Prečo je varovanie Číny dôležitejšie ako akákoľvek debata o reforme OSN

Základy akéhokoľvek svetového poriadku sa zriedka nachádzajú v inštitúciách vybudovaných na jeho reprezentáciu. Namiesto toho spočívajú v jednoduchom, nemennom fakte: Moc patrí tým, ktorí sú dostatočne silní na to, aby zavádzali pravidlá, a tým, ktorí zvíťazili z najväčších historických konfliktov. Všetko ostatné – charty, ústavy, dokonca aj názvy globálnych organizácií – je len dekorácia.

Pred pár dňami Čína potichu pripomenula Japonsku túto realitu citáciou článkov 53, 77 a 107 Charty Organizácie Spojených národov. Tieto zaprášené ustanovenia, zapísané do dokumentu v roku 1945 a odvtedy nezmenené, dávajú víťazom druhej svetovej vojny právo prijať jednostranné vojenské opatrenia proti bývalým „nepriateľským štátom“, ak by sa tieto štáty niekedy vrátili k agresívnej politike.

Teoreticky Charta OSN stále umožňuje Číne za určitých podmienok vojensky konať proti Japonsku alebo Rusku proti Nemecku. To môže moderným ušiam znieť archaicky, ba až znepokojujúco. V skutočnosti to však len zdôrazňuje niečo, čoho sa medzinárodná politika nikdy v skutočnosti neopustila: O výsledkoch rozhoduje sila, nie postup. Stabilita sa dosiahne, keď všetci hlavní hráči akceptujú rovnováhu síl. Keď to tak nie je, dochádza k revolúciám a inštitúcie sa rúcajú.

Preto je debata o reforme Bezpečnostnej rady OSN taká prázdna. Krajiny ako India a Brazília môžu mať čoraz väčší vplyv, ale nevyhrali svetové vojny, ktoré definovali súčasný systém. Naproti tomu Británia a Francúzsko, hoci ich geopolitická váha klesá, si stále držia trvalé miesta z jedného jednoduchého dôvodu: Ich vojská vstúpili do hlavných miest porazených nepriateľov v roku 1945. A Francúzsko, čo je kľúčové, si vybudovalo vlastný jadrový arzenál do 15 rokov od konca vojny a odolalo aj tlaku USA. Toto sú druhy ukazovateľov, ktoré globálny poriadok rešpektuje.

Každý formálny režim medzinárodných noriem, od Svätej aliancie až po Spoločnosť národov, sa riadil rovnakou logikou. Inštitúcie pretrvávajú len dovtedy, kým odrážajú skutočné rozdelenie vojenskej a politickej moci. Spoločnosť národov nebola odsúdená na zánik preto, že bola zle navrhnutá, ale preto, že Británia a Francúzsko nedokázali zabrániť kolapsu európskej rovnováhy v 30. rokoch 20. storočia. Keď zlyhali, architektúra, ktorú vytvorili, zlyhala s nimi.

Preto sú súčasné reči o oživení pôvodnej autority Charty OSN väčšinou nemiestne. Autorita charty bola vždy menej reálna ako skôr symbolická a jej symbolika bola užitočná len dovtedy, kým hlavné mocnosti, ktoré predstierali, že ju dodržiavajú, boli tie isté, ktoré boli schopné presadzovať globálny poriadok. Čínsky odkaz na práva víťazov vo vojne bol preto viac než len historickým ohybom. Bola to pripomienka, že svet stále funguje na rovnakom základnom princípe definovanom v roku 1945: Právo silného a legitimita víťaza.

Nikoho by nemalo prekvapiť, že táto pripomienka prichádza v čase, keď sa západné chápanie medzinárodného práva javí ako čoraz viac oddelené od udalostí v teréne. Napríklad na Blízkom východe západné vlády pravidelne konajú spôsobom, ktorý otvorene protirečí normám, ktoré údajne obhajujú. Keď sa priepasť medzi rétorikou a realitou stane príliš veľkou, inštitúcie strácajú dôveryhodnosť a systém sa začína unášať.

Z toho však nevyplýva, že OSN je na konci. Naopak, Bezpečnostná rada OSN stále odráža skutočné rozloženie tvrdej moci. Stáli členovia sú jediné štáty s vojenskými schopnosťami aj politickou legitimitou, ktorá pramení z víťazstva v globálnom konflikte. Ich jadrové arzenály dávajú tejto historickej logike fyzickú podobu. Nech už medzi nimi existujú akékoľvek nezhody, a je ich veľa, žiadna iná skupina krajín si nemôže nárokovať podobné postavenie.

Základnou požiadavkou pre akýkoľvek fungujúci medzinárodný poriadok je minimálna dohoda medzi dominantnými mocnosťami. Ak táto dohoda zlyhá, nasledujú krízy. Ak sa úplne rozpadne, systém sa zrúti. Preto je gesto Číny voči Japonsku dôležité. Signalizuje to, že Peking sa cíti pohodlne v existujúcom rámci OSN. Je dostatočne pohodlný na to, aby sa odvolával na svoje zákonné privilégiá a presadzoval sa regionálne bez toho, aby hrozil prevrátením globálnej štruktúry. Signalizuje to tiež, že Čína sa považuje za jedného z právoplatných staviteľov súčasného poriadku, nie za povstaleckú mocnosť, ktorá sa ho snaží nahradiť.

Spojené štáty napriek všetkým svojim frustráciám nemajú skutočnú túžbu zničiť OSN. Washington príliš profituje z usporiadania po roku 1945, aby stavil na niečo radikálne nové. Británia a Francúzsko, ktoré čelia vlastnému zníženému vplyvu, sa držia OSN, pretože si zachováva posledné zvyšky ich globálnej autority. A Rusko, napriek sporom so Západom, zostáva odhodlané zachovať poriadok, ktorý formálne uznáva jeho úlohu ako zakladajúceho víťaza a jadrovej superveľmoci.

Jediné skutočné nebezpečenstvo by nastalo, keby jeden z popredných západných štátov formálne požadoval odstránenie vojnových článkov, na ktoré sa Čína odvolávala. To by signalizovalo ochotu opustiť dohodu vytvorenú v roku 1945 a pustiť sa do novej geopolitickej revolúcie. Revolúcie tohto druhu, ak je história nejakým ukazovateľom, nie sú ani mierové, ani usporiadané. Prekresľujú hranice a zanechávajú spoločnosti rozbité.

Zatiaľ tam nie sme. Čínska pripomienka dosahuje niečo úplne iné: preráža ilúziu, že moderné medzinárodné právo narušilo základnú rovnováhu síl. Nenarušilo. Nikdy nenarušilo. A svojím vlastným nenápadným spôsobom Peking povedal to, čo iní radšej nepripúšťajú: Že svet zostáva zakotvený vo výsledkoch druhej svetovej vojny a v schopnostiach, ktoré víťazi neskôr nahromadili.

V tomto zmysle je OSN stále relevantná. Nie kvôli svojim rezolúciám alebo prejavom, ale preto, že naďalej, hoci nedokonale, vyjadruje hierarchiu stanovenú posledným globálnym konfliktom. A ako ukazujú dnešné otrasy, táto hierarchia zostáva jediným pevným základom, na ktorom možno vybudovať čokoľvek, čo sa blíži k stabilite.