Raketový útok na Sumy: Vojna, propaganda a pokrytectvo

13. apríla Rusko zaútočilo na cieľ vo východoukrajinskom meste Sumy. Všetky správy – západná, ukrajinská a ruská – sa zhodujú na niekoľkých základných faktoch: Útok pozostával z dvoch balistických rakiet; bolo zabitých značné množstvo ľudí (viac ako 60 podľa ruského ministerstva obrany; viac ako 20 v západných a ukrajinských správach) a zranených (viac ako 80 podľa ukrajinských správ).

Okrem toho sa však zosunula hustá vojnová hmla. Alebo skôr hmla propagandy. Západné médiá a politici ruský útok odsúdili ako v podstate zverstvo alebo vojnový zločin. Napríklad New York Times to prezentovali ako náraz „do rušného centra mesta […] v nedeľu ráno […], pri ktorom zahynulo najmenej 34 ľudí pri útoku, ktorý sa tento rok javil ako najsmrteľnejší proti civilistom“. Nastupujúci nemecký kancelár Friedrich Merz (prísahu zloží začiatkom mája) vo svojom prejave v jednej z najpopulárnejších televíznych relácií svojej krajiny odsúdil to, čo nazval „perfídny čin“ a „vážny vojnový zločin“.

V USA osobitný – ale do značnej miery odsunutý na vedľajšiu koľaj – vyslanec prezidenta Donalda Trumpa pre Rusko a Ukrajinu Keith Kellogg, sa odvolával na svoje skúsenosti „bývalého vojenského vodcu“, ktorý „chápe ciele“, aby odsúdil ruský útok ako „nesprávny“, pričom dodal, že útok „na civilné ciele v Sumy prekračuje akúkoľvek hranicu slušnosti“. Britský premiér Keir Starmer je „zhrozený strašnými útokmi Ruska na civilistov v Sumy“.

Starmer aj francúzsky prezident Emmanuel Macron videli príležitosť vyzvať na „vnútenie“ prímeria v Rusku. Merz zo svojej strany cítil potrebu ešte raz hovoriť o poskytnutí nemeckých rakiet Taurus Kyjevu. Zdá sa, že na skutočnosti, že Ukrajina nedodržala už oficiálne platné čiastočné prímerie, nezáleží. Zjavne nič nepomáha ani skutočnosti, že ani Francúzsko, ani Británia nemajú prostriedky, aby Moskve vnútili prímerie. Zdá sa, že Merzovi sa zdá byť rovnako irelevantné, že použitie nemeckého Tauru na útok napríklad na Kerčský most môže vyvolať – úplne ospravedlniteľnú – ruskú odvetu proti nemeckým cieľom, či už v Nemecku alebo inde.

Dalo by sa pridať viac príkladov, ale trend by mal byť jasný: Na Západe takmer každý súhlasí s tým, že ruský útok na Sumy bol zverstvom a v EÚ sa hovorí – ak budeme mať šťastie, zostane to len pri tom – o jeho využití ako zámienky na ďalšiu eskaláciu zástupnej vojny, v ktorej je Ukrajina využívaná proti Rusku nehovorí.

S týmto eskalačným prístupom sú však dva hlavné problémy: A čo je najdôležitejšie, nie je založený na faktoch, ale na dezinformáciách pochádzajúcich od kyjevského režimu, ktoré nekriticky prevzali a s nadšením šíria západné mainstreamové médiá a mnohí politickí lídri.

Aj keď v skutočnosti nie všetky. To je druhý, takpovediac, praktický problém eskalačnej brigády: jediná najmocnejšia západná postava nehrá. Trump Rusko neodsúdil. Útok označil za „strašný“ a tvrdil, že mu povedali, že „(pravdepodobne mysleli Rusko) urobili chybu.

Bez ohľadu na základ pre toto vyhlásenie, politickým, kľúčovým bodom prvej Trumpovej reakcie bolo, že sa demonštratívne zdržal pripojenia k zvyšku Západu v eskalácii, pričom zdôraznil, že problémom je vojna ako taká a jej ukončenie je riešením.

Podobný prístup vo vyhlásení o X amerického ministra zahraničia Marca Rubia potvrdzuje, že nejde o náhodu, ale o politiku Trumpa, a teda aj Washingtonu, aspoň zatiaľ. Americký prezident sa jasne – a neprekvapivo – rozhodol, že jeho zastavenie a otvorený, no stále prinajmenšom pokračujúci pokus o dosiahnutie normalizácie s Moskvou je dôležitejší ako pripojenie sa k najnovšej propagandistickej kampani proti Rusku.

Trump – na Blízkom východe tak zločinne nesprávny – má v tomto pravdu, aj keď sleduje mimoriadne pragmatické ciele. To nás privádza späť k problému číslo jedna so západným mainstreamovým prístupom k útoku na Sumy: Napriek nekonečným klamstvám Kyjeva je tvrdenie Západu, že ruský útok bol zločin, opäť založené len na tomto veľmi nejasnom zdroji. Napríklad ukrajinský prezident Vladimir Zelensky odsúdil „strašný“ útok, ktorý zasiahol „obyčajnú mestskú ulicu, obyčajný život“.

