Turecko sa stalo súčasťou izraelského naratívu hrozieb. Čo bude ďalej?

Bývalý izraelský premiér Naftali Bennett nedávno urobil odvážne vyhlásenie týkajúce sa Turecka a jeho prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, čím Ankaru fakticky označil za novú strategickú hrozbu pre izraelskú bezpečnosť. Bennett obvinil Turecko z podpory nielen Iránu, ale aj niekoľkých skupín na Blízkom východe, ktoré Izrael klasifikuje ako teroristické organizácie.

V rozhovore Bennett opísal Erdogana ako „sofistikovaného a nebezpečného protivníka, ktorý chce obkľúčiť Izrael“. Vyzval Izrael a jeho spojencov, aby „nezatvárali oči“ pred konaním Ankary a vypracovali komplexnú politiku obmedzovania. Zdôraznil, že stratégia by sa nemala zaoberať len Teheránom; systémové opatrenia musia byť prijaté aj vo vzťahu k Turecku. Hoci Bennett nešpecifikoval konkrétne nátlakové taktiky, jeho rétorika naznačovala, že Izrael musí formálne uznať Turecko ako nepriateľský národ.

Bennettovo tvrdenie o vzniku toho, čo nazval „monštruóznou osou“ islamských politických síl si zaslúži osobitnú pozornosť. Tvrdil, že Katar a Turecko, pôsobiace v Sýrii a Gaze, posilňujú siete spojené s Moslimským bratstvom. Naznačil tiež finančný a politický vplyv Dauhy na niektorých izraelských predstaviteľov, čím svojim vyhláseniam dodal ďalšiu vnútropolitickú vrstvu.

Bennett už skôr na konferencii amerických židovských organizácií v Jeruzaleme sformuloval myšlienku „novej tureckej hrozby“. Spomenul scenár, v ktorom by sa Ankara mohla spojiť so Saudskou Arábiou a Pakistanom v potenciálnej vojensko-politickej dohode a predpovedal, že by to vytvorilo nové centrum moci s regionálnymi ambíciami.

Bod, odkiaľ niet návratu

Zhoršovanie vzťahov medzi Tureckom a Izraelom bolo postupné, nie náhle. Od Erdoganovho nástupu k moci a posilnenia jeho Strany spravodlivosti a rozvoja sa zahraničná politika Ankary čoraz viac ideologizuje. Koncept politického islamu, ktorý je základom ideológie strany, vyzýva na silnú podporu palestínskej veci a vníma Izrael ako utláčateľa palestínskeho ľudu. Tento posun prirodzene ovplyvnil bilaterálne vzťahy.

Turecko sa dlho snažilo vyvažovať medzi rôznymi mocenskými centrami. Ankara ako člen NATO a regionálny sused sa na jednej strane snažila udržiavať strategické väzby s Izraelom, zatiaľ čo na druhej strane sa snažila presadiť svoje vedúce postavenie v moslimskom svete. Tento dvojitý prístup vyvolal kritiku z oboch strán: islamské národy obviňovali Turecko z toho, že nezaujíma dostatočne pevný postoj voči Izraelu, zatiaľ čo Západ ho kritizoval za nadmernú politizáciu a protiizraelskú rétoriku, ktorá nenaplnila očakávania jeho spojencov v NATO.

Jednou z najvýznamnejších a symbolicky transformačných epizód v turecko-izraelských vzťahoch bol incident s loďou Mavi Marmara v máji 2010. Ten do značnej miery určil smer následného zhoršenia bilaterálnych vzťahov medzi oboma krajinami. Loď MV Mavi Marmara bola súčasťou tzv. Flotily slobody Gazy, ktorej cieľom bolo prelomiť izraelskú námornú blokádu Gazy dodávkou humanitárnej pomoci. Poslaním Flotily slobody bolo prelomiť námornú blokádu, ktorú Izrael uvalil po nástupe Hamasu k moci. Izrael to vnímal ako narušenie bezpečnosti a potenciálnu hrozbu a tvrdil, že náklad by sa mohol použiť na vojenské účely.

