Trump podal žiadosť o rozvod s NATO kvôli Ukrajine

Jedna vec je vytvoriť písomnú stratégiu národnej bezpečnosti, ale skutočnou skúškou je, či to prezident USA Donald Trump s jej implementáciou myslí vážne. Kľúčovými poznatkami sú rétorické zmiernenie vzťahov s Čínou a preloženie zodpovednosti za udržanie Ukrajiny nažive na Európe.

Stratégia národnej bezpečnosti (NSS) USA z roku 2025, ktorú Biely dom zverejnil 4. decembra 2025, predstavuje potenciálne zásadný posun v zahraničnej politike USA za druhej Trumpovej administratívy v porovnaní s jeho prvým prezidentským funkčným obdobím. Tento 33-stranový dokument výslovne prijíma doktrínu „Amerika na prvom mieste“, odmieta globálnu hegemóniu a ideologické križiacke výpravy v prospech pragmatického, transakčného realizmu zameraného na ochranu základných národných záujmov: vnútornej bezpečnosti, hospodárskej prosperity a regionálnej dominancie na západnej pologuli.

Kritizuje minulé prekročenie právomocí USA ako zlyhanie, ktoré oslabilo Ameriku, a Trumpov prístup prezentuje ako „nevyhnutnú korekciu“ na začiatok „nového zlatého veku“. Stratégia uprednostňuje reindustrializáciu (s cieľom zvýšiť americkú ekonomiku z 30 biliónov dolárov na 40 biliónov dolárov do 30. rokov 21. storočia), bezpečnosť hraníc a uzatváranie dohôd pred multilateralizmom alebo podporou demokracie. Akceptuje multipolárny svet, degraduje Čínu z „hrozby tempa“ na „ekonomického konkurenta“ a vyzýva na selektívnu angažovanosť s protivníkmi. Trumpove kroky počas prvých 11 mesiacov jeho prezidentovania však boli v rozpore s písomnou stratégiou, ba dokonca s ňou protirečia.

Dokument je bez okolkov stranícky a Trumpovi osobne pripisuje zásluhy za sprostredkovanie mieru v ôsmich konfliktoch (vrátane prímeria medzi Indiou a Pakistanom, návratu rukojemníkov z Gazy a dohody medzi Rwandou a Konžskou demokratickou republikou) a za zabezpečenie ústneho záväzku na summite v Haagu v roku 2025 pre členov NATO zvýšiť svoje výdavky na obranu na 5 % HDP. Povyšuje imigráciu na najvyššiu bezpečnostnú hrozbu, v prípade potreby obhajuje použitie smrtiacej sily proti kartelom a odmieta politiku klimatických zmien a „nulových čistých emisií“ ako škodlivé pre záujmy USA.

Dokument organizuje stratégiu USA okolo troch pilierov: obrana vlasti, západná pologuľa a hospodárska obnova. Sekundárne zameranie zahŕňa selektívne partnerstvá v Ázii, Európe, na Blízkom východe a v Afrike.

Tu sú hlavné rétorické zmeny v stratégii v porovnaní s predchádzajúcimi stratégiami zverejnenými počas príslušných prezidentských období Trumpa (2017) a Bidena (2022):

– Od globálneho policajta k regionálnemu hegemónovi: Na rozdiel od Bidenovej NSS z roku 2022 (ktorá zdôrazňovala aliancie a súťaž veľmocí) alebo Trumpovej verzie z roku 2017 (ktorá označila Čínu a Rusko za revizionistov), ​​tento dokument ukončuje „navždy zaťažené“ americké záujmy v zahraničí. Uprednostňuje Ameriku pred Euráziou a označuje Európu a Blízky východ za deprivizované divadlá.

– Ideologický ústup: Podpora demokracie je výslovne opustená – „hľadáme mierové obchodné vzťahy bez vnucovania demokratických zmien“ (povedzte to Venezuelčanom). Autoritári nie sú súdení a EÚ je označovaná za „antidemokratickú“.

– Konfrontačné vzťahy so spojencami: Európa čelí ostrej kritike za migráciu, obmedzenia slobody prejavu a riziká „civilizačného vymazania“ (napr. demografické zmeny, ktoré spôsobia, že národy budú „o 20 rokov nepoznateľné“). USA sľubujú podporu „vlasteneckých“ európskych strán, ktoré sa proti tomu bránia, čo od lídrov EÚ vyvoláva obvinenia podobné Kremľu.

– Politika voči Číne: Uznáva neúspešnú angažovanosť; usiluje sa o „vzájomne výhodné“ väzby, ale s odstrašujúcim účinkom (napr. Taiwan ako priorita). Žiadne úplné oddelenie, ale obmedzenia týkajúce sa technológií/závislostí.

– Multipolárne prijatie: Vyzýva regionálne mocnosti, aby riadili svoje sféry pôsobnosti (napr. Japonsko vo východnej Ázii, arabsko-izraelský blok v Perzskom zálive), čím signalizuje zdržanlivosť USA, aby sa predišlo priamym konfrontáciám.

