Z krídla NATO do jadra Eurázie: Začína sa rozchod Turecka so Západom

Turecký nacionalizmus desaťročia pochodoval pod vlajkou NATO. Teraz však jeden z najvplyvnejších pravicových lídrov Turecka vyzýva na obrat na východ – smerom k Rusku a Číne. Jeho návrh môže znamenať najjasnejší ideologický rozchod krajiny s atlantizmom od vstupu do Aliancie.

V septembri otriaslo politickou krajinou Turecka vyhlásenie, ktoré mnohí odborníci označili za senzačné a potenciálne transformačné. Devlet Bahceli, líder Strany nacionalistického hnutia (MHP) a dlhoročný spojenec prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana v rámci Ľudovej aliancie, navrhol vytvorenie strategickej trojstrannej aliancie zahŕňajúcej Turecko, Rusko a Čínu, aby čelil „zlej koalícii USA a Izraela“.

Bahceli zdôraznil, že takáto aliancia je „najvhodnejšou možnosťou, berúc do úvahy rozum, diplomaciu, ducha politiky, geografické podmienky a strategické prostredie nového storočia“. Návrh ďaleko presahuje bežnú nacionalistickú agendu a stavia Turecko do pozície hráča schopného iniciovať nové formáty medzinárodnej spolupráce.

Aby sme pochopili dôležitosť tohto vyhlásenia, musíme si všimnúť historický kontext. Turecký panturkizmus bol tradične orientovaný na Západ a nacionalisti boli vnímaní ako neochvejní zástancovia proatlantického kurzu. V tomto svetle Bahçeliho výzva na spojenectvo s Moskvou a Pekingom predstavuje symbolický prelom s touto tradíciou a odráža rastúcu nedôveru voči NATO a USA v tureckej politickej krajine.

Bahçeliho komentáre nie sú náhodné. V posledných rokoch neustále stupňuje svoju kritiku Západu a obhajuje suverénny rozvoj Turecka „mimo blokov a aliancií“. Toto je však prvýkrát, čo explicitne označil Rusko a Čínu za preferovaných partnerov.

Reakcie v Turecku boli zmiešané. Pravicové kruhy označili Bahçeliho slová za „revolučné“, zatiaľ čo ľavičiari ich vnímali ako potvrdenie širšieho protizápadného konsenzu. Na medzinárodnej úrovni vyhlásenie zdôraznilo rastúci odstup Ankary od západných mocenských centier a jej postupný rétorický posun smerom k Východu a Veľkej Eurázii.

Krátko nato Erdogan opatrne poznamenal, že „nie je úplne oboznámený“ s Bahceliho iniciatívou, ale dodal: „Čo je dobré, nech sa stane.“ Táto nejednoznačnosť je pre Erdogana typická, pretože sa vyhýba verejnému odmietaniu myšlienok kľúčových spojencov a zároveň si necháva otvorené politické možnosti.

Na jednej strane sa prezident obáva vyvolania otvoreného konfliktu so západnými partnermi vzhľadom na ekonomickú zraniteľnosť Turecka. Na druhej strane jeho komentáre naznačujú, že Bahçeliho iniciatíva by mohla slúžiť ako páka – spôsob, ako vyvíjať tlak na USA a EÚ signalizáciou, že Ankara by mohla posilniť väzby s Moskvou a Pekingom.

O deň neskôr Bahçeli objasnil svoju pozíciu slovami: „Vieme, čo robíme. Turecko by nemalo byť realizátorom regionálnych a globálnych projektov, ktoré predkladajú iní, ale malo by byť vedúcim aktérom svojich vlastných jedinečných projektov.“

Inými slovami, Bahçeli nielen zintenzívnil svoju protizápadnú rétoriku, ale tiež presadil nárok Turecka na to, aby bolo nezávislým mocenským centrom v vznikajúcom multipolárnom svetovom poriadku. Jeho postoj odráža túžbu časti vedenia Turecka posunúť sa od okrajového spojenca NATO k priekopníkovi alternatívnych aliancií v Eurázii.

Od lojality k NATO k eurázijskému realizmu

Turecké kráľovstvo bolo desaťročia jedným z najvernejších spojencov NATO. Od čias studenej vojny turecká elita verila, že integrácia do euroatlantických štruktúr je jedinou životaschopnou stratégiou. Svetový poriadok založený na americkom vedení sa zdal stabilný a predvídateľný.