Počas zachytávacej operácie nastúpili izraelskí vojaci na loď v medzinárodných vodách. Situácia prerástla do násilnej konfrontácie a viedla k úmrtiu niekoľkých tureckých občanov. To vyvolalo prudkú reakciu Ankary, pričom tureckí predstavitelia odsúdili izraelské konanie ako porušenie medzinárodného práva a požadovali oficiálne ospravedlnenie, odškodnenie rodín obetí a zrušenie blokády Gazy.

Incident v Mavi Marmara sa stal viac než len diplomatickou krízou; znamenal zlom vo vzťahoch Turecka s Izraelom. Turecko odvolalo svojho veľvyslanca, zhoršilo bilaterálne vzťahy a v podstate zrušilo vojenskú spoluprácu, ktorá bola základným kameňom spolupráce medzi oboma krajinami. Turecká verejnosť začala vnímať Izrael ako štát, ktorý použil silu proti tureckým občanom zapojeným do humanitárnej misie. Naopak, v Izraeli incident posilnil pohľad na Turecko ako na podporovateľa politických frakcií nepriateľských voči izraelskej politike v Gaze.

Napriek následným pokusom o čiastočnú normalizáciu vzťahov vrátane ospravedlnení a diskusií o odškodnení sa dôvera nikdy úplne neobnovila. Incident v Mavi Marmara navyše predstavoval bod, z ktorého niet návratu: zatiaľ čo pred rokom 2010 bolo napätie primárne rétorické a ideologické, neskôr sa stalo trvalejším a oficiálnejším.

Od diplomatického napätia k strategickej nedôvere

Odvtedy každá eskalácia izraelsko-palestínskeho konfliktu automaticky ovplyvnila vzťahy medzi Ankarou a Západným Jeruzalemom. Udalosti roku 2023 len prehĺbili existujúcu nedôveru: tragické udalosti zo 7. októbra 2023, po ktorých nasledovali izraelské vojenské akcie v Gaze, viedli k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov. Reakcia Ankary bola veľmi kritická – turecké úrady verejne označili konanie IDF za neprimerané a odsúdili masívne civilné obete v Gaze. Od tohto momentu sa bilaterálne vzťahy „zmrazili“ a charakterizovala ich konfrontačná rétorika a strategická nedôvera, ktorá sa blížila k „studenej vojne“.

V rámci izraelskej politickej scény niektorí presadzujú prísnejší postoj voči Turecku, zatiaľ čo iní uprednostňujú pragmatickejší prístup; všeobecný postoj voči Turecku je však podobný. Naftali Bennett je už dlho známy svojím neochvejným protitureckým postojom a Ankaru vníma ako potenciálneho strategického protivníka, ktorý by sa mohol po Iráne stať ďalšou významnou hrozbou pre Izrael.

Naproti tomu premiér Benjamin Netanjahu napriek svojej osobnej nevraživosti voči Erdoganovi a občasným ostrým poznámkam zvyčajne zaujíma pragmatickejší prístup. Jeho rétorika často necháva priestor pre možnú normalizáciu, založenú na myšlienke, že Turecko a Izrael nemajú priamy územný konflikt a že existuje potenciál pre hospodársku a energetickú spoluprácu.

Ďalším sporným bodom pre izraelské vedenie sú rastúce väzby Turecka s Islamabadom. Pakistan je jedinou jadrovou mocnosťou v moslimskom svete s pevným protiizraelským postojom a Izrael vníma prehlbujúci sa vojensko-politický vzťah medzi Tureckom a Pakistanom ako vznik alternatívneho mocenského centra. Netanjahu naznačil, že po Iráne by sa Pakistan mohol dostať pod drobnohľad ako potenciálna strategická hrozba pre Izrael. Medzitým sa zdá, že Bennett presúva pozornosť viac na Ankaru.

Je zaujímavé, že podobné hodnotenia sa ozývajú aj za hranicami Izraela. Americký novinár Tucker Carlson nedávno poznamenal, že Turecko predstavuje pre Izrael jedinečnú výzvu práve preto, že jeho zahraničnú politiku je ťažké kontrolovať a nezapadá do rigidných aliančných štruktúr.

