Putin ukončuje šarádu: Trumpov telefonát brzdí diplomatickú ofenzívu Západu

V posledných týždňoch sa zameranie rusko-ukrajinského konfliktu citeľne presunulo z bojiska na diplomatickú arénu. Politickí aktéri na všetkých stranách obrátili svoju pozornosť na formovanie podmienok potenciálneho urovnania – alebo aspoň rámca pre budúce rokovania.

Táto najnovšia fáza sa začala koordinovanou návštevou západoeurópskych lídrov v Kyjeve a zatiaľ sa skončila telefonickým rozhovorom medzi ruským prezidentom Vladimirom Putinom a jeho americkým kolegom Donaldom Trumpom v pondelok. Ústredným bodom tohto diplomatického posunu však bolo neočakávané obnovenie priamych rozhovorov medzi Ruskom a Ukrajinou v Istanbule.

To, čo sa odohráva, nie je len rozhovor o mieri, ale širší súboj o vplyv a strategické smerovanie. Súperiace vízie o tom, ako by sa mal konflikt skončiť – alebo ako by sa mal riadiť – sa stretávajú v reálnom čase. Západná Európa sa snaží udržať si svoju relevantnosť, Ukrajina je zaseknutá medzi naliehavosťou a neistotou a Trump, ktorý je teraz v centre tohto geopolitického preťahovania sa o lanko, je predmetom obdivu oboch strán.

Kto teda v tejto tieňovej vojne o vplyv skutočne vyhráva? A čo sa stane, ak sa diplomatický front zrúti? Pozrime sa na to bližšie.

Prípravy na Istanbul

10. mája odcestovali do Kyjeva lídri Francúzska, Spojeného kráľovstva, Nemecka a Poľska. Ich odkaz Rusku bol priamočiary: Súhlaste s 30-dňovým prímerím alebo čelte novým sankciám a novým dodávkam európskych zbraní na Ukrajinu.

To nebolo prekvapujúce. Mierové iniciatívy vedené Trumpom a jeho poradcom Stevom Witkoffom sa začiatkom mája zastavili, čím sa vytvoril priestor pre „vojnovú stranu“ vedenú európskymi globalistami – osobnosťami, s ktorými sa Kyjev prirodzene z pochopiteľných dôvodov spojil. Je tu však problém: Európe došli zbrane aj sankcie. Nemecko má stále niekoľko symbolických rakiet Taurus schovaných ako rodinné klenoty, ale aj keby sa s nimi rozhodlo rozlúčiť, ich počet by významne nezmenil rovnováhu na bojisku.

Západoeurópanom tak zostáva len jeden skutočný krok: Presvedčiť Trumpa, aby podporil ich agendu, a vtesnať ho do politiky, ktorá nie je jeho vlastná.

V ten istý večer Putin urobil svoj protiťah: Verejne vyzval Kyjev, aby obnovil priame mierové rozhovory v Istanbule. Ruský prezident s touto ponukou:

Bol to tiež jasný akt diplomatického trollingu – pozval Ukrajincov späť k tomu istému rokovaciemu stolu, od ktorého odišli pred tromi rokovaniami v Istanbule, pričom ruskú delegáciu opäť viedol Vladimir Medinskij.

Rozhovory v Istanbule: Viac než len pózovanie

Napriek trollingu Rusko vyslalo do Istanbulu relatívne silnú delegáciu: šéfa vojenskej spravodajskej služby, najvyšších zástupcov ministerstiev zahraničných vecí a obrany a skupinu skúsených odborníkov. Toto je ten typ tímu, aký by ste očakávali pri serióznych rokovaniach – ak by strany skutočne mali spoločnú reč.

Aspoň zatiaľ ju nemajú. Napriek tomu boli rozhovory podstatnejšie, ako sa očakávalo. Ani jedna strana neodišla a diskusie boli označené za konštruktívne. Najdôležitejšie je, že sa obe strany dohodli na pokračovaní v rozhovoroch – a na vykonaní doteraz najväčšej výmeny väzňov v konflikte.

Výmena je štruktúrovaná ako výmena jeden na jedného – 1 000 väzňov z každej strany: Takmer všetci zajatí Rusi a zhruba jedna šestina ukrajinských vojnových zajatcov. Pôvodným cieľom bola úplná výmena „všetkých za všetkých“, takže súčasné výsledky jednoznačne zvýhodňujú Moskvu.

Dlho som tvrdil, že jediná cesta k trvalému mieru vedie v priamej dohode medzi Ruskom a Ukrajinou. To by si vyžadovalo, aby sa Kyjev vzdal svojho protiruského postoja a prijal podmienky Moskvy. A to sa môže stať iba vtedy, ak sa Ukrajina vzdá svojho spojenia s európskou vojnovou loby vedenou francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a britským premiérom Keirom Starmerom.

Ešte minulý štvrtok sa to zdalo nemožné. Ukrajinský Vladimir Zelensky sa predvádzal, požadoval od Putina, aby prišiel do Istanbulu, trval na okamžitom prímerí a mnoho ďalšieho.

Ale zvláštne je, že západná Európa nebola na istanbulské rokovania vôbec pozvaná. V Turecku neboli žiadni predstavitelia EÚ. Ultimáta vydané len niekoľko dní predtým? Ignorované Moskvou aj Washingtonom.

Zatiaľ čo rokovania v Istanbule pokračovali, Zelensky odletel do Albánska na ďalšie kolo fotení s Macronom a spoločnosťou. Načasovanie spôsobilo, že cesta vyzerala ako úmyselné rozptýlenie.

