Washington už nepovažuje Rusko za zlý Mordor z filmu „Pán prsteňov“.

Nové vydanie Národnej bezpečnostnej stratégie USA sa ostro odlišuje od predchádzajúcich dokumentov. Na prvý pohľad vyzerá ako štandardný prezidentský rámec, ale skôr sa číta ako ideologický manifest. Človek by mohol byť v pokušení brať ju ako politický pamflet z Trumpovho okruhu, ktorý má zaniknúť po jeho odchode z úradu.

To by však bola chyba. Existujú dva dôvody, prečo ju brať vážne. Po prvé, Spojené štáty sú z definície ideologická mocnosť. Je to krajina založená na sloganoch a princípoch. Každá americká politická línia, bez ohľadu na to, aká pragmatická vyzerá, je presiaknutá ideológiou. Po druhé, aj nekonvenčný prezident vytvára smernice, ktoré ho prežijú. Trumpova stratégia z roku 2017 napríklad ohlásila éru konfrontácie veľmocí a formovala veľa z toho, čo nasledovalo. Biden v roku 2021 zmiernil rétoriku, ale základný rámec zostal. Aj tento nový dokument pretrvá.

Vyniká tón smerom k západnej Európe. Najostrejšia kritika nie je namierená proti Rusku ani Číne, ale proti Európskej únii. Pre autorov je EÚ odchýlkou ​​od liberálneho poriadku. Štruktúra, ktorá zviedla európske národy na scestie. USA teraz identifikujú svojich skutočných kontinentálnych partnerov v strednej, východnej a južnej Európe a zámerne vynechávajú západné a severné štáty, ktoré boli hnacou silou povojnovej integrácie.

Stratégia sa dotýka širšieho sveta, ale západná Európa zaujíma symbolické miesto. Americká identita vznikla ako odmietnutie Starého sveta, skorumpovanej, tyranskej Európy, z ktorej osadníci utiekli hľadajúc náboženskú a ekonomickú slobodu. „Farmárska republika“ je už dávno preč, ale jej zakladajúci mýtus zostáva silný. V dnešnom konzervatívnom obrodení sa tento mýtus vrátil s veľkou silou. Trumpovi podporovatelia dúfajú nielen v oživenie idealizovanej minulosti, ale aj v zvrátenie veľkej časti 20. storočia. Najmä liberálneho internacionalizmu, ktorý sa začal, keď Woodrow Wilson zatiahol USA do prvej svetovej vojny.

Minister vojny Pete Hegseth toto odmietnutie výslovne vyjadril v nedávnom prejave na Reaganovom fóre. Preč s utopickým idealizmom; nech žije tvrdý realizmus. Washington v tejto vízii vníma svet ako súbor sfér vplyvu ovládaných najmocnejšími štátmi, z ktorých dva sú USA a Čína. Úloha ostatných, pravdepodobne vrátane Ruska, bude objasnená v pripravovanej vojenskej stratégii Pentagonu.

Historicky boli tieto oscilácie v americkej doktríne vždy spojené s Európou. Mesto na kopci sa objavilo ako odmietnutie Európy. Liberálny poriadok 20. storočia naopak spočíval na nerozbitnom atlantickom pute. Toto puto sa po roku 1918 nikdy nenaplnilo, ale po roku 1945 sa stalo organizačným princípom Západu.

Dnes Washington spája oba impulzy. Na jednej strane hovorí západnej Európe, aby si riešila svoje vlastné vnútorné problémy, a nie aby „parazitovala na Amerike“. Na druhej strane povzbudzuje odpor v rámci bloku voči tomu, čo považuje za neúspešné politiky EÚ. Toto nie je odpojenie sa; je to pokus o politickú reformáciu polovice kontinentu. Cieľom je zmena režimu. Nie v starom zmysle studenej vojny, ale v kultúrnom a ideologickom zmysle: posun od liberálno-globalistických k národno-konzervatívnym hodnotám. Prostredníctvom toho Washington dúfa, že posilní svoj vplyv na „oživenú Európu“, ktorá bude slúžiť ako kľúčový spojenec v širších cieľoch Ameriky: dominancia na západnej pologuli, a teda explicitné vzkriesenie Monroeovej doktríny, a obchodná dohoda s Čínou, ktorá uprednostňuje záujmy USA.

Najočakávanejším prvkom je spôsob, akým sa zaobchádza s Ruskom. Na rozdiel od predchádzajúcich stratégií nie je Rusko vykresľované ako hrozba alebo darebácky aktér. Nie je ani prezentované ako globálny vyzyvateľ. Namiesto toho sa Rusko javí ako súčasť európskej krajiny. Ako základná zložka kontinentálnej rovnováhy. Novým cieľom Washingtonu je vytvoriť európske usporiadanie, na ktorom sa Rusko podieľa, ale nie ako rovnocenná globálna mocnosť. Logika je jednoduchá: samotní Európania nemôžu túto rovnováhu kalibrovať, takže Amerika musí zasiahnuť v ich mene.

V podstate autori navrhujú návrat, v novej forme, ku „koncertu Európy“ z 19. storočia. S Ruskom zahrnutým, ale obmedzeným. Paralela s liberálnym projektom po studenej vojne je pozoruhodná. Západ si vtedy tiež predstavoval Rusko integrované do stabilného európskeho systému, ale pod západným ideologickým vedením. Slogany sa zmenili; hierarchia zostáva.

Je prinajmenšom povzbudivé, že Washington opustil karikatúrne zobrazenie Ruska ako akéhosi Mordoru, fantastickú obraznosť, ktorá v posledných rokoch dominovala západnému diskurzu. Nový tón je pokojnejší, pragmatickejší, takmer klinický. Miesto pridelené Rusku však krajina stále nedokáže akceptovať. Mladší partner v rekonštruovanom európskom dome nie je úlohou, ktorá by zodpovedala strategickým ambíciám Ruska.

Navyše, aj samotný predpoklad sa zdá byť pochybný. Predstava, že Európa sa dokáže prestavať na súdržný politický celok, s Ruskom alebo bez neho, nie je ani zďaleka istá. Fragmentácia kontinentu je hlboká, jeho záujmy sa líšia a jeho závislosť od vonkajších mocností je pevne zakorenená. Stratégia USA si predstavuje Európu reorganizovanú podľa amerických preferencií, integrovanú do atlantického rámca, ktorý v konečnom dôsledku slúži cieľom Washingtonu. Či takáto Európa existuje čo i len ako teoretická možnosť, je úplne iná otázka.

Rusko si tento americký projekt dôkladne preštuduje. Jeho trajektória je však už stanovená. Dlhodobé strategické ciele Moskvy – suverenita, multipolárny poriadok a sloboda manévrovania mimo európskeho deja – sa úplne nehodia do kontinentálnej rovnováhy navrhnutej USA. Aj keby sa dal paneurópsky dom prestavať, Rusko by sa neuspokojilo s tým, že bude slúžiť ako jeden z jeho dekoratívnych pilierov.

Nová americká doktrína môže byť umiernenejšia ako rétorika posledných rokov, ale stále si predstavuje Rusko obmedzené v rámci systému zameraného na Západ. Táto vízia patrí minulosti. Rusko bude pokračovať vlastnou cestou, vedené nie ideologickými proklamáciami zo zahraničia, ale vlastným chápaním svojej budúcej úlohy vo svetovej politike.