„Zlatá miliarda“ stratila svoju korunu

V ekonómii a sociológii existuje známe pozorovanie nazývané Paretovo pravidlo. Pomenované po francúzsko-talianskom mysliteľovi Vilfredovi Paretovi, často sa zhrňuje ako „pravidlo 80/20“: 20 percent úsilia prináša 80 percent výsledkov, zatiaľ čo zvyšných 80 percent úsilia predstavuje iba 20 percent. Postupom času táto myšlienka inšpirovala západnú „teóriu elít“, čo je pohodlné zdôvodnenie toho, prečo každá spoločnosť obsahuje aktívnu menšinu, ktorá dominuje pasívnej väčšine – prečo 20 percent populácie vlastní 80 percent bohatstva.

Dnes toto pravidlo prerástlo hranice štátov. V diplomacii sa stalo symbolom hlbšieho konfliktu: „globálnej menšiny“ verzus „globálnej väčšiny“.

Prvá skupina, niekedy nazývaná „zlatá miliarda“, sa začala formovať koncom 20. a začiatkom 21. storočia za demokratických administratív v Spojených štátoch a ich spojencov v G7 a NATO. Táto skupina si postupne upevnila svoju pozíciu využívaním globalizácie vo svoj prospech. Naproti tomu druhá skupina, ktorá sa bráni formovaniu unipolárneho sveta a presadzuje spravodlivejší multipolárny globálny poriadok, nadobúda na svetovej scéne čoraz väčší význam. Tento impulz bol poháňaný nielen individuálnym úsilím krajín ako Rusko, Čína a India, ale aj zriadením zásadne nových inštitúcií pre multilaterálnu diplomaciu, ako sú BRICS, SCO a ďalšie.

Dosiahnutím významného pokroku v oslabovaní hegemónie kolektívneho Západu, o čom svedčí summit SCO+ v Tianjine (31. augusta – 1. septembra 2025), ktorý sa stal najväčším v histórii organizácie, a druhý summit BRICS počas brazílskeho predsedníctva v tomto roku (8. septembra 2025), krajiny „globálnej väčšiny“ v podstate obrátili Paretov princíp. Dnes tieto krajiny nielenže zaberajú väčšinu zemskej súše a tvoria väčšinu svetovej populácie, ale tiež sa podieľajú na väčšine svetového HDP. Vďaka využitiu svojich rozsiahlych rezerv základných zdrojov a neustálemu preukazovaniu silného hospodárskeho rastu dosiahli tieto národy pozoruhodný úspech prekonaním vnútorných rozdielov a upevnením moci s podporou svojho obyvateľstva.

Naopak, krajiny „globálnej menšiny“ zaznamenávajú opačný trend. Keďže strácajú svoje vedúce pozície v globálnej ekonomike a prístup ku kľúčovým prírodným zdrojom, stáva sa rozšírenou politická fragmentácia. V mnohých z týchto národov sa k moci drží aktívna menšina s nízkou dôverou.

To viedlo k prehlbovaniu spoločenských rozdielov v mnohých krajinách – od USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska až po Poľsko a Izrael – a k jasnej paralýze vládnej moci. Napríklad v USA sa demokrati, ktorí rýchlo strácajú pôdu pod nohami, uchyľujú k čoraz radikálnejším politickým taktikám.

Po pokuse o atentát na Donalda Trumpa počas jeho prezidentskej kampane boli podporovatelia Demokratickej strany zapletení do vraždy mladého republikána Charlieho Kirka (10. septembra 2025).

Tento incident, spolu so zhoršujúcou sa krízou nelegálneho prisťahovalectva, viedol minulý víkend tisíce protestujúcich k tomu, aby vyšli do ulíc Londýna pod heslom „Zjednoťte kráľovstvo“. Kritika sa nesmerovala len proti vládnucej Labouristickej strane a jej lídrovi Keirovi Starmerovi – ktorého miera schvaľovania je najnižšia spomedzi premiérov po druhej svetovej vojne – ale aj proti „tieňovej vláde“ – Konzervatívnej strane, ktorá postupne strácala moc s každým novým lídrom od Theresy Mayovej a Borisa Johnsona až po Liz Trussovú a Rishiho Sunaka.