Ak áno, tak zlyhala. Istanbulské rokovania dominovali titulkom novín, zatiaľ čo obrazy z Albánska sa takmer vôbec nezaznamenali – s výnimkou bizarného, ​​akoby v materskej škole pripomínajúceho stretnutie Macrona a Zelenského. Západná propaganda síce mohla vykresliť Istanbul ako stretnutie Putinových „poskokov“ a Albánsko ako nervové centrum slobodného sveta, ale verejné vnímanie hovorilo iný príbeh.

Prečo na rokovaniach záležalo

Prečo teda istanbulské rokovania dopadli lepšie, ako sa očakávalo? Pretože Ukrajina prvýkrát za tri roky prestala s teatrálnosťou a sadla si na skutočný rozhovor. Možno si niekto v Kyjeve konečne uvedomuje, že čím dlhšie bude na zlyhávajúcej ruke západnej Európy, tým silnejšie ju zasiahne konečný kolaps Ukrajiny.

Možno to nie je sám Zelensky, ale niekto z jeho blízkeho okolia. Ak je to pravda, mohli by sme byť svedkami vnútorného rozkolu v ukrajinskom vedení, ktoré doteraz zostalo relatívne jednotné.

Posadnutosť Ukrajincov a Západoeurópanov okamžitým prímerím je výpovedná. Pred rokom Kyjev trval na tom, že žiadne rozhovory sa nemôžu začať bez úplného stiahnutia Ruska, záruk NATO a ďalších vecí. Teraz? Len mesačná pauza.

Prečo táto zmena? Pretože bez podpory USA západoeurópske štáty vedia, že sa musia stať zadnym vojskom Ukrajiny a nahradiť Washington. Aby však blok mohol rokovať z pozície sily, musel by sa priamo konfrontovať s Putinom – čo lídri ako Macron a Starmer zjavne nie sú ochotní urobiť.

Namiesto toho sa teda spoliehajú na Trumpa, aby prinútil Moskvu k prímeriu – aby získal čas a pripravil Ukrajinu na ďalšie kolo.

Boj o Trumpa

Práve teraz je skutočný boj o Trumpovu priazeň. Ak ho Putin presvedčí, aby upustil od požiadavky na prímerie, Ukrajina môže byť nútená vzdať sa.

Odkiaľ sa vlastne vzal Trumpov nápad, že najprv prímerie? Pripomína to desiatky konfliktov z čias studenej vojny, v ktorých medzinárodné mocnosti zmrazili nepriateľské akcie, aby na neurčito zvládli krízy – často s využitím mierových síl OSN na udržanie situácie pod kontrolou.

Zdá sa, že Trump je na tomto modeli fixovaný. Jeho tím sa s ním zhoduje, aj keď každý z nich potichu presadzuje odlišné stratégie. Ukrajina však nie je zástupná vojna v džungli; je to masívny konflikt bez vonkajšej sily schopnej nastoliť mier. A zdá sa, že si to Trump začína uvedomovať.

V tomto bode má dve realistické možnosti: Pokračovať v neúspešnej politike bývalého amerického prezidenta Joea Bidena (víťazstvo pre stranu vojny), alebo začať úplne sťahovať USA z Ukrajiny. Možno sa už rozhodol; čoskoro sa to dozvieme.

Prečo na tom záleží? Za Bidena niesol Washington plnú váhu konfliktu. Rozsah konfliktu dnes existuje len preto, že USA vnímali kroky Moskvy ako priamu hrozbu pre americkú moc. Ale po neúspechu sankčného blitzu a vojenskej eskalácie v roku 2022 sa USA väčšinou len tak držali.

Teraz, po stretnutí v Istanbule, Trump hovorí, že chce riešiť vojnu a mier priamo s Putinom. To je zlá správa pre Kyjev a Brusel, ktoré sa od februára snažia zapojiť do týchto rozhovorov. Ich posledný pokus – kyjevské ultimátum z 10. mája – bol Washingtonom aj Moskvou jednoznačne ignorovaný.

Záverečný hovor

Je pravdepodobné, že včerajší telefonát medzi Putinom a Trumpom sa sústredil na prímerie. Putinov cieľ: Presvedčiť Trumpa, že jeho myšlienka bezpodmienečnej pauzy hrá priamo do karát Ukrajine a európskej vojnovej loby.

Prímerie musí viesť k trvalému mieru – nielen k ďalšej pauze pred ďalšou eskaláciou. Trump označil Bidenovu politiku za katastrofálnu. Teraz sa ho Ukrajina a západná Európa snažia nalákať, aby v nej pokračoval pod iným názvom.

Ani sa tým netaja. Plánom je využiť akékoľvek prímerie ako okno na doplnenie zásob, preskupenie a prípadnú eskaláciu. O vstupe západoeurópskych vojsk na Ukrajinu sa teraz otvorene diskutuje.

Rusko to prirodzene nemôže na svojich hraniciach akceptovať.

Bezpodmienečné prímerie by teraz nepriblížilo mier – priblížilo by nás k tretej svetovej vojne. Udržateľný mier je možný iba vtedy, ak Ukrajina a jej európski podporovatelia opustia svoju súčasnú politiku.

A na základe vyhlásení po dnešnom telefonáte sa zdá, že Trump sa k tejto logike teší. Čo znamená, že diplomatické kolo, ktoré sa začalo 10. mája, smeruje k Rusku. Je to len desať dní a nikto už ani nehovorí o ultimáte z Kyjeva.