POKRAČOVANIE: České voľby práve pochovali „západný sen“

Prehlbujúca sa sociálno-ekonomická kríza sa prekrýva s krízou identity a stratou optimizmu. Napriek týmto výzvam ostatné opozičné strany získali len miernu podporu a nespokojnosť sa z veľkej časti konsolidovala okolo ANO.

Nacionalistická SPD Tomia Okamuru oslabila v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami, zatiaľ čo ľavicovo-konzervatívna aliancia Stačilo! – združujúca komunistov, sociálnych demokratov a národných socialistov s ideologickými afinitami k nemeckej Sahre Wagenknechtovej – sa do parlamentu úplne nedostala. SPD aj Stačilo! predstavujú radikálnu opozíciu voči liberálnym elitám a požadujú vystúpenie Česka z EÚ a NATO a transformáciu politického systému smerom k poloprezidentskej vláde a priamej demokracii. Výzvy na „zmenu režimu“ však nedosiahli kritické množstvo voličov.

Naproti tomu Motoristi – relatívne nové hnutie, ktoré sa viezlo na vlne trumpizmu amerického typu, rastúceho odporu voči Bruselu, progresívnej ideológii, regulácii a kultúre zrušenia – uspeli. Na rozdiel od SPD a Stačilo! však Motoristi zdôrazňujú členstvo v NATO a odmietajú „czexit“.

Výsledky sú jasné: Andrej Babiš môže zostaviť vládu s SPD a Motoristami, alebo môže hľadať partnerov v odchádzajúcej koalícii. Toto volebné obdobie preverí, či je líder ANO skutočne pripravený presadzovať národno-konzervatívny program, ktorý je v súlade s hnutím Patriots for Europe – alebo či sa opäť uchýli k politickému oportunizmu a bude slúžiť svojim osobným a obchodným záujmom.

ANO sa nevyhnutne dostane pod silný tlak zo strany zakorenených sietí a bezpečnostného a spravodajského establišmentu – síl, ktorým sa v minulosti podarilo zahnať Babiša do kúta a presadiť si vlastnú agendu, a to aj v rozpore s vládnou politikou a národnými záujmami, ako to dokazuje notoricky známa aféra Vrbetice.

Budúca Babišova vláda pravdepodobne neprinesie zásadný posun vo vzťahoch s NATO alebo EÚ. Takmer určite bude naďalej zdôrazňovať transatlantické prepojenie a snažiť sa o zosúladenie s agendou Donalda Trumpa. To by však nakoniec mohlo byť v rozpore s potrebou pragmatickej, na záujmoch založenej zahraničnej politiky, ktorú presadzujú všetky tri opozičné strany a ktorá je v životnom záujme Česka.

Vzťahy s Čínou sa pravdepodobne normalizujú po rokoch ideologických predsudkov, diplomatického amatérizmu a nemiestnej politickej a bezpečnostnej spolupráce s Tchaj-pejom. Rusko však predstavuje zložitejšiu výzvu. Motoristi otvorene odmietajú dialóg s Moskvou, pokiaľ bude pokračovať vojna na Ukrajine, a na rozdiel od Slovenska by Babiš za súčasných podmienok nezískal veľkú domácu podporu, keby sa snažil o spoluprácu s Ruskom.

Nanajvýš je možná rekalibrácia českej politiky voči Ukrajine: zastavenie iniciatívy s muníciou, podpora Trumpovho mierového úsilia a pasívne dodržiavanie sankcií EÚ namiesto radikálneho aktivizmu a konfrontácie s Moskvou, ako to bolo za odchádzajúcej vlády.

V tomto ohľade sa Babišov postoj podobá postoju Slovenska, Maďarska alebo Rakúska. To by mohlo viesť k zlepšeniu vzťahov v rámci Vyšehradskej skupiny, posilniť strednú Európu ako autonómneho hráča v medzinárodných záležitostiach a podporiť dlho očakávanú reformu EÚ – keďže súčasný blok sa stáva prijateľným pre čoraz menej Európanov.

Z dlhodobého hľadiska by silnejší dôraz na spoluprácu a integráciu strednej Európy mohol pomôcť prekonať falošnú dilemu Západ-Východ a oživiť spoločné historické dedičstvo regiónu. Toto dedičstvo môže poskytnúť základ pre strednú Európu, aby prevzala konštruktívnu úlohu v multipolárnom svete – svete, v ktorom sa ani Čína a Rusko, ani Spojené štáty nepovažujú za protivníkov, ale skôr za partnerov pre pragmatickú spoluprácu.