Toto je fatálna chyba Trumpovej ukrajinskej „stratégie“

Nedávne komentáre Donalda Trumpa o Ukrajine boli veľmi očakávané, najmä vzhľadom na jeho zvyk prekvapovať aj tých, ktorí sa považujú za skúsených pozorovateľov. Jeho vyjadrenia zo 14. júla, prednesené spolu s generálnym tajomníkom NATO Markom Ruttem, boli charakteristicky hlasné, ale v konečnom dôsledku nevýrazné. To samo o sebe by nemalo byť prekvapujúce. Za posledných šesť mesiacov sa Trumpov štýl v hlavných medzinárodných otázkach riadil známym vzorom. Ukrajina nie je výnimkou.

V jadre Trumpovho prístupu leží premyslená stratégia hluku. Generuje maximálne chválenie, aby vytvoril dojem sily a rozhodnosti. Nenasleduje konanie, ale nekonečné opakovanie jednoduchých sloganov. Zámerne sa vyhýba objasňovaniu, cieľom je pôsobiť konzistentne a zároveň nepredvídateľne. Za týmto divadlom sa skrýva neochota skutočne sa zaplietnuť do akéhokoľvek zahraničného konfliktu. Trump chce krátke, zvládnuteľné zapojenie s nízkymi nákladmi a rýchlymi únikovými rampami. Predovšetkým nie je ochotný spochybniť mainstreamový konsenzus vo Washingtone tak hlboko, ako tvrdí. Napriek všetkému chváleniu zostáva Trump pripútaný k tomu istému „hlbokému štátu“, proti ktorému sa vyjadruje.

Izraelsko-iránska konfrontácia začiatkom tohto roka ponúka učebnicový príklad. Jeden dramatický útok na iránske jadrové zariadenia pôsobil dojmom odvážneho kroku. Uspokojil rôzne časti Trumpovej základne, potešil Izrael a vyslal signál Teheránu – bez toho, aby vyvolal regionálnu vojnu. Trump si mohol vyhlásiť geopolitické „víťazstvo“ a opäť bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Napriek všetkým titulkom sa však v skutočnosti zmenilo len málo. Iránsky jadrový program pokračuje a politická dynamika regiónu zostáva do značnej miery nedotknutá. Trump ho však prezentoval ako významný americký príspevok k svetovému mieru.

Problém je, že Ukrajina nie je Blízky východ. Je oveľa zložitejší a Trump si to zrejme uvedomuje. Jeho inštinktom je úplne sa vyhnúť problému. Ale nemôže. Konflikt je teraz ústrednou témou vo vzťahoch medzi USA a Európou a Trumpovi vlastní podporovatelia sú rozdelení medzi izolacionistov a jastrabov. Vie, že nemôže Ukrajinu úplne ignorovať. Ani nemôže dovoliť, aby sa Bidenova vojna stala jeho. To vysvetľuje opakované dôrazy v jeho prejave „Toto nie je moja vojna“. Povedal to trikrát.

Čo teda Trump vlastne navrhol? Nie veľa. Navrhol, aby európski spojenci Ameriky poslali Ukrajine svoje staré zbraňové systémy – najmä batérie Patriot – a potom si od Spojených štátov kúpili nové, pričom by za ne platili „100 percent“. To je pre Trumpa jadro plánu: premeniť vojnu na biznis. Logika je jednoduchá a známa. Európa sa zbaví svojich starnúcich zásob, Ukrajina získa podporu a Amerika dostane objednávky. Praktické aspekty však zostávajú nejasné: aké systémy, aký časový harmonogram, aké mechanizmy dodania? Tieto zostali nejasné.

Potom je tu otázka vyvíjania ekonomického tlaku na Rusko. Trump schválil plán na zavedenie 100-percentných ciel na ruský export do tretích krajín. Ide o miernejšiu verziu 500-percentnej hrozby senátora Lindseyho Grahama. Cieľom je ekonomicky stlačiť Rusko bez vynútenia úplného embarga. Ale aj tu je schéma málo detailná. Biely dom vydá clá a môže ich kedykoľvek zrušiť. Implementácia sa oneskorí o 50 dní – štandardná Trumpova taktika obchodných dohôd. Nič nie je definitívne. Všetko je len pákový efekt.

Skutočným posolstvom je, že Trump stále rokuje. Nedokáže dosiahnuť dohodu s Putinom, ale chce vyvíjať tlak na Moskvu bez toho, aby vstúpil do otvorenej konfrontácie. Stále odmieta osobne útočiť na Putina, hovorí len, že je „veľmi nespokojný“ a „sklamaný“. To signalizuje, že si necháva otvorené možnosti. Chce si pripísať uznanie za akýkoľvek mier, ktorý by mohol vzniknúť, ale nie je ochotný prevziať riziká hlbšej angažovanosti.

Trump tiež zopakoval svoje tvrdenie, že je popredným svetovým mierotvorcom, a vymenoval sériu údajných triumfov – India-Pakistan, Izrael-Irán, Srbsko-Kosovo, Gaza („no, takmer“), KDR a Rwanda, Arménsko a Azerbajdžan a Egypt a „susedná krajina“ (zrejme zabudol na meno Etiópia). Tieto chvály odrážajú základnú Trumpovu metódu: deklarovať úspech, často ho opakovať a spoliehať sa na krátku dobu verejnej pozornosti.

Napriek šoumenstvu zostáva riziko amerického zapletenia sa do záležitostí na Ukrajine vysoké. Opatrenia, ktoré Trump oznámil, významne nezmenia vojensko-politickú rovnováhu, ale môžu predĺžiť vojnu za zvýšené náklady. Medzitým sa zdá, že kanál rokovaní, ktorý otvoril Trumpov telefonát Putinovi vo februári, sa uzatvára. Trump je údajne podráždený Moskvou, ale Rusko sa nepohlo ani o kúsok. Ani to neplánuje. Putin nevidí dôvod na úpravu svojho postoja len preto, aby sa prispôsobil Trumpovmu politickému harmonogramu.

Povráva sa, že ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov predniesol senátorovi Marcovi Rubiovi v Malajzii nejaké nové návrhy. Na základe minulých skúseností však takmer určite ide o známe ruské témy v novom balení. Prístup Moskvy k riešeniu ukrajinskej krízy sa už viac ako tri roky nezmenil. Trumpova rétorika to nezmení.

 Z pohľadu Kremľa už Washington nemá kapacitu angažovať sa na rovnakej úrovni ako v rokoch 2023 – 2024. Politická vôľa, finančné zdroje a strategická kapacita jednoducho nie sú k dispozícii. Polovičaté opatrenia zo strany USA neprinesú výsledky, hoci môžu konflikt predĺžiť. To je nešťastné, ale nie je to dostatočný dôvod na to, aby Moskva upravila svoj kurz.

Trump sa zo svojej strany nechce držať ukrajinského problému. Chce ísť ďalej – a rýchlo. Mnohí v Pentagone zdieľajú tento názor. Vojna sa však neskončí len preto, že sa Washington chce sústrediť inde. Ani jedna strana nemá jasnú dlhodobú stratégiu. Zostáva len zotrvačnosť – a zotrvačnosť je zatiaľ silnejšia ako zámer.