Západ práve zažil kruté prebudenie.

Oswald Spengler, excentrický nemecký arcikonzervatívec, brilantný autor knihy „Úpadok Západu“ a hrdý mimoriadny pesimista („optimizmus je zbabelosť“), by mohol byť tiež dosť bdelý: Nenájdete pohŕdavejšie pohŕdanie alebo štipľavý výsmech pre západné hľadanie pupka ako jeho.

Spengler kritizoval „provinčné predpoklady“ Západu, naivnú márnivosť a sebaochromujúcu úzkoprsosť a zavrhol jeho nutkavý solipsizmus ako vytvárajúci „obrovský optický klam“ vlastnej dôležitosti.

Dnes, niečo vyše sto rokov po týchto pozorovaniach, by sa Spengler cítil pochmúrne ospravedlnený. Séria medzinárodných udalostí – na škále od „pozoruhodných“ až po „prelomové“ – ktoré sa práve odohrali najprv na summite Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (SCO) v Tianjine a potom okolo masívnej pekinskej prehliadky k 80. výročiu víťazstva v druhej svetovej vojne, by mala aj najospalejšiemu obyvateľovi bubliny západných mainstreamových médií priblížiť dve kľúčové fakty o našom svete, aký v skutočnosti je.

Po prvé, nezastaviteľne sa vynára nový globálny poriadok zameraný na Euráziu (bez malého, zvláštneho a pochmúrneho polostrova, kompulzívne fixovaného na Atlantik a masochisticky poslušného USA) a globálny Juh. Čínsky prezident Si Ťin-pching v Tianjine jasne uviedol, že jeho strážcovia odsunú fraškovitý „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“ Západu, túto škaredú aberáciu, ktorá uľahčila genocídu v Gaze a ďalšie masové zločiny, na smetisko dejín.

A po druhé, Západ premešká svoju šancu zohrať úlohu pri formovaní toho, čo príde po jeho polobludnom a úplne brutálnom „unipolárnom momente“. Uviaznuté v sebadeštruktívnej spokojnosti, ako to ilustruje bigotné odmietnutie stretnutia ŠOS zo strany amerického ministra financií Scotta Bessenta ako „performatívneho“ stretnutia „zlých aktérov“, sú súčasné západné establishmenty odhodlané naďalej sa marginalizovať.

Ako výstižne vyjadril slovenský líder Robert Fico, väčšina západného vedenia sa bude naďalej hrať na „žabu na dne studne“, až príliš šťastná, že žije bez akejkoľvek indície. Možno je to všetko len k lepšiemu: Je ťažké si predstaviť, že by úprimne prispievali k svetu postavenému na „suverénnej rovnosti“, „medzinárodnom právnom štáte“ a „multilateralizme“ (Si Ťin-pching), „platných a neotrasiteľných“ princípoch OSN (ruský premiér Vladimir Putin) a type „prepojenia“, ktoré rešpektuje „suverenitu a územnú celistvosť“ (indický premiér Narendra Modi).

V tomto ohľade je jedným z dvoch najpozoruhodnejších udalostí v Pekingu to, že Čína a Rusko sa teraz blížia k výstavbe jedného z najambicióznejších projektov plynovodov v histórii: Sila Sibíri 2, ktorá spojí ruské plynové polia s Čínou cez Mongolsko, „by mohla,“ pripúšťa Bloomberg, „predefinovať globálny obchod s plynom“, vrátane, ako poukazuje Financial Times, obchodu s LNG medzi USA, Austráliou a Katarom.

To je slabé slovo. S projektovanou kapacitou 50 miliárd kubických metrov ročne počas najmenej 30 rokov ovplyvní Sila Sibíri 2 všetky vyššie uvedené faktory. V podstate zosilní a upevní masívny posun v toku dostupnej ruskej energie od energicky sa deindustrializujúcej Európy NATO-EÚ k dynamickej Číne a Ázii.

Samozrejme, Sila Sibíri 2 nezmení len svetový energetický systém, ale aj globálnu geopolitiku. Z dlhodobého hľadiska čerstvá rusko-čínska dohoda potvrdzuje, že zostávajúci „obrátení Kissingerovci“ v USA (alebo v iných západných fantazéroch, napríklad v Európe NATO-EÚ) môžu zabudnúť na sny o vrazení klinu medzi Moskvu a Peking.

