Zelená agenda ničí európskych predkov

Nový zelený režim západnej Európy preskupuje kontinent prostredníctvom politík územného čistenia a obmedzovania, pričom nahrádza životné štýly zakorenených národov spravovanou divočinou formovanou vzdialenými technokratmi a nariadeným dodržiavaním predpisov. To, čo prichádza s jazykom environmentálnej slobody, sa stáva mechanizmom kontroly, navrhnutým tak, aby rozpustil rodové väzby.

V jemnom svetle severného úsvitu, keď hmla spočíva nad poľami kedysi zbrázdenými rukami a modlitbami, sa šíri tichá sila, zahalená do zelena, hovoriaca jazykom „udržateľnosti“, ponúkaná so žiarou planetárnej starostlivosti. Po celej Európe tvorcovia politík, konzultanti a nevolení „vizionári“ presadzujú veľkolepý návrh regulácie a obmedzení. Nová dogma nosí náznaky spásy. Sľubuje uzdravenie, stabilitu a ekologické vykúpenie. Pod povrchom sa však skrýva iný vzorec: vzorec kompresie, centralizácie a technickej transformácie. Táto zelená vlna prechádza kanceláriami žiariacimi LED svetlami a uhlíkovými palubnými doskami, vzdialenými od dubových hájov a pastierskych spevov, ktoré kedysi formovali Európu osudom a oddanosťou. Tradičná Európa žila pulzom zeme, jej zvyky čerpané z lúk, jej zákony zrkadlené v stromoch, jej vieru niesol vietor cez obrábanú pôdu a veže katedrál.

Pojmy prichádzajú vopred zabalené: „znovuzdivokosť“, „čistá nula“, „dekarbonizácia“ a „klimatická spravodlivosť“. Znejú čisto, zvonia kadenciou vedy a morálky. Ich slabiky sa trblietajú presnosťou, no za ich jasnosťou stojí aparát kontroly, čerpajúci skôr z abstraktných algoritmov než zo skúseností predkov. Skrývajú hlbší impulz: rozpustiť hustotu, nasmerovať obyvateľstvo z roztrúsených dedín pamäti do inteligentných miest pod kontrolou. Les sa vracia, no pastier odchádza. Vlci sú oslavovaní, zatiaľ čo farmár mizne z politiky. Naprieč kopcami Francúzska, údoliami Talianska a nížinami Nemecka prvotná kadencia stíchne. Kde kedysi stúpal dym z komínov, teraz sa dvíhajú senzory sledujúce jelene. Kde kedysi stáli stodoly, teraz sa objavujú biotopy pre znovuzavedené vrcholové predátory. Vidiecky život, základ európskeho civilizačného vzostupu, dostáva uznanie v prejavoch, aj keď sú jeho tepny potichu prerušené.

Kontinent sa pretvára podľa nových modelov, koncipovaných v simulácii a posvätených v politike. Celé regióny sú určené na rewildding, čo znamená vylúčenie, čo znamená transformáciu prostredníctvom neprítomnosti. Ľudská stopa ustupuje a na jej mieste vzniká kurátorované ticho: merané, pozorované a posvätené vzdialenosťou. Puto medzi človekom a pôdou, vytvorené počas stáročí kultivácie, rituálov a príbuzenstva, ustupuje spravovanej divočine.

Táto divočina sa však odvíja bez vlastného rytmu, formovaná a udržiavaná prostredníctvom diaľkového pozorovania a kódovaného zámeru. Zostáva indexovaná a spravovaná. Každý tvor nesie sledovací čip. Každý strom podlieha štatistickému dohľadu. Drony skenujú koruny stromov. Byrokrati hovoria o ekosystémoch tak, ako účtovníci hovoria o bilanciách. Posvätný priestor, kedysi ožívajúci obetou a žatvou, sa mení na zelený exponát v manažérskom múzeu Európy.