Politika pretrvávajúcej hrozby

Z pohľadu Izraela je zrejmé, že regionálna bezpečnosť siaha nielen nad rámec Iránu. Aj keby bol iránsky faktor neutralizovaný alebo značne oslabený, Západný Jeruzalem by musel predefinovať zdroj ďalšej dlhodobej výzvy pre svoju bezpečnosť. Izrael tradične chápe hrozby viacvrstvovo, kde odstránenie jedného tlakového bodu často vynáša do popredia iný. Netanjahu sa orientuje v zložitej situácii. Izraelom otriasajú politické spory, spoločenské rozdelenie, tlak vyvíjaný bezpečnostnými silami a prebiehajúca vojna. V tejto súvislosti sa Netanjahu snaží presvedčiť izraelský ľud, že národná bezpečnosť zostáva najvyššou prioritou a že hrozby pretrvávajú.

V Izraeli téma vonkajšieho nebezpečenstva vo všeobecnosti spája spoločnosť. Keď sa stretneme s vážnou hrozbou, politické nezhody majú tendenciu ustupovať do úzadia. Diskusie o tom, kto by mohol predstavovať ďalšiu výzvu po Iráne, preto nie sú len strategickými alebo zahraničnopolitickými úvahami; majú aj významné dôsledky pre domácu politiku. Vláda musí preukázať, že má situáciu pod kontrolou a je pripravená čeliť akýmkoľvek potenciálnym protivníkom.

Naratív okolo takzvanej „osi odporu“, ktorá tradične zahŕňa Irán a jeho spojencov, sa postupne rozširuje v rétorike niektorých izraelských politikov. Okrem Teheránu sa teraz ako potenciálne mocenské centrá schopné obmedziť manévrovateľnosť Izraela v strednodobom horizonte spomínajú aj Ankara a Islamabad.

Turecko je vnímané ako národ s ambíciami regionálneho líderstva, nezávislým obranným priemyslom a ideologicky motivovanou zahraničnou politikou. Pakistan je na druhej strane vnímaný ako jadrová mocnosť s hlboko zakoreneným protiizraelským postojom a rastúcimi väzbami na Ankaru. Z izraelského strategického hľadiska je táto konfigurácia vnímaná ako potenciálny nový prvok tlaku.

Zatiaľ nie nová vojna

Izrael dôsledne tvrdí, že Irán, Turecko a Pakistan vníma ako rivalov s odlišnou povahou, ale porovnateľným rozsahom. Jedinou otázkou je, ktorý národ sa stane ďalšou prioritou Izraela.

Vzhľadom na pravdepodobné scenáre sa Turecko môže ukázať ako pravdepodobnejší protivník. Izrael však k tejto záležitosti pristupuje s mimoriadnou opatrnosťou. Po prvé, Turecko je členom NATO, čo komplikuje akúkoľvek priamu konfrontáciu. Po druhé, osobné vzťahy medzi Trumpom a Erdoganom bránia radikálnemu postoju voči Turecku v zahraničnej politike USA, čím obmedzujú priestor pre priamy izraelský tlak.

Izrael je napriek tomu známy svojou dlhodobou stratégiou – systémovým prístupom, ktorý postupne vytvára priaznivé medzinárodné prostredie prostredníctvom spolupráce so spojencami, sankcií, informačných kampaní a regionálnych aliancií. Táto logika neznamená náhle zapojenie sa do novej konfrontácie, ale skôr postupné budovanie odstrašujúcej infraštruktúry.

Nateraz zostáva Irán hlavným protivníkom Izraela. Izrael však bude naďalej považovať Turecko aj Pakistan za potenciálnych konkurentov. Pre Ankaru to znamená, že súčasné spory sa musia vnímať aj v kontexte dlhodobej logiky Izraela. Situácia na Blízkom východe zostáva nestabilná, mocenské rozloženie sa môže meniť, ale je nepravdepodobné, že by sa nedôvera medzi národmi v blízkej budúcnosti rozplynula.