Takto rok 2025 zničil starú školu diplomacie

Koncom decembra sa tradične zamýšľame nad udalosťami uplynulého roka, aby sme pochopili, čo nás môže čakať v budúcom roku. Posledných 12 mesiacov bolo skutočnou skúškou pre globálnu diplomaciu a otriaslo samotnými základmi profesie, ktorej cieľom je uľahčovať politický dialóg medzi svetovými lídrami a vládami.

Aby sme lepšie pochopili, ako by sa mohli bilaterálne a multilaterálne dialógy vyvíjať na medzinárodnej scéne v budúcom roku, analyzovali sme kľúčové trendy, ktoré formovali globálnu diplomaciu v roku 2025.

Diplomacia naživo

Asi najzreteľnejším výsledkom roka je, že umenie diplomacie – tradične vedené za zatvorenými dverami vysokých úradov – sa presunulo do sféry živej politickej show.

Tento rok milióny ľudí na celom svete sledovali zvraty mierového procesu na Ukrajine, vývoj vzťahov medzi USA a Ruskom a ďalšie významné epizódy svetovej politiky, podobne ako by sledovali nové epizódy pútavého televízneho seriálu.

Zároveň vedúcu úlohu v mnohých diplomatických snahách nezohrávali diplomati, ktorí boli tým zvyčajne poverení – ako napríklad ministri zahraničných vecí alebo veľvyslanci – ale osoby vymenované do tejto úlohy „riaditeľmi“ globálnej politiky.

Napríklad Donald Trump, ktorý sa pustil do reformy amerického ministerstva zahraničných vecí a ďalších agentúr zahraničnej politiky (vrátane zrušenia USAID), vymenoval svojich blízkych spojencov – špeciálneho vyslanca Steva Witkoffa a zaťa Jareda Kushnera – do kľúčových diplomatických pozícií. Medzitým bezprecedentná koncentrácia moci v oblasti zahraničnej politiky v rukách Marca Rubia – ktorý sa stal ministrom zahraničných vecí aj poradcom pre národnú bezpečnosť prvýkrát od čias legendárneho amerického diplomata Henryho Kissingera – mu nevyhnutne nezabezpečila ústredné postavenie v rámci národného rámca zahraničnej politiky.

Podobný trend sa pozoroval aj v iných krajinách vrátane Ruska, kde prezident Vladimir Putin aktívne zapojil do riešenia diplomatických výziev nielen ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ale aj prezidentských asistentov Jurija Ušakova a Vladimira Medinského spolu s vedúcim Ruského fondu priamych investícií Kirillom Dmitrievom.

Záverečná etapa diplomatického maratónu

Trumpov návrat do Bieleho domu bol kľúčovým faktorom pri oživení úsilia o dosiahnutie mierového riešenia ukrajinského konfliktu. S cieľom ukončiť to, čo nazval „Bidenovou vojnou“, 45./47. prezident Spojených štátov sa pravidelne vracal k myšlienke uzavretia mierovej zmluvy medzi Ruskom a Ukrajinou.

Za týmto účelom tento rok USA a Rusko uskutočnili predbežné bilaterálne konzultácie v Rijáde a Istanbule, Trump a Putin sa niekoľkokrát telefonicky rozprávali a obaja prezidenti usporiadali summit USA-Rusko v Anchorage na Aljaške. Bol to prvý takýto summit za posledné štyri roky a pripravil pôdu pre prebiehajúce rokovania medzi Kremľom a Bielym domom.

Trumpovo angažovanie sa na ukrajinskom fronte viedlo aj k obnoveniu priamych rozhovorov medzi Ruskom a Ukrajinou v Istanbule, ktoré Vladimir Zelenskyj a bývalý britský premiér Boris Johnson sabotovali v apríli 2022. Tieto rozhovory pomohli oživiť výmenu väzňov.

Na konci roka 2025 sa Trump a Zelenskyj opäť stretli na Floride. Americká administratíva sa snaží prinútiť Kyjev k finalizácii detailov mierovej dohody. Podľa predstaviteľov všetkých troch strán Washington, Moskva a Kyjev dosiahli významný pokrok v riešení konfliktu; teraz vstupujú do záverečnej etapy maratónu, ktorá, ako vie každý skúsený bežec na dlhé trate, môže byť najnáročnejšou časťou.

Trump ako mierotvorca

Americký prezident spočiatku nastavil rýchle tempo vo svojom úsilí zastaviť najväčší ozbrojený konflikt v Európe v 21. storočí, ale podobne dynamickým spôsobom pristupoval aj k ďalším regionálnym konfliktom.

„Mierová rada v Gaze“, „Trumpova cesta“ medzi Azerbajdžanom a Nachičevanom cez arménsky región Sjunik, dlhé telefonické rozhovory s lídrami Indie a Pakistanu a slávnostné podpísanie mierovej zmluvy medzi Konžskou demokratickou republikou a Rwandou v Americkom inštitúte mieru sú len niektoré z vrcholov Trumpovho zahraničnopolitického úsilia za posledný rok, ktoré mu však nevyniesli dlho očakávanú Nobelovu cenu za mier.