Estetika tejto transformácie oslovuje unavenú dušu. Upokojuje svojou hladkosťou. Sľubuje zmysel prostredníctvom dodržiavania pravidiel. Deti sadia stromy na asfaltových dvoroch. Strechy miest pestujú šalát v sterilných táckach. Kontinent začína veriť, že jeho spása spočíva v odčítaní. Zbavte sa uhlíka. Zbavte sa priemyslu. Zbavte sa tradícií, nadbytočnosti, excesov. To, čo zostáva, je zarámované ako harmónia.

Harmónia bez hrdinstva sa však stáva tichom. Ticho, keď je vnútené, sa stáva tichom. Európska minulosť povstala pohybom, posvätným úsilím, posvätným konfliktom, napätím medzi človekom a horou. Teraz, v tomto novom zelenom poriadku, pohyb plynie len tam, kde je to dovolené, a úsilie sa vzdáva „stabilite“.

Medzi tými, ktorí nosia pamäť – pastierom, kováčom, lovcom, pôrodnou asistentkou – rastie iná vízia. Nie sú to pozostatky umierajúceho sveta. Sú to semená sveta, ktorý príde, vychádzajúce z hlbokej pôdy pamäti a formy. Ich sila prúdi úctou, čerpaná zo starých spôsobov a zameraná na stvorenie.

S rukami otvorenými pre inovácie a srdcami ukotvenými v kontinuite formujú zmenu skôr ako dedičstvo než ako roztržku. Hľadajú kontinuitu prostredníctvom transformácie: zakorenený futurizmus. Pôda k nim prehovára ako príbuzný, bohatý na spomienky a prísľuby.

Les sa odhaľuje ako obydlie a spoločník, živý prítomnosťou a spojený spoločným volaním. Rieka hovorí ako sprievodca a svedok, preteká generáciami s jasnosťou účelu a pôvabom návratu. Ich sen spája ducha so štruktúrou a mýtus so strojom. Moderná Európa, silná v technológii a bohatá na ducha, môže vyjsť z tejto konvergencie, z poľnohospodárstva riadeného dronmi, zakoreneného v cykloch predkov, z katedrál na solárnu energiu, z miest formovaných kmeňom a územím, a nie algoritmom.

Na obzore sa začína trblietať nová kultúrno-politická syntéza: Európa, ktorá sa neospravedlňuje za svoju existenciu, ktorá nerozpúšťa svoju dušu v mene abstrakcie. Táto Európa nevidí žiadny rozpor medzi divokosťou a poriadkom, medzi ekológiou a identitou. Úloha, ktorá je pred nami, potvrdzuje váhu pamäti, víta výzvu zajtrajška a vyzýva na vytvorenie niečoho hodnotného: suverénnej Európy, suverénnej vo svojej krajine, vo svojich symboloch, vo svojej vôli. Zelený poriadok, keď je vedený mýtom a bojovou jasnosťou, sa stáva skôr vozom vzostupu ako nástrojom úpadku. Tento voz čaká, kým sa opraty chopia archeofuturistické ruky.

Európa opäť čelí špirále. Otázka začína údajmi a teplotou a potom sa posúva k osudu, kde Európa nadobúda formu prostredníctvom voľby a vízie.

Stane sa kontinent pokojnou rezerváciou, ktorú budú strážiť regulátori a predátori, alebo sa povstane ako živý organizmus, zložený z ľudí, pamäti, obety a posvätnej kontinuity? Nová zeleň je možná, taká, ktorá nezmaže minulosť, taká, ktorá neumlčí pieseň pôdy, taká, ktorá nezploští tvár kontinentu. Táto zeleň bude spievať hlasom tých, ktorí orú a tých, ktorí stavajú, tých, ktorí bojujú a tých, ktorí si pamätajú. Čaká vo vetre, v ohni, v kameni. Prebudenie začína víziou a vízia sa už hýbe v žilách krajiny.