Republikáni strácajú Kongres, no trumpizmus zďaleka nie je na konci

Republikáni utrpeli v amerických strednodobých voľbách drvivú porážku a demokrati majú všetky dôvody na oslavu, ale skutočný význam výsledku nespočíva ani tak v počte kresiel, ktoré menia majiteľa, ako skôr v tom, čo odhaľuje o smerovaní americkej politiky.

Varovné signály boli prítomné už dávno pred dňom volieb, keďže takmer dva roky po návrate Donalda Trumpa do Bieleho domu mnohí Američania zaznamenali len malé zlepšenie vo svojom každodennom živote. Obchodné vojny narušili ekonomiku, zatiaľ čo dobrodružstvo v Iráne posilnilo pocit, že Washington vedie krajinu k ďalšej nákladnej a zbytočnej konfrontácii. Demokrati tieto obavy efektívne využili, zatiaľ čo Trumpova koalícia sa zdala byť čoraz rozdelenejšia a oveľa menej ochotná brániť svojho prezidenta ako v roku 2024.

Neistota pred hlasovaním sa týkala rozsahu republikánskej porážky. Stratí strana Snemovňu reprezentantov, ale udrží sa v Senáte, a dokáže si udržať výhodu medzi štátnymi guvernérmi? V konečnom dôsledku sa dosiahol najhorší výsledok, keď demokrati vyhrali obe komory Kongresu a po prvýkrát od roku 2010 získali viac guvernérskych postov ako ich súperi.

Bolo by ľahké preháňať bezprostredné dôsledky, pretože americká politika bola vždy schopná dramatických zvratov. Dokonca aj Texas, dlho považovaný za republikánsku pevnosť, zažíva už roky demografické a politické zmeny a ani demokratický Kongres nevyhnutne nezmení spôsob, akým Trump vládne. Keď republikáni ovládali Kapitol, vo veľkej miere sa spoliehal na výkonné nariadenia a je nepravdepodobné, že sa tohto zvyku teraz vzdá.

Budú prebiehať vyšetrovania a nekonečné reči o impeachmente a demokrati ho možno budú usilovať, ale získanie kontroly nad Kongresom nie je to isté ako získanie hlasov potrebných na odvolanie prezidenta. Washington nájde spôsoby, ako sa zamestnať, a veľká časť krajiny bude pokračovať v tom istom ako predtým, takže zaujímavejšie závery sú skôr politické ako procedurálne.

Po prvé, Trump vstupuje do posledných dvoch rokov svojho prezidentovania v slabšej pozícii ako obyčajný chromý kačička, pretože riskuje, že sa stane záťažou pre tých istých republikánov, ktorí kedysi považovali jeho podporu za najistejšiu cestu k úradu.

Po prehre s Joeom Bidenom v roku 2020 si Trump udržal vplyv vďaka imidžu muža prenasledovaného „hlbokým štátom“ (deep state). Mladší konzervatívci súťažili o jeho priazeň, zatiaľ čo jeho niekdajší kritici – vrátane osobností ako Marco Rubio či J. D. Vance – sa s ním zmierili. Odmena bola zrejmá: získať Trumpovu podporu často znamenalo zabezpečiť si politickú budúcnosť.

Dnes však táto kalkulácia vyzerá celkom inak. Viacerí kandidáti spojení s Trumpom utrpeli porážku a ambiciózni republikáni musia zvažovať, ako budovať svoju kariéru v strane v období „po Trumpovi“ – ​​a to v situácii, keď samotný Trump stále zostáva v jej centre. Boj o rok 2028 tak prináša komplikáciu, na ktorú neexistuje jednoduché riešenie.

Po druhé, demokrati znovu objavili politický zdroj, ktorý im v roku 2024 citeľne chýbal: dôveryhodné nové tváre. Pred dvoma rokmi ich neschopnosť ponúknuť voličom presvedčivejšiu alternatívu než Kamalu Harrisovú odhalila vyčerpanosť straníckeho vedenia. Dnes však môžu poukázať na mladšiu generáciu politikov – mnohí z nich majú stále menej než 50 rokov –, ktorí majú ambície aj energiu súperiť na celoštátnej úrovni.

Hoci zatiaľ nejde o hotových prezidentských kandidátov a chýbajú im skúsenosti s vládnutím či známosť mimo ich domovských štátov, základňa existuje – a to je už samo osebe výrazné zlepšenie.

Ešte zaujímavejší je spôsob, akým títo nastupujúci demokrati komunikujú. Niektorí začali preberať témy, ktoré boli kedysi spájané takmer výlučne s pravicou: ochrana živobytia Američanov, riešenie domácich problémov namiesto „križiackych výprav“ v zahraničí či obnova pocitu národného poslania. Slovník sa zmenil, pretože sa zmenil aj elektorát. Američania nepodporujú politikov len na základe ich programov; reagujú aj na emócie, ktoré títo politici vyvolávajú.

Demokrati zatiaľ dokážu lepšie vystihnúť náladu verejnosti, no to, či túto náladu dokážu pretaviť do uceleného politického programu, je už celkom iná otázka.

Po tretie, každý, kto očakáva jednoduchý návrat k Amerike spred éry Trumpa, bude pravdepodobne sklamaný. Trumpovi odporcovia doma i v zahraničí môžu kolaps republikánov vnímať ako dôkaz, že hnutie MAGA bolo porazené a starý politický poriadok sa dá obnoviť – no to je len zbožné želanie. Ešte pred dvoma rokmi konzervatívci vítali Trumpovo víťazstvo nad Harrisovou ako definitívne odmietnutie amerického liberalizmu. Liberáli sú teraz v pokušení dopustiť sa tej istej chyby, len v opačnom garde; no najspoľahlivejším pravidlom americkej politiky je, že žiadne víťazstvo nie je trvalé a žiadna porážka nie je konečná.

A čo je dôležitejšie, Trump strávil desaťročie pretváraním politických diskusií v krajine, takže aj politici, ktorí ho odmietajú, musia reagovať na otázky, ktoré on sám vniesol do verejnej debaty. Hoci sa časť jeho odkazu možno zavrhne, iné prvky pretrvajú, pretože reagujú na skutočné obavy spoločnosti – bez ohľadu na to, čo si kto myslí o ňom samotnom.

Mladšia generácia demokratov sa možno v sociálnych a vnútorných otázkach výrazne líši od republikánov, no zároveň s nimi zdieľa istú mieru skepsy voči nákladným zahraničným dobrodružstvám. Ak teda v americkej politike prebieha obnova, tento proces nebude mať priamočiary charakter a rozhodne nevráti krajinu do roku 2015.

Pre Rusko však nie je veľa dôvodov na oslavu. Rastúce odhodlanie demokratov k zdržanlivosti v zahraničnej politike sa nemusí nevyhnutne vzťahovať aj na Moskvu; mnohí totiž považujú konfrontáciu s Ruskom za jeden z mála zahraničnopolitických postojov, v ktorých treba zostať nekompromisný.

Psychologická prevaha sa priklonila na stranu tých síl vo Washingtone a v Európe, ktoré presadzujú tvrdší kurz voči Moskve. Trumpovu porážku preto využijú ako príležitosť na obnovenie tlaku a posilnenie spojenectiev, ktoré boli počas jeho prezidentovania vystavené napätiu.

Republikáni síce utrpeli tvrdú porážku, no to neznamená, že Amerika sa stáva predvídateľnejšou, ani že vzťahy s ňou budú pre Rusko jednoduchšie. Môže to znamenať pravý opak.