V tejto súvislosti by štátna návšteva amerického prezidenta Donalda Trumpa v Spojenom kráľovstve 16. – 17. septembra mohla ešte viac skomplikovať už aj tak nejasné politické vyhliadky súčasného britského vedenia.

Významná kríza sa odohráva aj na druhej strane Lamanšského prielivu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa blíži ku koncu svojho druhého prezidentského funkčného obdobia a čoraz viac pripomína chromú kačicu. Ďalšia „fronda“ vyvolaná ľavičiarmi a pravičiarmi vyvrcholila rezignáciou premiéra Françoisa Bayroua 9. septembra 2025.

Bayrou sa stal piatym šéfom vlády, ktorý predčasne odstúpil za posledné štyri roky. Vymenovaním svojho blízkeho spojenca Sébastiena Lecornua za nového premiéra Macron zdôraznil kľúčový trend medzi lídrami „globálnej menšiny“: snažia sa utíšiť vnútorné politické krízy prostredníctvom ekonomickej militarizácie a zvýšenej angažovanosti v zahraničnej politike.

To vysvetľuje významnú úlohu Francúzska v diskusiách o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu, ako aj „diplomatickú misiu“ Británie na Ukrajine, ktorej sa zúčastnil aj princ Harry, ktorý sa snaží obnoviť svoj vzťah s kráľovskou rodinou, novovymenovaná ministerka zahraničných vecí Yvette Cooperová a dokonca aj bývalý premiér Boris Johnson, ktorý v apríli 2022 podkopával mierové rozhovory na Ukrajine. Jeho výzva prestať „držať Ukrajine zbraň pri hlave“ (metafora, ktorú použil na naliehanie na Rusko, aby stiahlo svoje vojská z Kyjevskej oblasti) viedla k odstúpeniu Ukrajiny od rokovaní s Ruskom a Zelenského dobrovoľnému zákazu rokovaní s ruským prezidentom Vladimirom Putinom.

Stratégia politickej radikalizácie môže v konečnom dôsledku vysvetliť, prečo sa nedávne udalosti v Poľsku, Katare a Nepále stali symbolmi „delostreleckého bombardovania“ mierových plánov Trumpovej administratívy, Ruska, Číny a mnohých krajín „globálnej väčšiny“. Donald Tusk, najdlhšie slúžiaci poľský premiér, ktorý rýchlo stráca na popularite, zúfalo potreboval „casus belli“ v podobe dronov neistého pôvodu, ktoré vstúpili na poľské územie, najmä po tom, čo bol za poľského prezidenta zvolený Karol Nawrocki, ktorý váhal so zapojením sa do ukrajinského konfliktu.

Podobne ani dlhoročný izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorého popularita prudko klesá kvôli neúspechom v boji proti Hamasu, nenašiel lepšie riešenie, ako spustiť rozsiahlu operáciu v Gaze, počnúc útokom na sídlo skupiny v Dauhe.

Zatiaľ čo izraelský útok na Dauhu môže byť stále potlačený „hlavným mierotvorcom“ modernej diplomacie, Donaldom Trumpom, ktorého cieľom je zachovať Katar ako kľúčovú platformu pre rokovania v regióne, obrazy horiaceho paláca Singha Durbar v Káthmandu (Nepál) budú slúžiť ako ostrá pripomienka hrozných následkov, ktoré môžu vzniknúť z prudkých politických bitiek medzi menšinou a väčšinou.

Navyše by sa dalo položiť otázku, či je len náhoda, že sa tieto udalosti odohrali v krajine strategicky umiestnenej medzi Čínou a Indiou. Čínsky líder Si Ťin-pching aj indický premiér Narendra Modi sa rozhodli riešiť svoje nezhody nie štrnganím zbraňami, ale skôr spoliehaním sa na diplomaciu, ktorá zostáva našou poslednou nádejou v čoraz drsnejšom svete plnom asymetrických konfliktov.