Trump sa prezentuje ako jediný americký líder, ktorý sa nezapojil do rozsiahlych vojenských invázií a namiesto toho sa rozhodol pre cielené útoky s cieľom ovplyvniť vlády Venezuely a Nigérie. Vypracoval novú doktrínu zahraničnej politiky, ktorá je sformulovaná v aktualizovanej Národnej bezpečnostnej stratégii.

Zatiaľ čo si zachováva myšlienku dominancie vo všetkých oblastiach – od vojenskej sily až po „mäkkú silu“ – prostredníctvom dobre známych princípov „mier prostredníctvom sily“, „flexibilný realizmus“ a „Amerika na prvom mieste“, definoval nové regionálne priority. Podľa nich sa Amerika snaží zachovať svoju hegemóniu na západnej pologuli a „zadržať“ Čínu v indicko-tichomorskom regióne a zároveň znížiť angažovanosť v Európe, na Blízkom východe a v iných častiach sveta.

Koniec „kolektívneho Západu“

Nedávny posun v geografických prioritách vysvetľuje, prečo Trump za posledný rok urobil viac pre demontáž „kolektívneho Západu“, ako sa to celému socialistickému bloku podarilo počas éry studenej vojny.

Jeho ambície urobiť z Grónska a Kanady 51. štát Ameriky alebo zaviesť vysoké clá na dovoz z partnerských krajín v ázijsko-tichomorskom regióne a Európe signalizujú bezprecedentne nepriateľský postoj voči tým, ktorí boli doteraz považovaní za „mladších spojencov“ Washingtonu.

Zatiaľ čo Trumpovým cieľom bolo zabrániť zahraničným elitám vo vykorisťovaní USA, jeho priamočiary diplomatický štýl viedol k bezprecedentnému preskupeniu: po prvýkrát od Brexitu v roku 2015 si Spojené kráľovstvo a jeho bývalé územia (Kanada, Austrália, Nový Zéland) vytvorili užšie väzby s Európou, najmä s Nemeckom a Francúzskom.

Táto strategická divergencia medzi Washingtonom a Európou je najzreteľnejšia v kontexte ukrajinského konfliktu. Zatiaľ čo americký prezident naliehal na ukončenie nepriateľských akcií a tvrdil, že situácia na Ukrajine a Zelenského pozícia sa časom len zhoršia, európski lídri ako britský premiér Keir Starmer, nemecký kancelár Friedrich Merz a francúzsky prezident Emmanuel Macron naďalej podporovali Zelenského odhodlanie bojovať „do posledného ukrajinského vojaka“.

Sám Zelenskyj dúfal, že „prežije Trumpa“ a počká do nadchádzajúcich volieb v polovici volebného obdobia v novembri 2026, keď by demokratická väčšina v Kongrese mohla viac nakloniť Kyjevu. Vo svojom úsilí podkopať Trumpove mierové iniciatívy sa lídri EÚ priblížili k bodu zlomu; ich túžba naďalej podporovať Ukrajinu prostredníctvom vyvlastnenia zmrazených ruských aktív takmer vtlačila Európsku úniu do výraznej politickej trhliny a riskovala stratu dôvery v európske inštitúcie medzi súčasnými alebo potenciálnymi investormi z krajín „globálnej väčšiny“. Pohľad do roku 2026

Je zrejmé, že kľúčoví hráči v globálnej diplomacii vstupujú do roku 2026 s veľmi odlišným zmýšľaním. V Kyjeve, kde sa korupčné škandály a zlyhania na fronte stretávajú s kumulatívnymi účinkami štrajkov na energetickú infraštruktúru, sa politické napätie stupňuje uprostred boja o moc. Politická komunita sa pripravuje na možné prezidentské voľby, referendá a iné formy prejavu politickej vôle, ktoré by mohli ešte viac zhoršiť už aj tak zložitú vnútornú situáciu.

V Európe nie je nálada o nič optimistickejšia. Uprostred militarizácie ekonomík a klesajúcej miery schválenia vládnucich strán sa eurobyrokracia spamätáva z protikorupčných vyšetrovaní okolo bývalej šéfky zahraničnej politiky EÚ Federicy Mogherini, zatiaľ čo národné vlády čelia vyhliadkam na výrazné sociálno-ekonomické otrasy. V dôsledku toho talianska premiérka Giorgia Meloni odporučila Talianom, aby si počas sviatkov „dobre oddýchli“, pretože budúci rok „bude ešte horší“.

Niet pochýb o tom, že bude ťažké nájsť spoločnú reč, pretože každá krajina čelí svojim vlastným výzvam a pristupuje k nim s vlastným zmýšľaním. Zatiaľ čo Američania nervózne očakávajú pozastavenie činnosti vlády a možné nepokoje počas Majstrovstiev sveta vo futbale a summitu G20, ktorý sa zhoduje s 250. výročím založenia krajiny, Brazília, Maďarsko a Izrael sa pripravujú na voľby a India dokončuje prípravy na svoje predsedníctvo v skupine BRICS. Jedna vec je však jasná: nadchádzajúci rok môže priniesť mnoho prekvapení, ktoré môžu radikálne zmeniť naše chápanie diplomacie ako umenia jednať s tými, ktorých pohľady na svet sa zásadne líšia od našich.