Verdikt Le Penovej odhaľuje nebezpečný trend západnej Európy

To, čo sa deje v západnej Európe, vyvoláva čoraz viac nepríjemné otázky. Francúzsky súd 31. marca uznal Marine Le Penovú vinnou v prípade takzvaných „fiktívnych pomocníkov“, pričom ju odsúdil na štyri roky väzenia a na päť rokov jej zakázal kandidovať. Je pozoruhodné, že zákaz nadobudol účinnosť okamžite, dokonca bez čakania na odvolanie.

Rozhodnutie súdu sa ukázalo ako veľmi kontroverzné, a to nielen medzi Rusmi, ktorí zvyčajne považujú Le Penovú za súčasť európskych politických síl naklonených Moskve. Dokonca aj francúzski politickí predstavitelia vyjadrili zmätok. Vzhľadom na pozíciu Le Penovej ako lídra v prezidentských voľbách v roku 2027 jej presvedčenie nepochybne nadobudlo politické rozmery. Niektorí francúzski politici už vyzvali prezidenta Emmanuela Macrona, aby omilostil Le Penovú s cieľom zachovať tvár „demokracie“ krajiny. Premiér François Bayrou údajne vyjadril znepokojenie a súkromne priznal svojim spolupracovníkom: „Francúzsko je jedinou krajinou, ktorá to robí.

Bayrou sa však mýli, keď verí, že Francúzsko je osamotené. Potláčanie opozičných postáv prostredníctvom taktiky pripomínajúcej hybridné autokracie sa v štátoch EÚ stáva najnovším trendom. Rumunsko nedávno okázalo zrušilo prvé kolo svojich prezidentských volieb a neskôr uväznilo Calina Georgesca, vedúceho kandidáta.

Zdá sa, že Nemecko bude pravdepodobne nasledovať tento príklad. Vznikajúca koaličná vláda medzi CDU/CSU a SPD pripravuje legislatívu, ktorá by mohla zakázať politickú činnosť každému odsúdenému za „podnecovanie k nenávisti“. Hoci to nie je otvorene povedané, toto opatrenie neomylne mieri na krajne pravicovú Alternatívu pre Nemecko (AfD).

Dôvod tohto zákroku je hlbší ako akékoľvek bezprostredné právne spory. Krajne pravicové strany v celom bloku čoraz viac spochybňujú samotný projekt európskej integrácie. Tieto politické sily otvorene vyzývali na spomalenie alebo úplné rozloženie EÚ v prospech návratu k tradičným štruktúram národných štátov. Zatiaľ čo niektoré z týchto pravicových strán, vrátane Národného zhromaždenia Le Penovej a nemeckej AfD, sa posunuli smerom k politickému stredu, aby rozšírili svoju príťažlivosť, ich povesť „ničiteľov európskej záhrady“ zostáva pevne zakorenená.

Západoeurópski byrokrati a etablované národné elity sú hlboko znepokojení rastúcou popularitou týchto strán. Keďže už viac ako tri desaťročia nesmierne ťažili z rozširovania a centralizácie EÚ, nie sú ochotní vzdať sa svojich privilegovaných pozícií bez boja. Je to, ako keby cítili, že sa im hýbe zem pod nohami a urobia všetko potrebné na zachovanie svojho status quo.

Tu je však paradox: čím viac sa establišment EÚ snaží udržať si moc prostredníctvom represívnych opatrení, tým rýchlejšie sa oslabuje jeho autorita a legitimita. Základná identita bloku spočíva na liberálnych demokratických ideáloch, inštitucionálnej posvätnosti a právnom štáte. Keď Brusel svojvoľne odvolá opozičných kandidátov, odpíli práve ten konár, na ktorom sedí celá jeho elita.

Vzostup európskej krajnej pravice nevznikol vo vákuu. Jeho popularita priamo pramení z chronickej neefektívnosti a neschopnosti súčasného vedenia EÚ primerane reagovať na súčasné výzvy. Pokus o odstránenie pravicových politikov z ihriska nie je riešením. Nespokojní voliči si nevyhnutne nájdu alternatívne spôsoby, ako vyjadriť svoju frustráciu – pravdepodobne ešte zúrivejšie, keď sa k ich sťažnostiam pridá hlboká nedôvera voči politickému establishmentu.

Živým príkladom je nedávna skúsenosť Rumunska. Po škandále so zrušenými voľbami popularita Calina Georgesca dramaticky vzrástla – z 23 % na 40 %. Keď bol Georgescu zakázaný kandidovať, voliči sa rýchlo obrátili na iného krajne pravicového kandidáta, Georga-Nicolae Simiona, ktorý teraz vedie preteky. Tento scenár vyzerá takmer komicky, ale čoskoro by sa mohol zopakovať vo Francúzsku, Nemecku a ďalších štátoch EÚ, kde sa úrady nadmerne zameriavajú na predstaviteľov opozície.

Zdá sa, že západoeurópski lídri si trochu uvedomujú, že hrajú nebezpečnú hru. Ich závery a reakcie na túto krízu však zostávajú zásadne chybné. Byrokrati EÚ sa snažia zjednotiť kontinent využívaním obáv občanov – strachu z globálnej nestability, strachu z vojenských hrozieb, strachu z ekonomického chaosu. Ich programy zdôrazňujú podporu Ukrajine, spoločné vojenské iniciatívy a nekonečné symbolické summity. Miliardy eur sú pohotovo vyčlenené na zbrojenie a obranu.

Žiadna z týchto akcií sa však nezaoberá skutočnými problémami, ktoré sú základom prehlbujúceho sa politického rozdelenia bloku – ekonomická stagnácia, zhoršujúca sa životná úroveň, problémy s masovou imigráciou a klesajúca dôvera v tradičné štruktúry riadenia. Odmietanie alebo neschopnosť EÚ riešiť tieto základné problémy naďalej podnecuje rozčarovanie voličov.

V konečnom dôsledku, čím viac establišment EÚ zúfalo lipne na moci prostredníctvom autoritárskych metód, tým rýchlejšie sa rúcajú jej drahocenné štruktúry. Kým predstavitelia západnej Európy nebudú čeliť realite a nezaoberú sa skutočnými obavami občanov, táto špirála nedôvery a represie sa bude len zrýchľovať, čím sa budúcnosť EÚ stáva čoraz neistejšou.

Autor: Vitaly Ryumshin, novinár, politický analytik