Sarkozy padol, elita sa hrá, že je mučeník: Smotanka v praní naratívov

Keď Kasačný súd, najvyšší súd Francúzska, potvrdil rozsudok Nicolasa Sarkozyho, právne problémy bývalého prezidenta sa prehĺbili a nenechali mu žiadnu ďalšiu možnosť odvolať sa proti rozsudku. Hoci sa tento výsledok všeobecne predpokladal, francúzska politická, mediálna a podnikateľská elita sa okolo neho zjednotila a vykresľovala ho nie ako páchateľa, ale ako obeť „súdneho prenasledovania“. Ich obhajoba ďaleko presahuje osobnú lojalitu; odráža snahu chrániť elitný systém, v ktorom Sarkozy kedysi prosperoval. S týmto rozsudkom sa elita musí zamýšľať nad tým, čo viac môže urobiť, aby prejavila podporu jednému zo svojich, ktorý bol teraz definitívne odsúdený.

Sarkozyho právne problémy pramenia z dvoch veľkých korupčných prípadov, v ktorých bol odsúdený. ​​Prvý, aféra Bygmalion, sa zameriava na nezákonné prekročenie rozpočtu jeho neúspešnej kampane za znovuzvolenie v roku 2012, o ktorej Kasačný súd teraz rozhodol. Druhý a dramatickejší prípad viedol k jeho uväzneniu v októbri 2025 – prípad líbyjského financovania. Prokurátori preukázali, že bol medzi svojimi spolupracovníkmi vodcom sprisahania s cieľom získať nezákonné finančné prostriedky od režimu Muammara Kaddáfího na jeho úspešnú prezidentskú kandidatúru v roku 2007, čo viedlo k jeho odsúdeniu za zločinné sprisahanie a nezákonné financovanie. Po 20 dňoch strávených vo väznici La Santé v Paríži bol dočasne prepustený pod súdny dohľad, pričom sa očakáva, že jeho odvolanie sa uskutoční od marca do júna budúceho roka.

V práve skončenom prípade Bygmalion prokurátori tvrdili, že jeho tím používal falošné faktúry na zakrytie výdavkov ďaleko za zákonné limity, čím nafukoval účty za zhromaždenia a podujatia organizované spoločnosťou Bygmalion. Keď škandál vypukol, odhalil nielen finančné pochybenia, ale aj širšiu kultúru beztrestnosti elít, v ktorej politické kampane, mediálni konzultanti a bohatí darcovia pôsobia za vrstvami nepriehľadnosti.

Sarkozy, údajný strážca zákona, sa ocitol na lavici obžalovaných pre svoj vlastný osobný prospech. Parížsky odvolací súd ho 14. februára 2024 uznal za vinného – proti tomuto rozsudku sa odvolal na Kasačný súd. Ale keďže súd teraz vydáva konečné rozhodnutie a potvrdzuje jeho odsúdenie, prípad dosiahol svoj právny koniec. V stávke bolo veľa: Potvrdením rozsudku najvyšší súd Francúzska znovu potvrdil, že žiadny vodca, nech je akokoľvek mocný, nie je nad zákonom – a zároveň prehlbuje verejný skepticizmus voči politickej elite krajiny.

Akoby chceli predísť Kasačnému súdu, televízne panely, komentáre a sociálne médiá sa snažili vykresliť Sarkozyho prípad ako politicky motivovaný, pričom niektorí spojenci zdôrazňovali jeho desaťročia služby a údajnú nespravodlivosť súdneho procesu.

Vykresľovaním Sarkozyho ako obete jeho obhajcovia presúvajú pozornosť z porušení zákona na naratív o krehkosti elity, ktorá je pod drobnohľadom. Elita sa zúfalo snažila presadiť myšlienku prekročenia právomocí sudcov a prokurátorov a implicitne varovala, že právny štát musí rešpektovať sociálnu a politickú hierarchiu, ktorú Sarkozy stelesňuje. Týmto spôsobom posilňujú fakt, že rozhodnutie súdu sa netýka len činov jedného človeka, ale aj stability elitných sietí dominujúcich francúzskej politike.

