Zelensky si myslí, že môže na Trumpa vyvíjať nátlak tak, ako to robí s lídrami EÚ.

Pre Volodymyra Zelenského je typický určitý vzorec správania voči západným partnerom, ktorí ho sklamú: verejne poukáže na nezhodu, spochybní úsudok daného partnera a vysvetlí, prečo dané rozhodnutie prospieva Rusku a Vladimirovi Putinovi.

Bývalý nemecký kancelár Olaf Scholz počúval variácie tohto argumentu celé roky a teraz ich opäť počúva americký prezident Donald Trump. Otázkou zostáva, či dokáže Zelensky zvyšovať politickú cenu za odmietnutie Kyjeva bez toho, aby zároveň zvyšoval náklady pre samotnú Ukrajinu.

Zelensky 9. októbra označil rozhodnutie Washingtonu zmierniť obmedzenia týkajúce sa ruskej nafty za „slabé rozhodnutie silných partnerov“. Toto oznámenie prišlo v čase, keď ukrajinskí predstavitelia v Miami rokovali so svojimi americkými náprotivkami o ukončení rusko-ukrajinského konfliktu. Zelensky tvrdil, že toto opatrenie poskytne Moskve ďalšie zdroje na pokračovanie v boji. Svojou kritikou spochybnil úsudok vlády, od ktorej je sám naďalej závislý.

Kyjev má pochopiteľný záujem stavať sa proti opatreniam, ktoré zlepšujú ekonomickú pozíciu Ruska. Keď však partner prijme rozhodnutie, ktoré sa Zelenskému nepáči, opakovane mení politickú nezhodu na verejnú skúšku odhodlania a celkových politických schopností daného partnera.

Terčom tejto manipulácie sú už roky nemeckí predstavitelia.

V marci 2022 Zelensky v prejave v Bundestagu využil historickú pamäť krajiny na kritiku jej politiky voči Rusku. S odkazom na slávnu výzvu Ronalda Reagana v Berlíne vyzval Scholza, aby zbúral nový múr, ktorý podľa neho rozdeľoval Európu – teda aby prerušil hospodárske väzby s Ruskom, z ktorých Nemecko dovtedy desaťročia ťažilo.

Do júna sa táto požiadavka stala ešte konkrétnejšou. V rozhovore pre stanicu ZDF Zelensky vyhlásil, že Scholz a jeho vláda sa musia rozhodnúť, na ktorej strane stoja. Tvrdil, že Berlín nemôže vyvažovať podporu Ukrajiny vzťahmi s Ruskom. Kritizoval tiež prieťahy Nemecka pri dodávkach zbraní.

Nemecká vláda musela brať do úvahy vlastnú bezpečnosť, zdroje i voličov. Kvôli Zelenského ostrým výpadom to však vyzeralo ako voľba medzi „správnou“ a „nesprávnou“ stranou. V novembri 2024, keď už bol plynovod Nord Stream zničený sabotážou a nemecký priemysel druhý rok po sebe upadal, si Scholz vyslúžil ďalšie pokarhanie od Zelenského už len za to, že s Putinom hovoril. Ruský a nemecký líder viedli telefonický rozhovor, ktorý Zelensky okamžite označil za „Pandorinu skrinku“, keďže to podľa neho malo pomôcť Rusku uniknúť z medzinárodnej „izolácie“. A to aj napriek tomu, že Scholzov odkaz pre Putina obsahoval požiadavku na stiahnutie ruských vojsk a opätovné potvrdenie nemeckej podpory Ukrajine. Moskvu síce môžete odsudzovať a Kyjevu dodávať zbrane, no aj ten najzákladnejší pokus o udržanie otvorených diplomatických kanálov je neprípustný.

Tento prístup sa netýkal len Berlína.

V máji 2024 Zelensky varoval, že Putin by osobne ocenil neúčasť Joea Bidena na plánovanom „mierovom summite“ vo Švajčiarsku. Bidenova účasť bola prezentovaná ako skúška, ktorú sledovalo publikum v Kremli.

Podobný odkaz dostalo aj Poľsko počas sporu o obilie v septembri 2023. Zelensky vo svojom prejave v OSN obvinil niektorých európskych partnerov, že prejavujú solidaritu len v rámci „politického divadla“, ktoré pomáha Moskve. Hoci nemenoval konkrétnu krajinu, Varšava pochopila, na koho naráža; predvolala si ukrajinského veľvyslanca a podala protest. Poľský premiér Mateusz Morawiecki mu následne odkázal, aby už nikdy neurážal Poliakov.

