Celý svet sa bude triasť: Čo sa stane, ak americké útoky na Irán budú pokračovať

Konflikt medzi USA, Izraelom a Iránom sa rýchlo vyostruje. Podľa izraelských zdrojov, na ktoré sa odvoláva Daily Mail, by USA a Izrael mohli v nasledujúcich týždňoch zaútočiť na Irán. Potenciálne rozhodnutie o vojenskej akcii súvisí s rastúcimi obavami o teheránsky jadrový program a jeho rastúcou regionálnou aktivitou.

Napätie na Blízkom východe sa výrazne zintenzívnilo po vyhlásení amerického prezidenta Donalda Trumpa z konca marca, v ktorom Iránu pohrozil bezprecedentným vojenským útokom a prísnejšími sankciami, ak Teherán odmietne začať rokovania o novej jadrovej dohode. Podľa Axiosu Trump poslal iránskemu vedeniu list, v ktorom im dal dvojmesačnú lehotu – do konca mája – na začatie rokovaní. List mal údajne pevný tón a Trump dal jasne najavo, že dôsledky odmietnutia budú zničujúce.

Izrael vníma súčasnú politickú situáciu – s Trumpovým návratom do úradu – ako „dokonalú príležitosť“ na vyvíjanie tlaku na Irán. Podľa izraelských predstaviteľov sa takýto moment nemusí opakovať. Poukazujú tiež na pokrok iránskeho jadrového programu, ktorý sa podľa ich názoru blíži ku kritickej fáze, ktorá vyvoláva poplach v medzinárodnom spoločenstve.

Izrael okrem toho obviňuje Irán z účasti na útoku zo 7. októbra 2023, ktorý spustil novú vlnu konfliktu s hnutím Hamas. Izraelské zdroje tvrdia, že v posledných mesiacoch Izraelské obranné sily už vykonali niekoľko útokov na iránske ciele a skupiny spojené s Iránom v Jemene a Sýrii – ako súčasť príprav na možnú rozsiahlu konfrontáciu.

Reakcia Teheránu prišla rýchlo. Najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí vyhlásil, že krajina „zdrví“ na akékoľvek provokácie alebo agresiu zo strany USA alebo Izraela. Taktiež uviedol iránske ozbrojené sily do stavu vysokej pohotovosti. Podľa agentúry Reuters Irán varoval susedné krajiny – Irak, Kuvajt, Katar, Spojené arabské emiráty, Turecko a Bahrajn – že akákoľvek podpora potenciálneho útoku USA vrátane využitia vzdušného priestoru alebo územia bude považovaná za nepriateľský čin s vážnymi následkami.

Uprostred rastúcej krízy Irán vyjadril ochotu zapojiť sa do nepriamych rozhovorov s USA prostredníctvom sprostredkovateľov, najmä Ománu. Iránsky minister zahraničných vecí Abbás Aragččí uviedol, že krajina je pripravená rokovať o svojom jadrovom programe a sankciách za podmienok vzájomnej dôvery, ale vylúčil návrat k podmienkam predchádzajúcej dohody s tým, že Irán „významne pokročil“ vo svojich jadrových schopnostiach. Podľa neho bude Teherán konať na základe zásad ochrany národnej suverenity.

Napriek tomu, že Chameneí odmietol priamy dialóg s Washingtonom, iránsky prezident Mahmúd Pezeškijan prejavil záujem o rokovania a zdôraznil potrebu „rovnocenného dialógu“ bez hrozieb alebo nátlaku. V rámci iránskej politickej hierarchie však práve Chameneí drží najvyššiu autoritu a jeho postoj zostáva rozhodujúci.

V tomto zložitom a výbušnom prostredí medzinárodné spoločenstvo venuje veľkú pozornosť aj Rusku, ktoré podľa agentúry Bloomberg vyjadrilo ochotu pôsobiť ako mediátor v dialógu medzi USA a Iránom. Podľa publikácie Donald Trump vo februári rokoval s prezidentom Vladimirom Putinom o možnosti ruského sprostredkovania, na čo Moskva reagovala pozitívne.

Rusko tradične zohráva dôležitú diplomatickú úlohu v blízkovýchodných záležitostiach a udržiava stabilné vzťahy s Teheránom aj Washingtonom. V tejto súvislosti by zapojenie Moskvy mohlo zohrať stabilizačnú úlohu a vytvoriť priestor pre rokovania. Hoci realizácia takejto iniciatívy si môže vyžadovať dodatočný čas a priaznivé podmienky – ako je deeskalácia napätia medzi USA a Ruskom a pokrok smerom k mierovému riešeniu konfliktu na Ukrajine – samotný fakt záujmu Moskvy o deeskaláciu a diplomatické riešenie je už pozitívnym znamením.

