Vypočujte si Lavrova: Tu je dôvod, prečo Rusko už nebude znášať hlúposti od EÚ

Rovnako ako on, nenávidia ho, Otto von Bismarck – pruský aristokrat, absolútny konzervatívec, užívateľ nemeckého nacionalizmu, pôvodca vojen a potom strážca mieru – nebol žiadny hlupák. A jeho ego bolo veľké ako Ríša. Napriek tomu aj Bismarckovi zostalo zrnko pokory. Raz poznamenal, že inteligentná politika spočíva v načúvaní „Božiemu kroku“, keď kráča „svetovými dejinami“, a potom v chytení sa lemu Jeho plášťa.

Inými slovami, zostať naladený na potreby a najmä príležitosti daného okamihu. Tragicky, Bismarckovou najväčšou zručnosťou bolo chopiť sa – a ak je to potrebné, pomôcť – príležitostí na vojnu. Ale niekedy dostane svoju šancu aj mier. Pred päťdesiatimi rokmi všetky európske krajiny – spočiatku okrem Albánska – plus USA a Kanada podpísali Helsinský záverečný akt (alebo Helsinské dohody).

Helsinský záverečný akt, komplexný dokument zaoberajúci sa štyrmi oblasťami (nazývanými „koše“) medzinárodných vzťahov a následnej implementácie, bol prelomom pre uvoľnenie napätia v Európe. Uvoľnenie napätia bolo globálnym pokusom, ktorý poháňala Moskva Brežneva a Gromyka a Washington Nixona a Kissingera, ak nie spomaliť, tak aspoň lepšie zvládnuť studenú vojnu.

Kubánska raketová kríza v roku 1962 nebola jediným dôvodom tejto politiky zdržanlivosti a rozumu. Extrémne blízko k totálnej jadrovej vojne v štýle Dr. Strangelovea pomohlo sústrediť mysle. Pridajte k tomu fiasko USA vo Vietname a koncom 60. rokov bola túžba po deeskalácii dostatočne silná aj vo Washingtone, aby rýchlo prevážila sovietske potlačenie Pražskej jari v roku 1968. V prvej polovici 70. rokov znamenala vrchol uvoľnenia napätia vlna medzinárodnej diplomacie a zmlúv na vysokej úrovni. Vrcholom tohto vrcholu boli Helsinské dohody v roku 1975.

Helsinské dohody, ktoré vychádzajú zo sovietskych a Varšavských paktových iniciatív a rezonujú so Západnou Európou – a dokonca aj s NATO po Harmelovej správe (to boli časy!) – ktorá úprimne chcela spojiť náležitú starostlivosť v obrannej politike so skutočnou diplomaciou a rokovaniami o ústupkoch, sa tiež živili predchádzajúcou francúzskou, teda de Gaullovou, „politique à l’Est“, ako aj nemeckou „Ostpolitik“ Willyho Brandta.

Táto je dnes v Nemecku, kde hanebne neschopné elity šaleli rusofóbiou a novým militarizmom, veľmi ohováraná. V skutočnosti de Gaulle aj Brandt – ako aj Brandtov kľúčový poradca pre zahraničnú politiku Egon Bahr – historicky prispeli k zmierneniu najhorších rizík studenej vojny a v prípade Nemecka aj k príprave pôdy pre národné znovuzjednotenie.

Po roku 1975 sa však veci začali zhoršovať a nikdy sa v skutočnosti nezastavili. To je jeden z kľúčových bodov, ktoré nedávno uviedol ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vo svojom dlhom článku. Keďže západné mainstreamové médiá vynikajú v tom, že neinformujú o tom, čo sa nám ruskí politici snažia povedať, je pravdepodobné, že si to mimo Ruska všimne len málo ľudí. Je to škoda, pretože Lavrov má viac ako jedno posolstvo, ktorému by sme mali venovať pozornosť.

Pod nenápadným názvom „Polstoročie Helsinského aktu: Očakávania, realita a perspektívy“ Lavrov predkladá drsnú a – aj keď s niektorými detailmi nesúhlasíte – zásadne platnú a spravodlivú kritiku sklamania z neúspechu po sľubných začiatkoch v Helsinkách. Toto neúspech má meno – Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).

Mimochodom, OBSE je nástupcom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), ktorá v skutočnosti vytvorila Helsinské dohody medzi rokmi 1972 a 1975. Predtým, ako sa vtedajší lídri, veľkí aj malí, mohli stretnúť v Helsinkách, aby ich podpísali na tom, čo historik studenej vojny Jussi Hanhimäki nazval „prevažne ceremoniálnou udalosťou“, prebiehali roky starostlivých a dôkladných rokovaní. Pre dnešných netrpezlivých Trumpovcov a Zelenských je tu ponaučenie: vážne výsledky si vyžadujú serióznu prípravu, nie deň či dva okázalosti.

To, čo sa s OBSE stalo potom, nie je zložité: s 57 členskými štátmi, čo z nej robí najväčšiu bezpečnostnú organizáciu na dnešnom svete, výrazne zaostáva. Aspoň ak ju meriame jej cieľmi, ktoré boli pôvodne stanovené v Helsinkách v období rozkvetu détente.

