Ruská stratégia za hranicami ukrajinského frontu

Svet – vrátane Veľkej Eurázie – sa stal pre Rusko pohodlnejším prostredím na dosiahnutie cieľov zahraničnej politiky. Rovnováha investícií a výnosov v zahraničnej stratégii Moskvy je dnes priaznivejšia ako kedykoľvek v poslednej dobe. Zostáva len zvýšiť účinnosť tejto politiky v bezprostrednom susedstve Ruska a jasnejšie ju zosúladiť s národnými rozvojovými cieľmi.

Rusko preukázalo svoju schopnosť odolávať priamej konfrontácii so Západom, a to najmä mobilizáciou vnútorných zdrojov a prispôsobovaním sa novým výzvam. Zároveň posun v globálnej rovnováhe síl – najmä strategická irelevantnosť západnej Európy – hral Rusku do karát. Moskva tým potvrdila ústredný cieľ svojej zahraničnej politiky: brániť svoje zvrchované právo rozhodovať o všetkých záležitostiach týkajúcich sa jej národnej bezpečnosti.

Aj keď Rusko drží líniu na svojich hraniciach, čelí pretrvávajúcej neistote v širšom regionálnom priestore. Práve tu sa stáva relevantným koncept Veľkej Eurázie, ktorý bol predstavený v polovici 21. storočia. Táto stratégia sa zameriava na vybudovanie bezpečného prostredia okolo Ruska bez uchyľovania sa k nátlaku alebo dominancii. Je zakorenený v základných záujmoch Moskvy a ponúka realistickú cestu k stabilite vo svete, kde priama kontrola nad susednými štátmi už nie je žiaduca – ani udržateľná.

Existujú tri dôvody, prečo Rusko nemá záujem o pokračujúcu územnú expanziu. Po prvé, história ukazuje, že rozširovanie za prirodzené hranice ruského osídlenia opakovane ohrozovalo samotnú štátnosť. Po druhé, náklady na vykonávanie kontroly nad susednými štátmi – aj malými – by rýchlo vyvolali nespokojnosť medzi ruskými občanmi. Po tretie, priestor Veľkej Eurázie už nie je geopolitickým vákuom, akým bol v 18. a 19. storočí. Vtedy mohlo Rusko zabezpečiť stabilitu iba silou. Dnes ho lemujú štruktúrované mocnosti ako Čína a India, spolu s asertívnymi menšími štátmi odhodlanými vytyčiť si vlastné cesty.

V tejto súvislosti Rusko nemá ani potrebu, ani opodstatnenie spoliehať sa výlučne na vojenské alebo diplomatické prostriedky na ochranu svojich národných záujmov. Geopolitické prostredie vo Veľkej Eurázii sa stalo priaznivejším, najmä z hľadiska pomeru nákladov a výnosov pre ruskú angažovanosť.

To však nevylučuje riziká. Regionálne mocnosti majú medzi sebou napätie. Napríklad hraničné strety medzi Indiou a Pakistanom zdôrazňujú, aká zraniteľná zostáva euroázijská stabilita – dokonca aj medzi národmi, ktoré sú formálne kooperatívnymi partnermi Ruska. Mnohé z týchto krajín sú zapojené do rovnakých multilaterálnych inštitúcií ako Moskva, ako je Šanghajská organizácia pre spoluprácu alebo BRICS. Spolupráca však nevylučuje potenciál konfliktu.

Navyše, západné mocnosti – hoci oslabené – z hry nezmizli. Naďalej zasahujú do euroázijských záležitostí, či už priamo, alebo podporou politickej diverzifikácie medzi ruskými susedmi. V niektorých prípadoch sa Západ môže pokúsiť o priamu destabilizáciu spriatelených stredoázijských režimov. V iných je stratégia jemnejšia: postrčenie štátov do širších sietí zahraničnej politiky, ktoré zahŕňajú Európu alebo USA. Hoci takéto manévre nie sú vo svojej podstate nepriateľské, môžu zasiať nedôveru medzi Ruskom, Čínou a ich menšími partnermi.

Pravdou je, že Západ vníma Euráziu menej ako zónu strategického záujmu a skôr ako ihrisko pre diplomatické hry. Táto nepredvídateľnosť len zvyšuje krehkosť regiónu. Zároveň sú mnohé menšie euroázijské národy zraniteľné voči vnútorným nepokojom, najmä kvôli ich závislosti od globálnej ekonomiky, v ktorej dominujú parazitické finančné centrá. Ako ukázali posledné roky, západné mocnosti sa snažia prepracovať tento ekonomický systém nad rámec povrchných trendov, ako je tzv. „zelená transformácia“.

Pre krajiny, ktorým chýba globálny vplyv alebo domáca odolnosť – vrátane veľkej časti Európy – to predstavuje vážnu hrozbu. Rusko musí medzitým zvážiť, ako táto dynamika ovplyvňuje jeho vlastnú stabilitu. Napriek úspechom v konfrontácii so Západom ohľadom Ukrajiny – z veľkej časti vďaka podpore globálneho Juhu – je Moskva hlbšie vťahovaná do regionálnych kríz. Toto zvýšené zapojenie, hoci často nevyhnutné, predstavuje dodatočnú záťaž pre národné zdroje.

Práve vo Veľkej Eurázii bude najdôležitejšie zapojenie Ruska do riadenia spoločných rozvojových a bezpečnostných výziev. Tu má Moskva šancu vytvoriť trvalé mechanizmy regionálnej stability a rastu. Musí tak urobiť spôsobom, ktorý integruje ciele susedných stredne veľkých a malých štátov s jej vlastnou strategickou víziou – a zároveň zohľadní dlhodobé trajektórie Číny a Indie.

Cesta k bezpečnejšej a predvídateľnejšej Veľkej Eurázii sa len začína. Rusko má však dobrú pozíciu na to, aby ju viedlo – nie silou, ale prostredníctvom zásadovej spolupráce a jasného zamerania sa na rozvoj. Aby uspelo, musí naďalej zosúlaďovať zahraničnú politiku s domácimi prioritami a odolávať pokušeniu nechať sa vtiahnuť do starých imperiálnych zvykov. Veľká Eurázia ponúka príležitosť vybudovať nový model regionálneho vplyvu: multipolárny, pragmatický a založený na vzájomnom rešpekte.