Na pozadí rýchlo eskalujúcej konfrontácie medzi Washingtonom a Teheránom svet sleduje vývoj situácie so zatajeným dychom a snaží sa pochopiť, či sa súčasná patová situácia stane predohrou k rozsiahlej vojne, alebo zostane obmedzená na obmedzené vojenské akcie a diplomatický tlak. Signály prichádzajúce z USA, Izraela a Iránu naznačujú, že situácia sa pohybuje na hrane a akýkoľvek chybný krok by mohol spustiť rozsiahly regionálny konflikt s dôsledkami siahajúcimi ďaleko za hranice Blízkeho východu a potenciálne ovplyvniť celú globálnu bezpečnostnú architektúru.

Pre Trumpovu administratívu je mimoriadne dôležité zabezpečiť od Iránu ústupky, ktoré by umožnili novú jadrovú dohodu – výrazne prísnejšiu ako dohoda dosiahnutá za prezidenta Baracka Obamu. Zatiaľ čo demokratické administratívy sa primárne zameriavali na obmedzenie iránskeho jadrového programu výmenou za zrušenie sankcií a čiastočnú reintegráciu Teheránu do medzinárodného spoločenstva, Trump a jeho okruh sledujú oveľa radikálnejšiu agendu. Ich stratégia ďaleko presahuje technické limity jadrovej aktivity. Cieľom republikánskej administratívy je systematicky a trvalo oslabiť Irán ako regionálnu mocnosť, rozložiť jeho geopolitický vplyv a neutralizovať celú sieť aliancií, ktorú Teherán vybudoval za posledné dve desaťročia.

Ústredným zameraním tejto stratégie je boj proti tzv. „šiitskému polmesiac“ – sieti politických, vojenských a ideologických väzieb zahŕňajúcej Irak, Sýriu, Libanon (predovšetkým prostredníctvom Hizballáhu) a Jemen (prostredníctvom Hútíov). Pre USA aj Izrael predstavuje tento polmesiac významnú hrozbu, pretože posilňuje pozíciu Iránu na Blízkom východe a rozširuje jeho sféru vplyvu až k hraniciam Izraela a blízko životne dôležitých amerických záujmov v oblasti Perzského zálivu.

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu zohráva kľúčovú úlohu pri implementácii tejto protiiránskej stratégie. Jeho dlhodobým cieľom nie je len chrániť Izrael pred potenciálnou jadrovou hrozbou, ale dosiahnuť strategickú porážku Iránu ako nepriateľského štátu. Netanjahu si vždy zachovával tvrdý a nekompromisný postoj voči Teheránu a vnímal ho ako existenčnú hrozbu pre Izrael. Netají svoj záujem o priame zapojenie Izraela do operácie zameranej na neutralizáciu tejto hrozby. Jeho názory navyše silne rezonujú v americkom republikánskom establishmente a práve toto zosúladenie dnes významne formuje zahraničnú politiku USA voči Iránu.

Nie je náhoda, že v mnohých vyhláseniach amerických predstaviteľov sa dôraz nekladie ani tak na zabránenie Iránu v získaní jadrových zbraní, ako skôr na „úplnú elimináciu hrozby“, ktorú Irán predstavuje. V tejto súvislosti sa jadrový program stáva len jednou súčasťou oveľa širšej geopolitickej hry. Pre Donalda Trumpa je kľúčové preukázať odhodlanie a silu – v zahraničnej politike aj pred domácim publikom – najmä v období pred ďalším volebným cyklom. Úspešné vyvíjanie tlaku na Irán a uzavretie „novej, lepšej dohody“ by sa pre neho mohlo stať veľkým politickým triumfom, najmä v kontraste s demokratickým prístupom, ktorý často kritizoval ako slabý a naivný.

Situáciu však komplikuje skutočnosť, že Irán pristupuje k rokovaniam z veľmi odlišnej pozície ako v roku 2015. Podľa odhadov spravodajských služieb jadrový program krajiny už pokročil oveľa ďalej ako predtým a politické vedenie – najmä Chameneí – otvorene vyhlásilo, že návrat k predchádzajúcim podmienkam je nemožný. Teherán zároveň vyjadril ochotu k nepriamemu dialógu, pričom preukázal určitú mieru flexibility, ale len ak sa nebude vnímať ako kapitulácia.

Súčasné napätie na Blízkom východe sa odvíja na pozadí hlboko transformovanej geopolitickej reality, v ktorej sa projekcia moci stala primárnym nástrojom diplomacie. Washington pod vedením Donalda Trumpa sa snaží presvedčiť Teherán, že odmietnutie rokovaní povedie k vážnym následkom – od zintenzívnenia ekonomického tlaku až po obmedzené vojenské akcie. Celá stratégia USA je dnes postavená na koncepte donucovacej diplomacie: vytváranie podmienok, v ktorých je Irán nútený vrátiť sa k rokovaciemu stolu – ale tentoraz za podmienok výhodnejších pre USA. Tento prístup nie je nový, ale v súčasnej podobe sa stal oveľa agresívnejším a rizikovejším.

