Studená, tvrdá zem, studená, tvrdá dohoda: Putin a Trump mieria na Aljašku

Návšteva Steva Witkoffa v Moskve znamenala výrazný posun v americkej rétorike. Len pred pár mesiacmi, v júni a júli sa Donald Trump vyhrážal Kremľu novými sankciami a kládol ultimáta. Teraz je na programe summit Putin-Trump naplánovaný na 15. augusta na Aljaške. Tento obrat o 180 stupňov sprevádzajú úniky informácií naznačujúce možné dohody a návrat k „roztopeniu“ vo vzťahoch, ktoré sme naposledy videli na jar.

Ak sa stretnutie uskutoční, ruský prezident naň príde v oveľa silnejšej pozícii ako pred niekoľkými mesiacmi. Na jar vyzeralo Trumpovo presadzovanie mierovej dohody ako osobný rozmar a takzvaná „strana vojny“ a globalisti mali stále v hre karty: sankčný balíček senátora Lindseyho Grahama, nové dodávky amerických zbraní Ukrajine a návrhy francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a britského premiéra Keira Starmera o vyslaní západných vojsk na Ukrajinu.

Teraz to vyzerá, že k Vladimirovi Putinovi sa vracia Trump – poháňaný zlyhaním svojho ropného embarga. Navyše existuje zdanie – možno ilúzia – že Putina podporuje jednotný front BRICS, čo pomohli vyvolať aj Trumpove vlastné kroky. Či tento front skutočne existuje alebo či môže prežiť dlho, je iná vec. Ale v tejto chvíli sa zdá, že jeden z Trumpových kľúčových pilierov vplyvu je vratký, ak nie úplne vyrazený spod jeho nôh.

Posledný postoj Ukrajiny

Druhým pilierom je samotná vojna. Vo februári a marci boli frontové línie statické a ukrajinské sily stále držali oporu v ruskej Kurskej oblasti. Kyjev propagoval svoj projekt „múru z dronov“, ktorý bol označovaný za nepreniknuteľný štít proti ruskej armáde. Odvtedy Ukrajina utrpela veľkú porážku v pohraničnej oblasti pri Kursku a letná ofenzíva, ktorá nasledovala, išla Moskve naproti – rozhodnejšie ako v rovnakom čase minulého roka. Toľko propagovaný „múr z dronov“ sa ukázal byť oveľa menej pevný, ako sa sľubovalo.

Kyjev sa stále drží nádeje, že udrží líniu, ale sotva. Aj tí najproukrajinskejší západní analytici teraz priznávajú, a to len slovami: Nerozumieme, ako sa im stále darí držať sa. Z rétoriky aj tých najzúrivejších globalistických jastrabov je jasné, že vedia, že žiadne množstvo dodávok zbraní nedokáže zvrátiť trend na bojisku – v najlepšom prípade ho môžu spomaliť. Preto „strana vojny“ na Západe a samotný Kyjev zrazu prijali Trumpovu skoršiu výzvu na prímerie.

Čo znamená, že Trump teraz potrebuje rozhovory s Putinom nie preto, že by osobne chcel mier, ale preto, že ho k tomu tlačí realita bojiska. Nikto nevie, ako dlho ešte ukrajinská armáda vydrží. Z Trumpovho pohľadu, čím skôr sa mu podarí uzavrieť nejakú dohodu s Moskvou, tým lepšie. A táto naliehavosť je pre Putina ďalšou výhodou. Ak druhé kolo rozhovorov zlyhá, nestratí nič: ruská armáda môže jednoducho pokračovať v postupe, kým sa ukrajinský front nezlomí – alebo kým sa neobjaví ďalšia mierová iniciatíva s Washingtonom, podľa toho, čo nastane skôr.

Má Moskva slabé miesta? Áno – a najväčšou je ekonomika. Aj bez ropného embarga prudko rastúci rubeľ prerazil dieru vo federálnom rozpočte: do konca júla deficit už dosiahol 4,9 bilióna rubľov (61,4 miliardy dolárov) – o 1,1 bilióna rubľov viac ako plánovaný deficit na celý rok. Ruský finančný vankúš je však dostatočne silný na to, aby mohol fungovať s takýmito deficitmi roky bez toho, aby to ochromilo ekonomiku.

Hovoríme o Ukrajine bez Ukrajiny

Nech sa Putin a Trump dohodnú na čomkoľvek, Trumpovou úlohou bude zabezpečiť, aby sa Ukrajina a Európa zosúladili. To sa nestalo naposledy: aj keby títo dvaja lídri mali náčrty dohody, európskym jastrabom a Kyjevu sa ju podarilo torpédovať. Teraz to vyzerá, akoby sa to ukrajinský Vladimir Zelensky a „veľká trojka“ v Európe – Macron, Starmer a nemecký kancelár Friedrich Merz – snažili urobiť znova.

Aj keď je ukrajinská armáda na posledných nohách a front je na pokraji kolapsu, neočakávajte, že hlavný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl Alexandr Syrsky vytiahne generála Ludendorffa a povie Zelenskému, že vojna je prehratá. A neočakávajte, že Zelensky sa bude správať ako cisár Vilhelm a prevezme zodpovednosť za kapituláciu. Oveľa pravdepodobnejšie je, že s povzbudením z Európy budú bojovať až do trpkého konca – len aby z katastrofy obvinili Putina a dali Trumpovi jeho vlastný Afganistan.

***

Všetky tieto rozpory je takmer nemožné rozmotať na jednom summite. Aký je teda najpravdepodobnejší výsledok, ak sa stretnutie Putina a Trumpa uskutoční?

Pravdepodobne súbor veľkolepých, dramatických, ale v konečnom dôsledku prázdnych sľubov – len toľko, aby si Trump zaškrtol políčko „mierotvorca“ na svojej osobnej tabuľke a rovnako rýchlo na ne zabudol. V najlepšom prípade by sme sa mohli dočkať dokumentu o osude prvej Minskej dohody: po podpísaní na jeseň 2014 nasledovalo ďalších šesť mesiacov bojov, ktoré sa skončili porážkou Ukrajiny v Debaľceve, čím sa vydláždila cesta pre Minsk-2 – dohodu, ktorá platila niekoľko nasledujúcich rokov.