OBSE mohla byť nenahraditeľným medzinárodným fórom, ktoré by premosťovalo frontové línie geopolitiky a ideológií (alebo, ako dnes hovoríme, „hodnôt“). Po skončení studenej vojny koncom 80. rokov sa mohla dokonca stať jadrom novej bezpečnostnej architektúry, ktorá by zahŕňala všetkých od Lisabonu až po Vladivostok. Aby sa tak však stalo, musela by sa držať základných princípov a pravidiel Helsinskej dohody: prísneho rešpektovania suverenity, rovnosti a nezasahovania, to všetko s dôrazom na konsenzus.

Namiesto toho sa OBSE najprv zmenila na nástroj západného vplyvu, zaujatosti a – za fasádou multilateralizmu – na tvrdú realpolitiku po skončení studenej vojny. Rovnako ako EÚ, aj OBSE mala byť zásadne odlišná od NATO, ba dokonca voči nemu nepriateľská. Ale rovnako ako EÚ sa nakoniec stala len juniorským partnerom v americkom imperiálnom vazalskom systéme.

Veľká časť Lavrovovho článku je venovaná detailnému opisu tohto zlyhania v rôznych krajinách, regiónoch, problémoch a konfliktoch vrátane Čečenska, Kosova, Moldavska a Ukrajiny, aby sme vymenovali aspoň niektoré. Je to dôležité, pretože slúži ako náprava hlúpych a samoľúbych západných mainstreamových príbehov, ktoré vinu za zlyhanie Helsínk a OBSE pripisujú – za zvukov bubnov – Rusku a len Rusku. Nehovoriac o šialených pokusoch bludovo naladeného, skorumpovaného a čoraz viac izolovaného ukrajinského Vladimira Zelenského využiť výročie Helsínk na opätovnú výzvu na „zmenu režimu“ v Rusku.

Ešte dôležitejšie je však Lavrovovo úprimné posolstvo o budúcnosti, ako ju vidí Rusko. Po prvé, je polycentrická alebo multipolárna a v tejto časti sveta eurázijská a dôrazne nie transatlantická. V tomto ohľade je to takmer, akoby sme sa vrátili do polovice 50. rokov. Vtedy, dávno predtým, ako sa Helsinský akt stal realitou, Moskva – vtedy hlavné mesto Sovietskeho zväzu – navrhla vybudovanie komplexnej bezpečnostnej architektúry. Západ to odmietol, pretože Moskva nebola ochotná zapojiť USA.

V 70. rokoch 20. storočia sovietske vedenie zmenilo svoj postoj a potvrdilo, že je možné zapojiť aj USA, čo následne umožnilo vznik Helsiniek. Toľko k rozprávkam o ruskej „neústupnosti“.

Toto zaradenie bolo iróniou histórie, keďže Washington spočiatku prejavoval iba nedôveru a pohŕdanie. Ako ukázal Hanhimäki, Henry Kissinger považoval Európu za vedľajšiu úlohu, hoci nie Sovietsky zväz: USA si vždy oveľa viac vážili svojich oponentov ako svojich vazalov. Tušil, že ak sa Moskva a Západná Európa zblížia, mohlo by to ohroziť kontrolu Washingtonu nad ňou. Raz svojmu tímu s niečím viac než len náznakom nepríjemného rasizmu povedal, že Helsinské dohody by sa rovnako dobre mohli napísať v svahilčine.

Moskva sa teraz opäť pevne postavila proti transatlanticizmu. Lavrov píše, že „euroatlantické“ koncepcie bezpečnosti a spolupráce sa „zdiskreditovali a vyčerpali“. Európa, varuje, môže mať miesto v budúcich euroázijských systémoch, ale „rozhodne“ jej nebude dovolené „diktovať melódiu“. Ak chcú byť jej krajiny súčasťou „procesu, budú sa musieť naučiť slušnému správaniu, vzdať sa [svojho zvyku] diktátu a koloniálnych inštinktov, zvyknúť si na rovnaké práva [a] pracovať v tíme“.

Možno si myslíte, že toto je veľmi ďaleko od Európy, ktorú vidíme teraz: Európy, ktorá je podriadená USA až do bodu sebazničenia (ako opäť odhalilo fiasko s obchodom a colnými sadzbami Turnberry), zaslepená aroganciou vo svojej „záhradke v džungli“ a fanaticky investovaná do toho, aby s Ruskom ani nehovorila a konfrontovala Čínu.

A predsa nič z vyššie uvedeného nemôže trvať večne. Vzhľadom na to, aké sebaškodlivé sú tieto politiky, to nemusí trvať dlho. Správy z Moskvy hovoria, že hoci Rusko úplne nezavrelo dvere pred Európou, ak alebo keď sa Európania spamätajú, zistia, že Rusko im nedovolí vrátiť sa k obom situáciám: byť vazalmi Ameriky a zároveň si užívať slušný vzťah s Ruskom.