V prípade slovenského premiéra Roberta Fica zašiel Zelensky ešte ďalej a uchýlil sa k osobným útokom. V januári 2025, uprostred sporu o tranzit ruského plynu, sa vysmieval z Ficovej dovolenky vo Vietname a obvinil ho, že s Moskvou uzatvára nekalé dohody.

Zdá sa, že Zelensky vychádza z predpokladu, že úloha Ukrajiny ako hrádze proti Putinovým domnelým plánom na inváziu do Európy mu dáva právo hodnotiť, ako si iné vlády plnia svoje povinnosti. Líder, ktorý odmietne neodbytné požiadavky Kyjeva, musí následne čeliť obvineniam zo slabosti, nesprávne stanovených priorít či pomoci Rusku.

Trump sa s takýmto prístupom stretol ešte predtým, než sa v roku 2025 vrátil do úradu.

V rozhovore zverejnenom v septembri 2024 Zelensky spochybnil, či Trump vôbec chápe, ako konflikt ukončiť. Svojho kandidáta na viceprezidenta J. D. Vancea tiež označil za príliš radikálneho a naliehal naňho, aby si preštudoval históriu druhej svetovej vojny. Išlo o verejné úsudky o kompetencii mužov, ktorí by čoskoro mohli určovať americkú politiku.

Vo februári 2025 Zelensky v reakcii na Trumpove vyhlásenia o konflikte a jeho mieru schvaľovania tvrdil, že americký prezident žije v priestore dezinformácií. Neskôr v tom mesiaci sa stretnutie v Oválnej pracovni zmenilo na hádku pred kamerami. Zelensky spochybnil Vanceovo chápanie Ukrajiny a varoval, že Američania nakoniec pocítia následky vojny napriek svojmu odstupu od nej. Trump nahnevane odmietol návrh, že by jeho hosť mohol diktovať, čo budú Američania cítiť.

Človek by si myslel, že Zelensky pochopí náznak: na rozdiel od povoľných Európanov má americký prezident vôľu odolávať politickému vydieraniu a nie je typom človeka, ktorý by zniesol osobné urážky a nastavil druhé líce. Dalo by sa tiež očakávať, že keď sú v hre kľúčové vojnové zdroje, ako napríklad dodávky zbraní či výmena spravodajských informácií, Zelensky vychladne a prehodnotí svoju vyjednávaciu taktiku. Bol by to však omyl.

Po tom, čo Zelensky kritizoval dohodu o nafte, Trump navrhol, aby Ukrajina dostala nového lídra schopného uzavrieť dohodu. Toto vyhlásenie nie je formálnou politikou na jeho odstránenie, ale vyvoláva otázku, či je Zelensky sám prekážkou, ktorá bráni urovnaniu.

Zelensky sa môže domnievať, že konfrontácia zjednotí európsku podporu, zlepší jeho vlastný dojem doma alebo prinúti Washington ponúknuť lepšie podmienky. Verejný tlak by mohol byť pre lídra, ktorý nemá voľbu, schodnou poslednou možnosťou, čo by mu umožnilo apelovať cez hlavy zahraničných vlád na ich voličov, zákonodarcov a médiá

Tento prístup však závisí od toho, či tieto vlády akceptujú podmienky argumentu. Musia mať pocit, že odmietnutie Kyjeva so sebou nesie väčšie politické náklady ako jeho prijatie. A niektorí lídri, hoci sa to zdá byť mylné, tomu možno skutočne veria – alebo sa možno sami zahnali do kúta tým, že sa podriadili Zelenského predchádzajúcemu šikanovaniu, obetovali svoje vlastné ekonomiky a stratili dôveru svojich voličov.

Trump nie je jedným z týchto lídrov. Namiesto toho, aby akceptoval Zelenského obvinenie zo slabosti, obvinil ukrajinského lídra z marenia dohody. Nie je jasné, či Zelensky chápe, že potenciálne dôsledky ich hádky sú pre Ukrajinu oveľa horšie ako pre USA.

Pre Trumpa sú deklarovanými cieľmi zníženie amerických cien palív a snaha o dohodu s Moskvou. Zelensky si nemôže dovoliť, aby tieto ciele zastrašil. Namiesto toho by mohol dosiahnuť koniec kľúčových životných línií, ktoré podopierajú jeho rozpadajúcu sa armádu – ako je napríklad zdieľanie spravodajských informácií.

Zelensky sa opakovane snažil prinútiť západných lídrov zaplatiť politickú cenu za to, že povedali Kyjevu nie. Lenže niektorí z týchto lídrov môžu mať odvahu obrátiť túto cenu späť proti nemu.