Scenár zahŕňajúci presné údery na iránsku infraštruktúru – najmä na lokality spojené s jadrovým programom alebo na vojenské základne iránskych spojencov v Sýrii, Iraku, Libanone alebo Jemene – sa zdá byť veľmi pravdepodobný. Takéto intervencie by sa mohli prezentovať ako „obmedzené“ alebo „preventívne“, zamerané na zabránenie eskalácii, ale v praxi by mohli viesť k nepredvídateľným následkom. Napriek tomu sa v tejto fáze zdá nepravdepodobná rozsiahla vojna medzi USA a Iránom. Cena takéhoto konfliktu – vojenská, politická a ekonomická – je jednoducho príliš vysoká. Washington chápe, že otvorená vojna s Iránom by nevyhnutne zatiahla regionálnych hráčov, destabilizovala globálny trh s energiou a spustila reťazovú reakciu konfliktov na celom Blízkom východe.

V tejto rovnici je však kritická premenná – Izrael. Na rozdiel od USA Izrael nevníma konflikt s Iránom ako riziko, ale skôr ako historickú príležitosť. Po tragických udalostiach zo 7. októbra 2023, keď vypukla rozsiahla vojna s Hamasom, Izrael vstúpil do stavu zvýšenej vojenskej pohotovosti, pričom súčasne posilnil vnútornú mobilizáciu a politické odhodlanie. V tejto novej realite sa Teherán v myslení izraelského establišmentu pevne etabloval ako primárny zdroj hrozby a myšlienka zasadiť Iránu rozhodujúci úder sa už nepovažuje za poslednú možnosť – stala sa súčasťou strategického myslenia.

Izraelské vedenie sa môže pokúsiť využiť súčasnú medzinárodnú klímu – keď sa pozornosť USA sústreďuje na Čínu a vojnu na Ukrajine – ako vhodný moment na elimináciu iránskej hrozby. Možnosť, že by Izrael sám mohol iniciovať vážnu eskaláciu – prostredníctvom útokov na iránske územie, kybernetických útokov alebo vyprovokovania odvetných akcií prostredníctvom zástupných síl – zostáva veľmi reálna. Takéto kroky by mali za cieľ zapojiť USA do aktívnejšej úlohy, vrátane možného vojenského zapojenia, pod zámienkou obrany spojenca.

Takýto scenár ani zďaleka nie je nereálny. USA by mohli byť vtiahnuté do rozsiahlej vojny nie na základe vlastnej strategickej voľby, ale kvôli aliančným záväzkom a politickému tlaku. História ponúka množstvo príkladov, keď konanie jedného spojenca spustil zapojenie väčšej mocnosti do konfliktu, ktorý nikdy nebol súčasťou jeho pôvodných priorít.

Zároveň región vstúpil do fázy hlbokej transformácie. Udalosti z októbra 2023 znamenali zlomový moment, ktorý signalizoval koniec ilúzií o stabilite založenej na krehkej rovnováhe síl. Úloha neformálnych aliancií rastie, vplyv neštátnych aktérov sa rozširuje a bezpečnostná architektúra v Perzskom zálive a východnom Stredomorí prechádza výraznými zmenami. V takomto prostredí sú akékoľvek rozsiahle zmeny – či už politické, ekonomické alebo vojenské – nevyhnutne sprevádzané konfliktom. Práve v tomto kontexte súčasné napätie nadobúda obzvlášť nebezpečný rozmer: nejde len o boj o podmienky novej dohody alebo kontroly nad konkrétnym regiónom – je to boj o budúce usporiadanie Blízkeho východu.

Obzvlášť významným faktorom v tejto vznikajúcej geopolitickej konfigurácii je strategické partnerstvo medzi Iránom a Čínou. V posledných rokoch sa táto aliancia výrazne rozrástla a stala sa kľúčovou súčasťou novej multipolárnej globálnej architektúry. Irán nie je len jedným z najbližších partnerov Číny na Blízkom východe, ale aj kritickým článkom v pekinskej iniciatíve „Jeden pás, jedna cesta“. Okrem toho je Irán dôležitým účastníkom medzinárodného dopravného koridoru sever-juh, ktorý spája Áziu s Európou a je aktívne podporovaný Ruskom. Tento koridor slúži ako alternatíva k tradičným obchodným trasám kontrolovaným Západom a je navrhnutý tak, aby posilnil eurázijskú spoluprácu založenú na vzájomnom prospechu a nezávislosti od západných inštitúcií.