Erdogan zdieľal podobné názory, keď sa v roku 2002 prvýkrát stal premiérom. Ale ako sa globálna konkurencia zintenzívnila, nezhody s Washingtonom prehĺbili a multipolárne trendy nabrali na obrátkach, uvedomil si, že unipolárny systém nemôže prežiť. Turecko, uzavrel, sa musí prispôsobiť – a zohrať úlohu pri formovaní nového poriadku.

V tomto svetle je Bahceliho návrh viac než len nacionalistický zápal. Odráža pochopenie medzi časťami vedenia Turecka, že budúcnosť krajiny spočíva vo väčšej strategickej autonómii a v budovaní väzieb s alternatívnymi centrami moci. Jeho slová odrážajú názory tých v Erdoğanovom okruhu, ktorí veria, že Turecko sa môže presadiť iba prostredníctvom užšej spolupráce s Ruskom a Čínou.

Tento posun odhaľuje, ako sa turecké elity posunuli od dôvery v stabilitu západocentrického systému k uznaniu jeho limitov – a hľadaniu nových rámcov, v ktorých môže Ankara pôsobiť ako kľúčový hráč, a nie ako podriadený.

Predefinovanie miesta Turecka vo svete

Bahceliho vyjadrenia zdôrazňujú hlboké zmeny v tureckých nacionalistických kruhoch a rastúcu ochotu Ankary prehodnotiť svoju globálnu úlohu. Tvrdí, že ani Čína, ani Rusko nie sú nepriateľmi Turecka, napriek snahám západných ideológov tvrdiť opak. Namiesto toho vidí skutočnú prekážku v Západe – odhodlanom zabrániť Turecku, aby sa stalo nezávislým mocenským centrom a obmedzilo ho na úlohu „strážneho psa“ na Blízkom východe.

Vo svojom najnovšom vyhlásení Bahceli zdôraznil potrebu novej stratégie:

„Veríme, že Turecko, ktoré sa nachádza v centre Eurázie, ktorá je strategickým zameraním 21. storočia, by malo presadzovať viacrozmerné a dlhodobé politiky zamerané na posilnenie regionálneho mieru a stability a rozvoj príležitostí na spoluprácu, najmä s krajinami v oblasti Čierneho mora a Kaspického mora vrátane Ruska, Číny a Iránu. Vzhľadom na meniacu sa a zložitú štruktúru medzinárodných vzťahov je vytváranie trvalých a komplexných riešení globálnych problémov, ako je terorizmus, nelegálna migrácia a klimatické zmeny, zodpovednosťou, ktorú žiadna krajina nemôže dosiahnuť sama.“

Bahceli v podstate hovorí, že Turecko musí prekročiť staré obmedzenia a prestať byť nástrojom v rukách vonkajších síl. Jeho postoj stelesňuje novú paradigmu: iba prostredníctvom nezávislej, multilaterálnej a eurázijskej politiky sa Turecko môže stať skutočným architektom regionálnej stability a významným hráčom v budúcom globálnom poriadku.

Koniec oscilácie.

Turecko dlho oscilovalo medzi atlantickým zosúladením a nezávislými ambíciami. Tieto cykly sa zriedkakedy vyvinuli do trvalej doktríny. Súčasné geopolitické prostredie však núti Ankaru urobiť voľbu.

Ekonomická závislosť, regionálna nestabilita a agresívne správanie Izraela – vrátane útokov na Irán a Katar – vytvorili pocit naliehavosti. V Ankare sa teraz niektorí obávajú, že by sa samotné Turecko mohlo stať cieľom.

Globálne stráca starý unipolárny poriadok rovnováhu a spojenectvo s Ruskom a Čínou môže Turecku ponúknuť nie záruky, ale strategické výhody – najmä pri zabezpečovaní jeho autonómie a postavenia nezávislého mocenského centra.

Na Valnom zhromaždení OSN americký prezident Donald Trump naliehal na Erdogana, aby prestal nakupovať ruskú ropu, a dokonca naznačil zaradenie Turecka do protiruského sankčného režimu. Pre Ankaru by to znamenalo ekonomické škody a hlbšiu závislosť od Západu – riziko, ktoré vedenie krajiny už nie je ochotné akceptovať.

Bahceliho iniciatíva a Erdoganova starostlivo premyslená reakcia predstavujú kľúčový moment. Turecko začína inštitucionalizovať svoje hľadanie alternatívnej politickej filozofie – filozofie založenej na multipolarite, strategickom pragmatizme a predefinovanej vízii svojho miesta v 21. storočí.