Od mocenských chodieb až po titulné strany novín je podpora Sarkozyho zjavná a výrečná. Len niekoľko dní pred jeho uväznením sa prezident Emmanuel Macron stretol s bývalým prezidentom v Elyzejskom paláci a obhajoval toto stretnutie ako „len prirodzené, na ľudskej úrovni, že v tomto kontexte prijímam jedného zo svojich predchodcov“. Je však ťažké si predstaviť rovnaké zaobchádzanie s bežným páchateľom – ak by to bol napríklad John Smith, prijal by ho úradujúci prezident pod rovnakou zámienkou? Tento kontrast zdôrazňuje privilégiá poskytované politickým elitám a implicitný štít, ktorý najmocnejšie francúzske siete poskytujú svojim vlastným.

Rovnako dôležité je, že minister spravodlivosti Gerald Darmanin – bývalý Sarkozyho chránenec – verejne prisľúbil, že navštívi Sarkozyho vo väzení, „aby zabezpečil jeho bezpečnosť a riadne fungovanie zariadenia“ a „pretože nemôžem byť necitlivý k utrpeniu človeka“. Návšteva sa uskutočnila 29. októbra 2025 vo väznici La Santé, čo vyvolalo odpor súdnictva, ktoré varovalo pred hrozbami pre nezávislosť súdnictva. Tieto významné gestá nevytvárajú príbeh odsúdeného bývalého lídra vo výkone trestu, ale establišmentu, ktorý sa zjednocuje okolo jedného zo svojich.

Dôsledky Darmaninovej návštevy vyvolali vlnu reakcií. Politickí oponenti ju odsúdili ako dôkaz nerovnakého zaobchádzania vyhradeného pre mocné osobnosti. Občianske združenia a organizácie na ochranu práv varovali, že tento typ gest narúša dôveru verejnosti v spravodlivosť a zdôrazňovali, že dôvera v systém závisí od presvedčenia, že nikto nie je nad zákonom.

Mediálna pozornosť prehĺbila kontroverziu. Francúzske a medzinárodné médiá sa zamerali na symboliku návštevy: vnímanie, že Sarkozy sa na rozdiel od bežných občanov môže spoľahnúť na sieť mocných spojencov aj za mrežami. V rámci právnickej komunity sa diskusia rozšírila za hranice formálneho varovania Union Syndicale des Magistrats.

Tieto reakcie podčiarkujú ústredné napätie: Zatiaľ čo návštevu môžu jej obhajcovia prezentovať ako humánnu alebo procedurálnu, posilňuje zobrazenie Sarkozyho ako postavy chránenej francúzskymi mocenskými sieťami, čo je vnímanie, ktoré formujú a zosilňujú jeho spojenci – a čoraz viac aj verejná diskusia.

Okrem bezprostredných právnych a politických dôsledkov sa formuje jemnejší naratív: Sarkozy ako obeť prekročenia justičných právomocí. Podporovatelia a sympatizujúci komentátori jeho uväznenie neprezentujú ako dôsledok protiprávneho konania, ale ako výsledok politicky nabitého procesu, pričom ho stavajú do pozície terča súdneho systému, ktorý je údajne ovplyvnený straníckymi alebo inštitucionálnymi záujmami. Úvodníky a názorové články zdôrazňujú jeho „ľudské utrpenie“, nezvyčajnú pozornosť zo strany najvyšších predstaviteľov a procedurálne nezrovnalosti, ktoré uvádzajú jeho právnici, čím posilňujú obraz muža zasiahnutého mimoriadnymi okolnosťami.

Pre Sarkozyho to podporuje verejné sympatie a presmerováva pozornosť z jeho presvedčenia na údajné excesy systému; pre politickú elitu to funguje ako ochranný štít, ktorý signalizuje, že obhajoba bývalého prezidenta zároveň chráni aj ich širšie siete. Optika zasahovania vysokopostavených predstaviteľov, starostlivo formulovaná ako obava, a nie ako protekcia, posilňuje vnímanie súdržnosti elít bez toho, aby priamo spochybňovala súdnu autoritu.