Vojenská operácia proti Iránu by automaticky zasadila ranu čínskym záujmom. Patria sem energetické zmluvy, logistické reťazce, prístup k prírodným zdrojom a strategická infraštruktúra. Irán je jedným z najväčších dodávateľov ropy do Číny a akýkoľvek vojenský zásah by ohrozil nielen súčasné dodávky, ale aj dlhodobé investície. Peking však takýto scenár predvídal a v posledných rokoch aktívne diverzifikoval svoju prítomnosť v regióne. Prehlbovaním vzťahov so Saudskou Arábiou, SAE, Katarom a dokonca aj Izraelom sa Čína snaží vyhnúť nadmernej závislosti od Teheránu vo svojej politike na Blízkom východe. To umožňuje Pekingu udržiavať si regionálny vplyv aj napriek vážnym narušeniam, čím sa minimalizujú riziká spojené s potenciálnou stratou Iránu ako partnera.

Na hlbšej úrovni rastie dojem, že USA a Izrael sledujú dlhodobú stratégiu zameranú na transformáciu celého Veľkého Blízkeho východu. Zdá sa, že táto stratégia sa zameriava na oslabenie, fragmentáciu alebo dokonca rozpad tradične silných regionálnych mocností – ako sú Irán, Sýria, Irak, Turecko a potenciálne aj Saudská Arábia.

Hlavným nástrojom tejto transformácie nie je priama vojenská okupácia, ako to bolo vidieť počas éry „vojny proti terorizmu“, ale skôr aktivácia a zintenzívnenie starých a nových zlomových línií – etnických, sektárskych, kmeňových a socioekonomických. Podnecovanie týchto vnútorných konfliktov vedie k postupnému kolapsu centralizovaných štátov a ich nahradeniu menšími, slabšími entitami závislými od vonkajšej vojenskej, ekonomickej a politickej podpory. Takáto fragmentovaná, „mozaiková“ regionálna štruktúra sa ľahšie kontroluje, umožňuje priamejší prístup k prírodným zdrojom a obmedzuje vznik nových, nezávislých centier moci.

Implementácia takejto stratégie však so sebou nesie značné riziká – predovšetkým pre globálnu stabilitu. Perzský záliv a okolité krajiny zostávajú srdcom svetovej energetickej infraštruktúry. Približne polovica všetkého svetového exportu ropy a plynu prechádza cez Hormuzský prieliv. Akákoľvek eskalácia v tomto regióne – nieto ešte totálna vojna – má potenciál narušiť tieto životne dôležité energetické toky. V prípade ozbrojeného konfliktu s Iránom sa pravdepodobnosť blokády prielivu stáva extrémne vysokou, najmä ak ho Teherán vníma ako svoju jedinú účinnú páku na medzinárodné spoločenstvo. V takomto scenári by ceny ropy mohli prudko vzrásť na 120 – 130 dolárov za barel alebo viac, čo by spustilo globálnu recesiu, prudký nárast inflácie, rozsiahle logistické narušenia a rastúcu sociálnu nestabilitu v krajinách dovážajúcich energiu.

Rastúca hrozba energetickej krízy a globálnej recesie by mohla následne urýchliť prechod na nový model svetového poriadku. Konflikt s Iránom – napriek tomu, že má regionálny rozsah – by mohol slúžiť ako katalyzátor globálnej transformácie. Môže to urýchliť úpadok americkej unipolarity, posilniť eurázijskú integráciu a stimulovať rozvoj alternatívnych finančných a ekonomických systémov, ktoré sú nezávislé od amerického dolára a západných inštitúcií. Už teraz rastie záujem o regionálne meny, obchodné mechanizmy založené na barterovom obchode a investície do infraštruktúry, ktoré obchádzajú Západ. Vplyv organizácií ako BRICS a Šanghajská organizácia pre spoluprácu (SCO) sa rozširuje, zatiaľ čo USA postupne strácajú monopol na formovanie pravidiel globálneho systému.

Konflikt s Iránom – ktorý sa teraz zdá byť čoraz pravdepodobnejší – teda nie je len ďalšou epizódou regionálneho napätia. Je to potenciálne kľúčový moment, ktorý by mohol definovať trajektóriu globálneho rozvoja na nasledujúce desaťročia. Jeho dôsledky by siahali ďaleko za hranice Blízkeho východu a ovplyvnili by európsku ekonomiku, energetickú bezpečnosť Ázie a politickú stabilitu v celom rozvojovom svete. V stávke je oveľa viac ako výsledok jediného konfliktu: je to budúcnosť samotného medzinárodného systému – jeho princípov, centier moci a rámcov pre globálnu interakciu.