pre Ukrajinu kľúčové. Navyše, vzhľadom na to, že vojna v Iráne sa rozširuje, USA už takmer nemajú žiadne zbrane nazvyš. Preto nemožno pochybovať o obnovení vojenského zapojenia USA do vojny na Ukrajine.

Ešte pred poslednou eskaláciou vojny existovali jasné náznaky, že ukrajinská armáda má značné ťažkosti. Po nástupe do funkcie ministra obrany v januári Fedorov hovoril o približne 200 000 dezertéroch; iní poslanci uviedli výrazne vyššie čísla. Okrem toho sa údajne približne dva milióny ukrajinských mužov vyhli odvodným príkazom. Nech sú čísla presné akékoľvek, poukazujú na alarmujúci stav v ukrajinských ozbrojených silách – situáciu, ktorú nemožno napraviť ani núteným náborom na uliciach, ani, ako sa teraz ukazuje, dronmi ovládanými umelou inteligenciou. Podobne aj návrh, o ktorom teraz diskutuje EÚ – odobrať štatút utečenca ukrajinským mužom, ktorí utiekli v rozpore s medzinárodným právom, a poslať ich späť na Ukrajinu, aby čelili vojne – je ďalším dôkazom beznádeje situácie.

V máji ukrajinský minister sociálnych vecí Denis Uljutin uviedol, že počet obyvateľov vo vládou kontrolovanej časti krajiny sa znížil z 52 miliónov (v čase nezávislosti v roku 1991) na možno až 22 miliónov. Z nich je približne 11 miliónov poberateľov sociálneho zabezpečenia, prevažne dôchodcovia a vojnoví invalidi. Očakáva, že počet obyvateľov bude po skončení vojny naďalej klesať, pretože mladí muži – po oslobodení od vojenskej služby – budú nasledovať svoje rodiny na Západ. Neočakáva žiadny významný návrat Ukrajincov žijúcich v zahraničí. K tomuto demografickému poklesu sa pridáva rastúca chudoba, hlboké sociálne nerovnosti, všadeprítomná korupcia, astronomický verejný dlh a ekonomický kolaps krajiny.

Toto sotva možno nazvať štátom – nieto ešte armádou – ktorému by médiá mohli realisticky pripísať bezprostredný vojenský obrat alebo dokonca víťazstvo.

Samozrejme, s takýmito predpoveďami treba zaobchádzať opatrne. Zjavné zlyhanie vojny s dronmi v dosiahnutí strategického zlomu by však malo európskym štátom NATO jasne ukázať, že na konci tejto eskalácie, ktorú sprevádzala takáto fanfára, sa Ukrajina nemusí stať víťazom, ale namiesto toho sa stáva čoraz viac zdevastovanou, vyľudnenou a vykrvácanou krajinou. To by nám malo dať dôvod na veľké obavy o trpiacich ľudí na Ukrajine. Európske štáty NATO sa musia samy seba opýtať, či je pokračovanie vojny – ktorú požadovali a podporovali – ešte stále morálne opodstatnené.

Európske štáty NATO Ukrajine škodia len svojimi ilúziami o víťazstve a zázračnými zbraniami a musia konečne založiť svoju politiku na realistickejšom hodnotení vývoja vojny. Je preto čas zvážiť, čo by sa stalo, keby sa jedného dňa odpor ukrajinskej armády zrútil a Rusko by dobylo aj Charkov a Odesu. Akýkoľvek zvyšok Ukrajiny, ktorý by zostal, by bol sotva životaschopný. Zabrániť takémuto scenáru musí byť v najvyššom záujme nielen Ukrajiny, ale aj jej západných podporovateľov. Ale ako?

Tomu sa určite nedá zabrániť priamym vojenským zásahom NATO. To by situáciu len zhoršilo – aj pre Ukrajinu – pretože takýto postup by nevyhnutne znamenal riziko jadrovej vojny, ktorú nikto nemôže vyhrať. Diplomacia preto zostáva jedinou realistickou možnosťou. Po takmer piatich rokoch vojny je najvyšší čas, aby európske štáty NATO aktívne hľadali dialóg s Ruskom. Nemecko – vzhľadom na svoju úlohu najsilnejšej krajiny v EÚ, svoju geografickú polohu a svoju historickú zodpovednosť – by malo urobiť prvý krok.

Na prekonanie zakorenených pozícií oboch vlád by mohlo byť vhodné počiatočné zblíženie prostredníctvom iniciatívy občianskej spoločnosti, do ktorej by boli zapojené rešpektované a vplyvné osobnosti. Takýto prístup by mohol otvoriť prvú, opatrnú cestu k obnovenému porozumeniu po rokoch mlčania a vzájomnej démonizácie. Európa potrebuje mier a trvalý mier sa dá dosiahnuť iba s Ruskom, nie proti nemu.

Na to už veľa času nezostáva.