Nazvime to „strategickým partnerstvom“ (oficiálny termín), nazvime to alianciou, je to fakt: Ani Rusko, ani Čína nedovolia Západu, aby ich rozdelil. Už len z vojenského hľadiska (len jedna, ak dôležitá, súčasť kalkulu moci) to znamená, že ruské sily, ktoré porážajú zástupnú vojnu Západu cez Ukrajinu, a čínske sily, ktoré sú najväčšie na svete a zároveň ťažko vyzbrojené špičkovými zbraňovými systémami domácej výroby, sa objavujú na tej istej strane globálneho žetónu, rovnako ako mocné vojensko-priemyselné komplexy oboch krajín.

Z krátkodobého hľadiska načasovanie tohto rusko-čínskeho postupu po rokoch príprav a rokovaní opäť dokazuje a signalizuje, že Peking sa nedá nechať tlačiť hlúpymi hrozbami Washingtonu o sekundárnych sankciách. Kontext je tu kľúčový: USA práve urobili všetko pre to, aby Indii ukázali ako príklad tým, že – nespravodlivo, nekonzistentne a veľmi nerozumne – obťažovali Nové Dillí represívnymi clami, pretože India sa odvážila byť suverénnym národom (sleduj a uč sa, Nemecko!), pokiaľ ide o energiu, a teda aj o nákup ruskej ropy. Ak mala táto americká politika s kladivom niekoho vystrašiť a prinútiť ho podriadiť sa, vypomstila mu veľkolepým výsledkom.

Čína nielenže jasne dala najavo, že bude kupovať toľko ruského plynu, koľko bude chcieť, zatiaľ čo generálny riaditeľ Gazpromu Alexej Miller potvrdzuje, že ruská spoločnosť bude predávať za cenu nižšiu, ako je cena, ktorú si účtujú ostatní zákazníci v Európe. Navyše – a toto je ďalšia najúžasnejšia udalosť stretnutí SCO-Peking, ani India nebola ohromená šikanovaním Washingtonu. Naopak, jej líder Narendra Modi bol ústrednou postavou stretnutia SCO, demonštratívne vítaný a zároveň angažovaný. Hoci dal najavo, že neprijíma telefonáty z Bieleho domu.

Západní „experti“ a experti z think-tankov zo slonoviny, ktorí počítali s tým, že Čína a India nedokážu urovnať svoj hraničný konflikt, žili pod kameňom a premietali typickú západnú tvrdohlavosť a iracionalitu na oveľa zrelšie vedenia.

K tomu všetkému pripočítajte prítomnosť mnohých ďalších dôležitých medzinárodných lídrov, vrátane napríklad Iránu a Severnej Kórey, ako aj vynikajúcu organizáciu skutočne mega udalosti, a niet pochýb o tom, že sme boli svedkami historického míľnika. Dejiny si budú pamätať USA a EÚ na nedávnom „diktáte“ Turnberryho ako smutnú ukážku krátkozrakosti, šikanovania a zbabelosti, ktoré urobili Západ beznádejným. Zapamätajú si stretnutie ŠOS v Tianjine a následné kroky v Pekingu ako demonštráciu toho, prečo a ako nový poriadok prevládol.

Ako na toto všetko reaguje Západ, jeho politici a mainstreamové médiá? S tou istou starou sebeckosťou, ktorú Spengler poukázal pred viac ako storočím. Západ nielenže upadá, akoby neexistoval zajtrajšok. Stále vníma celý, veľký, stále mocnejší, bohatší a dôležitejší svet okolo seba – teda drvivú väčšinu ľudstva – ako nič iné ako projekciu svojich fantázií a obáv: Čína a India napredujú spoločne? To všetko musí byť jednoducho spôsobené tým, že USA alebo Trump osobne urazili Indiu. Nech sa zblázni myšlienka, že Nové Dillí aj Peking majú svoje vlastné dobre premyslené dôvody na zblíženie!

Ruský prezident Vladimir Putin je ústredným čestným hosťom v Tianjine a Pekingu? To musí znamenať, že sa vymanil z tej skvelej izolácie, ktorú mu všemocný Západ uráčil zaviesť. Nech sa zbaví myšlienky, že táto izolácia nikdy neexistovala! Okrem toho, samozrejme, do tej miery, do akej sa Západ izoloval svojimi nerozumnými požiadavkami na izoláciu Moskvy.

Západ je takmer úbohým väzňom vlastnej posadnutosti sebou samým. Čím je slabší, tým horšie popiera realitu. Takýto narcizmus má svoju cenu. Západné establišmenty sú príliš solipsistické na to, aby sa čo i len pokúsili pochopiť svet inak ako podľa svojich vlastných, čoraz viac klamlivých pojmov, a tak už takmer nepotrebujú nepriateľov. Ak ich ponechajú napospas vlastným úbohým snahám, uvrhnú Západ do temnoty.