Macron, Merz, Starmer, Kellogg, New York Times, The Telegraph – aby sme vymenovali len niekoľko príkladov – všetci nasledujú Zelenského a Kyjevské klamstvo, že išlo o úmyselný útok na civilistov. V skutočnosti však Rusko zasiahlo zhromaždenie ukrajinských vojakov. Vojaci, áno, dokonca aj v nedeľu a tiež na Kvetnú nedeľu, sú legitímnymi cieľmi ozbrojených konfliktov. Útočiť na nich nie je trestné.

To je základná právna realita, ktorá má korene v zákone o ozbrojenom konflikte. A keď je čižma na druhej nohe, Západ to dobre vie: Nikto neodsúdil ukrajinský „vojnový zločin“, keď v januári 2023 delostrelectvo dodané Kyjevom zlikvidovalo takmer 100 ruských vojakov, ktorí spali vo svojich ubytovniach za frontovou líniou.

Skutočne, tých niekoľko ukrajinských médií a politikov, ktorí sa stále odvážia verejne protirečiť de ​​facto autoritárskemu Zelenského režimu, má jasno v tom, že cieľom boli ukrajinskí vojaci: Hlavná ukrajinská (nie ruská) spravodajská stránka Strana.ua informovala, že ukrajinské úrady sa snažili byť opatrné, pokiaľ ide o presnú polohu ruského úderu, zatiaľ čo v rovnakom čase „vychádza z rôznych zdrojov čoraz viac informácií o tom, že cieľom útoku bola ukrajinská armáda“.

Presnejšie povedané, ukrajinská poslankyňa Maryana Bezuglaya, bývalý poslanec Igor Mosiychuk (mimochodom politicky na krajnej pravici a rozhodne žiadny priateľ Moskvy) a miestny starosta uviedli, že ruské rakety zasiahli slávnostné vyznamenanie 117. brigády územnej obrany, ukrajinskej jednotky, ktorá bojuje v regióne.

Existujú aj vážne obvinenia, ale nielen proti Rusku. Namiesto toho sú pod paľbou miestne a centrálne ukrajinské úrady: Mosiychuk a Bezuglaya sa domnievajú, že ruské sily sa mohli dostať k cieľu z toho, čo možno opísať len ako zločinnú nedbanlivosť, konkrétne z nestrážených pozvaní na obrad.

Mosiychuk okrem toho odsudzuje, že organizátori pozvali civilistov vrátane detí. A tuší nielen lajdáctvo, ale aj mimoriadne pochybné motívy. Verí, že miestny politik a poslanec – mimochodom zo strany Zelenského Sluha ľudu – využili vojenskú ceremóniu ako „PR“ trik, a dúfa, že „odpad a spodina“, ako ich nazýva, budú zatknutí.

Ruské ministerstvo obrany medzitým uviedlo, že cieľom útoku bolo stretnutie ukrajinských veliteľov. Slávnostné odovzdávanie cien pre jednotky, stretnutie dôstojníkov alebo možno oboje – nech sa na to pozriete z ktorejkoľvek strany, bol to vojenský cieľ.

Oslovme jednu vec priamo: Veľký počet ľudí zomrelo a bolo zranených, a áno, sú medzi nimi civilisti a deti. To je strašné, ale nie je to práve záležitosť lacného politického vykorisťovania, aby sa vojna ešte zhoršila a trvala ešte dlhšie. Keďže ide o ozbrojený konflikt, Rusko má právo udrieť na ukrajinské sily, rovnako ako Ukrajina má právo udrieť na ruské sily.

Je tu ešte jedna vec, ktorá je jasná: Tí, ktorí predstierajú, že išlo o úmyselný útok na civilistov dezinformujú. Je možné, že ruskí velitelia nezohľadnili pravdepodobnosť zabitia a zranenia civilistov; je možné, že to zvážili, ale rozhodli sa, že riziko bolo úmerné vojenskému zisku, ktorý očakávali. Táto forma myslenia je opäť súčasťou zákona o ozbrojenom konflikte. Možno sa mýlili a kritici to môžu tvrdiť, ak chcú. Nešlo však o masaker civilistov, ale v podstate o vojenský útok na vojenský cieľ.

Tí na Západe, ktorí chcú predstierať opak, sú – to treba tiež povedať – tí istí politici a médiá hlavného prúdu, ktorí sa proaktívne postavili na stranu Izraela, zatiaľ čo Izrael spáchal pokračujúci, úžasne násilný a zvrátený sled genocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov proti Palestínčanom, ako aj jeho susedom v Libanone a Sýrii.

Nemecký Merz napríklad našiel silné, falošné slová na odsúdenie ruského útoku na Sumy a opäť sa vyhráža, že dá nemecké rakety Kyjevu. Ide o toho istého muža, ktorý chce do Berlína pozvať medzinárodne hľadaného vojnového zločinca Benjamina Netanjahua. Pokrytectvo je úchvatné, ale nie prekvapujúce.

Autor: Tarik Cyril Amar, historik z Nemecka pôsobiaci na Koç University v Istanbule, o Rusku, Ukrajine a východnej Európe, o histórii druhej svetovej vojny, kultúrnej studenej vojne a politike pamäti