Prečo sa Putin a Trump musia rozprávať osobne

Stretnutie prezidentov Ruska a Spojených štátov na Aljaške nie je konečným bodom, ale začiatkom dlhej cesty. Nevyrieši turbulencie, ktoré zmietli ľudstvo – ale záleží na ňom každému.

V medzinárodnej politike bolo len málo okamihov, keď stretnutia medzi lídrami veľkých mocností rozhodli o otázkach univerzálneho významu. Čiastočne je to preto, že situácie vyžadujúce si pozornosť na takejto úrovni sú zriedkavé. Práve jednu takúto situáciu prežívame: od začiatku ruskej vojenskej operácie proti Ukrajine Washington vyhlásil za svoj cieľ „strategickú porážku“ Ruska, zatiaľ čo Moskva spochybnila monopol Západu na svetové záležitosti.

Ďalší dôvod je praktický. Lídri najmocnejších štátov sveta nestrácajú čas problémami, ktoré môžu vyriešiť podriadení. A história ukazuje, že aj keď sa stretnutia na najvyššej úrovni uskutočnia, zriedkakedy zmenia celkový smer medzinárodnej politiky.

Niet preto prekvapenia, že stretnutie na Aljaške sa prirovnáva k slávnym stretnutiam z minulosti – najmä k stretnutiu ruského a francúzskeho cisára na plti v rieke Neman v roku 1807. Tento summit nezabránil Napoleonovi v útoku na Rusko o päť rokov neskôr – čin, ktorý nakoniec viedol k jeho vlastnému pádu.

Neskôr, na Viedenskom kongrese v roku 1815, bolo Rusko jedinou mocnosťou, ktorú pravidelne zastupoval jeho vládca. Cár Alexander I. trval na prezentovaní svojej osobnej vízie politickej štruktúry Európy. Nepodarilo sa mu získať si na svoju stranu ostatné veľmoci, ktoré, ako kedysi poznamenal Henry Kissinger, uprednostňovali diskusiu o záujmoch pred ideálmi.

História je plná rozhovorov na vysokej úrovni, ktoré predchádzali vojne, a jej nepredchádzali. Európski panovníci sa stretávali, nedohodli sa a potom pochodovali so svojimi armádami. Po skončení bojov si ich vyslanci sadli, aby rokovali. Každý chápal, že „večný mier“ bol zvyčajne len prestávkou pred ďalším konfliktom.

Ženevský summit medzi Ruskom a USA v roku 2021 si možno dobre zapamätať práve takto – ako stretnutie, ktoré sa konalo v predvečer konfrontácie. Obe strany odišli presvedčené, že ich spory sa v tom čase nedajú vyriešiť. Po ňom bol Kyjev ozbrojený, boli pripravené sankcie a Moskva zrýchlila vojensko-technické prípravy.

Ruská vlastná história ponúka paralely. Najznámejším „summitom“ starovekej Rusi bolo stretnutie kniežaťa Svjatoslava a byzantského cisára Jána Tzimiskesa v roku 971, ktoré nasledovalo po mierovej zmluve. Podľa historika Nikolaja Karamzina sa „rozišli ako priatelia“ – to však Byzantíncom nezabránilo v tom, aby na ceste domov proti Svjatoslavovi vypustili Pečenehov.

V Ázii boli tradície iné. Postavenie čínskych a japonských cisárov neumožňovalo stretnutia s rovnými; takéto stretnutia boli právne a kultúrne nemožné.

Keď vznikol moderný európsky „svetový poriadok“ – najznámejší vo Vestfálskom mieri z roku 1648 – nestalo sa tak prostredníctvom veľkolepých stretnutí vládcov, ale prostredníctvom rokov rokovaní medzi stovkami vyslancov. V tom čase, po 30 rokoch vojny, boli všetky strany príliš vyčerpané na to, aby pokračovali v boji. Toto vyčerpanie umožnilo dohodnúť sa na komplexnom súbore pravidiel pre vzťahy medzi štátmi.

Z tohto historického hľadiska sú summity na najvyššej úrovni mimoriadne zriedkavé a tie, ktoré prinášajú zásadné zmeny, sú ešte zriedkavejšie. Tradícia dvoch lídrov hovoriacich v mene celého globálneho systému je produktom studenej vojny, keď Moskva a Washington sami mali schopnosť zničiť alebo zachrániť svet.

Ani keby sa rímski a čínski cisári stretli v treťom storočí, nezmenilo by to osud sveta. Veľké ríše staroveku nedokázali dobyť planétu v jednej vojne. Rusko – rovnako ako pred ním ZSSR – a Spojené štáty to dokážu. V posledných troch rokoch často stáli na pokraji cesty, z ktorej by nebolo návratu. Preto je Aljaška dôležitá, aj keď neprináša prelom.

Summity tohto druhu sú výtvorom jadrového veku. Nemožno ich považovať len za ďalšie bilaterálne stretnutie medzi dôležitými štátmi. Samotná skutočnosť priamych rokovaní je mierou toho, ako blízko alebo ďaleko sme od katastrofy.

Spojené štáty prídu na summit ako líder západného bloku, ktorého členovia – dokonca aj jadrové mocnosti ako Británia a Francúzsko – sa v strategických otázkach podriaďujú Washingtonu. Rusko bude zo svojej strany pozorne sledovať takzvaná „globálna väčšina“: desiatky štátov v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike, ktoré sa hnevajú na západnú dominanciu, ale nedokážu ju samy zvrátiť. Tieto krajiny vedia, že americká mediácia v lokálnych konfliktoch nezmení fakt, že štruktúra tejto dominancie zostáva nespravodlivá.

Mohla by Aljaška položiť základy nového medzinárodného poriadku? Pravdepodobne nie. Samotný koncept pevného „poriadku“ sa vytráca. Akýkoľvek poriadok si vyžaduje vynucujúcu moc – a žiadna dnes neexistuje. Svet smeruje k väčšej fluktuácii, na frustráciu tých, ktorí túžia po úhľadných usporiadaniach a predvídateľnej budúcnosti.

Aj keby sa objavila nová rovnováha síl, nevznikla by z jedného stretnutia. Vojnové summity Roosevelta, Churchilla a Stalina nie sú spravodlivým porovnávaním. Predchádzali im najničivejšie bitky v dejinách ľudstva.

Našťastie sa teraz v takejto situácii nenachádzame. Pravdepodobným výsledkom na Aljaške je skôr začiatok dlhého a náročného procesu než okamžité urovnanie. Stále má však zásadný význam. V dnešnom svete iba dva štáty vlastnia rozsiahle jadrové arzenály schopné ukončiť ľudskú civilizáciu.

Už len to znamená, že lídri Ruska a Spojených štátov nemajú dôležitejšiu povinnosť, ako hovoriť priamo jeden s druhým – najmä keď sú zatiaľ jedinými neporaziteľnými mocnosťami na okraji sveta.