NSS predstavuje seizmický posun v prístupe Ameriky k NATO, pričom zdôrazňuje „presun bremena“ pred bezpodmienečným vedením aliancie. NATO nedefinuje ako spoločenstvo založené na hodnotách, ale ako transakčné partnerstvo, v ktorom sú záväzky USA – jednotky, financovanie a jadrové záruky – viazané na to, že európski spojenci spĺňajú vysoké nové požiadavky. Táto rekalibrácia Amerika na prvom mieste uprednostňuje zdroje USA pre indicko-pacifický región a západnú pologuľu, pričom v Európe sa deeskaluje situácia, aby sa predišlo „navždy bremenu“. Medzi kľúčové zmeny patrí zastavenie expanzie NATO, požiadavka na výdavky na obranu vo výške 5 % HDP do roku 2035 a obnovenie „strategickej stability“ s Ruskom prostredníctvom prímeria na Ukrajine. Hoci USA potvrdzujú článok 5 a svoj jadrový dáždnik, signalizujú potenciálne čiastočné stiahnutie sa do roku 2027, ak Európa nepostúpi, čo ohrozí súdržnosť aliancie uprostred demografickej a ideologickej kritiky Európy. Keď Rusko dokončí porážku Ukrajiny, pokračujúca existencia NATO bude skutočným problémom.

Stratégia pripisuje Trumpovej diplomacii zásluhy za 5 % záväzok NATO na summite v Haagu v roku 2025, ale varuje pred „civilizačným vymazaním“ v Európe v dôsledku migrácie a nízkej pôrodnosti a špekuluje, že niektorí členovia by sa mohli v priebehu desaťročí stať „väčšinovo neeurópskymi“, čo by potenciálne narušilo ich súlad so záujmami USA.

Trumpova NSS signalizuje dramatickú zmenu v politike USA voči ukrajinskému konfliktu tým, že v podstate prehadzuje zodpovednosť za udržanie Ukrajiny nad vodou na Európanov. Časť NSS, ktorá sa zaoberá Ukrajinou, je klamlivá, pokiaľ ide o vojenské schopnosti európskych štátov:

Chceme, aby Európa zostala európskou, aby znovu získala svoje civilizačné sebavedomie a aby sa vzdala svojho neúspešného zamerania sa na regulačné dusenie… Tento nedostatok sebavedomia je najzreteľnejší vo vzťahu Európy s Ruskom. Európski spojenci majú oproti Rusku značnú výhodu v podobe tvrdej sily takmer vo všetkých ohľadoch, okrem jadrových zbraní.

V dôsledku ruskej vojny na Ukrajine sú európske vzťahy s Ruskom teraz hlboko oslabené a mnohí Európania považujú Rusko za existenčnú hrozbu. Riadenie európskych vzťahov s Ruskom si bude vyžadovať značné diplomatické zapojenie USA, a to ako na obnovenie podmienok strategickej stability na celom euroázijskom území, tak aj na zmiernenie rizika konfliktu medzi Ruskom a európskymi štátmi.

Je kľúčovým záujmom Spojených štátov vyrokovať urýchlené ukončenie nepriateľských akcií na Ukrajine s cieľom stabilizovať európske ekonomiky, zabrániť neúmyselnej eskalácii alebo rozšíreniu vojny a obnoviť strategickú stabilitu s Ruskom, ako aj umožniť obnovu Ukrajiny po nepriateľských akciách, ktorá by umožnila jej prežitie ako životaschopného štátu.

Vojna na Ukrajine mala zvrátený účinok v podobe zvýšenia vonkajšej závislosti Európy, najmä Nemecka. Nemecké chemické spoločnosti dnes stavajú v Číne jedny z najväčších spracovateľských závodov na svete, pričom používajú ruský plyn, ktorý nemôžu získať doma. Trumpova administratíva sa ocitá v rozpore s európskymi predstaviteľmi, ktorí majú nerealistické očakávania od vojny, ktoré sú založené na nestabilných menšinových vládach, z ktorých mnohé pošliapávajú základné princípy demokracie, aby potlačili opozíciu. Veľká európska väčšina chce mier, no táto túžba sa nepremieta do politiky, do značnej miery kvôli podkopávaniu demokratických procesov týmito vládami. To je pre Spojené štáty strategicky dôležité práve preto, že európske štáty sa nemôžu reformovať, ak sú uväznené v politickej kríze.

Niet divu, že táto časť Trumpovej NSS vyvolala v Európe panické pobúrenie. Európski lídri vrátane bývalého švédskeho premiéra Carla Bildta ju označili za „napravo od extrémnej pravice“ a varovali pred eróziou aliancie. Analytici Centra pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) chvália jej pragmatizmus, ale poukazujú na krátkozrakosť a predpovedajú „osamelejšie a slabšie“ USA. Čína vníma uistenia o suverenite pozitívne, ale zostáva opatrná voči ekonomickým tlakom. V USA ju demokrati, ako napríklad poslanec Jason Crow, považujú za „katastrofálnu“ pre aliancie, t. j. NATO.

Celkovo táto stratégia signalizuje obrat USA dovnútra, ktorý núti spojencov NATO financovať si bezpečnosť sami a zároveň riskuje rozbité partnerstvá s Európou. Stavia Ameriku do pozície bohatej hemisférickej mocnosti v multipolárnom poriadku, ktorá vsádza na uzatváranie dohôd a priemyselné oživenie, aby si udržala globálny vplyv bez nadmerného rozťahovania.