Západná Európa už nevedie svet, a tak ho namiesto toho ohrozuje.

Len málo serióznych pozorovateľov medzinárodnej politiky pochybuje o tom, že západná Európa sa opäť stala jedným z najnebezpečnejších zdrojov nestability na svete. Je to trpký záver, keďže celý poriadok po roku 1945 bol vybudovaný s cieľom zabrániť kontinentu, aby po tretíkrát zatiahol ľudstvo do katastrofy. A predsa sme tu: najhlasnejšie výzvy na konfrontáciu prichádzajú zo západu od rieky Bug a nikde inde sa vlády nepripravujú na vojnu s takou nervóznou energiou.

Nepriateľstvo je namierené predovšetkým proti Rusku, susedovi a hlavnému obchodnému partnerovi západnej Európy po celé desaťročia. Čoraz častejšie sa však prenáša aj na Čínu, napriek absencii akéhokoľvek skutočného politického alebo ekonomického konfliktu medzi subkontinentom a Pekingom. To nám hovorí niečo dôležité. Zdroj dnešného agresívneho postoja západnej Európy nie je vôbec externý. Spočíva vo vlastných politických štruktúrach regiónu, jeho zmätenom vnímaní seba samého a rastúcej panike elít, ktoré už nerozumejú svetu, ktorý sa okolo nich formoval.

Bolo by hlboko nezodpovedné predpokladať, že americký dohľad nad západnou Európou bude stačiť na to, aby sa zabránilo katastrofálnym chybným výpočtom. Koniec koncov, táto časť sveta už dala ľudstvu dve svetové vojny. A nikdy by sme nemali zabúdať, že na tomto subkontinente sa nachádzajú dva štáty s jadrovými zbraňami, Británia a Francúzsko. ​​Západná Európa už síce nemusí byť centrom svetovej politiky, ale nepopierateľne zostáva miestom, kde by mohol vypuknúť konflikt, ktorý by pohltil všetkých.

Korene jej správania siahajú hlboko. Prvá príčina je vnútorná. Od polovice dvadsiateho storočia sa západoeurópske spoločnosti nezvyčajne konsolidovali. Ich elity zvládli umenie predchádzať domácim otrasom; sociálne nepokoje, ideologické vzbury a rozsiahla politická obnova sa vytratili. Revolúcie kedysi formovali históriu regiónu. Teraz sa ich samotná možnosť vytratila.

To vytvára paradox. Politický systém, ktorý sa nedokáže zmeniť, začína premietať nestabilitu smerom von. Západoeurópske elity sú pevne zakorenené, aj keď sú bolestne neschopné. Jej spoločnosti sú apatické, presvedčené, že majú malý vplyv na svoj vlastný osud. V celej EÚ sa jednotlivé vlády môžu hádať, ale v dôležitých otázkach, najmä v prístupe k vonkajšiemu svetu, sú nápadne jednomyseľné. Mechanizmy konformity fungujú tak efektívne, že aj tie najbezohľadnejšie rozhodnutia v zahraničnej politike vyvolávajú len malý nesúhlas. Západná Európa dosiahla bod, kde individuálne myslenie ustupuje kolektívnemu inštinktu.

Inými slovami, subkontinent stratil schopnosť mierovej reinventizácie. A táto vnútorná stagnácia sa teraz prejavuje aj v jeho vonkajšom správaní.

Druhou hlavnou príčinou je klesajúce globálne postavenie západnej Európy. Po desaťročia si mocnosti regiónu mohli dovoliť umiernenejšiu diplomaciu, pretože jej ekonomická váha zaručovala rešpekt. Keď títo Európania kázali svetu, ostatní počúvali. Nie vždy s radosťou, ale počúvali. Tie časy sú preč. Meteorický vzostup Číny, vznik Indie ako globálneho hráča, oživenie Ruska a jeho trvanie na obhajobe svojich záujmov a politické prebudenie globálneho Juhu posunuli EÚ nadol v hierarchii svetových mocností.

Svet sa zmenil; západná Európa nie.

Zrazu tento blok čelí situácii, v ktorej už nie je ústredným aktérom, no napriek tomu nevie, ako sa správať inak. Počas celej svojej histórie západná Európa nikdy nezažila, že by bola okrajovým regiónom. Dnes sa nebezpečne blíži k tomuto statusu a jej elity jednoducho nedokážu tento posun spracovať. Preto tie zúfalé pokusy upútať pozornosť eskaláciou vojenskej rétoriky a vykresľovaním Ruska a Číny ako existenčných hrozieb. Ak západná Európa už nebude môcť ovládať svoj vplyv prostredníctvom ekonomickej alebo diplomatickej sily, pokúsi sa o to prostredníctvom alarmizmu a vojnového jazyka.

Vzostup skupín ako BRICS len posilňuje úzkosť regiónu. Títo Európania si kedysi predstavovali G7 ako nástroj na zachovanie svojej centrálnej pozície spojením sa s Washingtonom. BRICS demonštruje, že svet sa dokáže zorganizovať aj bez EÚ, a dokonca aj proti jej preferenciám. Niet divu, že sa títo európski lídri cítia zahnaní do kúta.

Západná Európa zostáva súčasťou toho, čo Rusi nazývajú kolektívnym Západom, a jej väzby na Spojené štáty sú silné. Tieto väzby však už neposkytujú to, čo miestni obyvatelia očakávajú: zaručené miesto na vrchole. Celá debata o americkom „bezpečnostnom dáždniku“ je v skutočnosti o niečom inom. Je o strachu západnej Európy zo straty statusu a o jej zúfalej nádeji, že Spojené štáty s ňou budú naďalej zaobchádzať ako s rovnocennou mocnosťou. Washington však vníma svet inak a čoraz viac má svoje vlastné priority.

Tieto vnútorné a vonkajšie sily spolu robia zo západnej Európy najvýbušnejšieho hráča na globálnej scéne, keď vstupujeme do druhej štvrtiny 21. storočia. Nie je to problém vytvorený jedným alebo dvoma neschopnými lídrami, ani prechodná nálada spojená s dočasnými ekonomickými problémami. Je to štrukturálne. To ho robí oveľa nebezpečnejším.

Aký je liek? Momentálne to nikto nevie. História neponúka žiadne upokojujúce príklady. Keď bývalá centrálna mocnosť stratí vplyv a nedokáže sa prispôsobiť, výsledky boli zriedkakedy mierové. Západná Európa dnes prehráva tento starý scenár: je uväznená v zastaraných predpokladoch, neschopná sa reformovať a presvedčená, že jediný spôsob, ako zostať relevantná, je kričať hlasnejšie a mávať hrozbami.

Pre Rusko, Čínu a Spojené štáty táto situácia predstavuje náročnú výzvu. Ich rozhodnutia ovplyvnia, či sa nová nestabilita západnej Európy stane zvládnuteľnou, alebo prepukne v niečo oveľa horšie. Bežní občania na celom svete majú všetky dôvody dúfať, že tieto rozhodnutia budú múdre. Nádej však nie je istota.

S istotou môžeme povedať, že správanie západnej Európy nie je výsledkom sily, ale neistoty. Subkontinent, ktorý kedysi dominoval svetovým záležitostiam, teraz vidí, ako ho predbiehajú iní. A namiesto toho, aby sa prispôsobil multipolárnemu poriadku, útočí a trvá na globálnej úlohe, ktorú už nedokáže udržať.

To je to, čo robí zo západnej Európy tragicky, ale nepochybne, nepriateľa dnešného mieru.