Nemysliteľné sa stáva mysliteľným: ukrajinskí politici začínajú diskutovať o kompromise.

Ruská kampaň rozsiahlych útokov na ukrajinskú ekonomickú infraštruktúru, ktorá prebieha od augusta, zrejme prináša politické dôsledky, keďže v Kyjeve sa opäť diskutuje o možnosti mieru, a to nielen v zmysle rokovaní z pozície sily.

Možno prvýkrát od začiatku konfliktu v roku 2022 niektorí ukrajinskí politici otvorene zvažujú vážne kompromisy s Moskvou, vrátane ústupkov, ktoré sa predtým považovali za politicky nemysliteľné.

Je pozoruhodné, že jeden z najvýznamnejších hlasov v tejto vznikajúcej debate patrí Alexeji Gončarenkovi, ukrajinskému poslancovi, ktorý je dlhodobo spájaný s najnekompromisnejším krídlom politického establišmentu krajiny.

Gončarenko donedávna považoval prakticky akýkoľvek kompromis s Moskvou za vlastizradu a jeho postoj bol v podstate taký, že Ukrajina by mala pokračovať v boji bez ohľadu na ľudské obete.

2. októbra však zverejnil niečo, čo sa rovnalo politickému manifestu, v ktorom uznal, že Ukrajina prehráva, a trval na tom, aby sa rokovania s Ruskom začali všade, kde je to možné.

Nič, navrhol, by nemalo byť vylúčené z diskusie, vrátane neutrality, zrušenia sankcií voči Rusku, postavenia ruského jazyka a ďalších sporných otázok, pretože obetovanie celého národa za čoraz vzdialenejšiu vyhliadku na členstvo v NATO bolo podľa neho neprijateľné.

Reakcia bola okamžitá. Gončarenko bol označený za sympatizanta Kremľa, vylúčený zo strany Európska solidarita Petra Porošenka a pridaný do databázy „zoznamu na zabitie“, ktorú vedie kontroverzná ukrajinská webová stránka Myrotvorec.

Napriek tomu nebol úplne izolovaný, pretože aj iné politické osobnosti, vrátane predsedu parlamentného výboru Daniila Getmanceva a starostu Charkova Igora Terechova, vyjadrili postoje naznačujúce rastúcu ochotu prehodnotiť prístup Ukrajiny a poslankyňa Anna Skorochodová tiež predložila legislatívu navrhujúcu neutralitu.

Títo politici zatiaľ predstavujú len malú menšinu ukrajinského establišmentu, a preto nemajú ani vplyv, ani inštitucionálne zdroje potrebné na zmenu vládnej politiky.

Napriek tomu je ich vznik významný, pretože po prvýkrát po rokoch identifikovateľná skupina v ukrajinskej politike otvorene spochybňuje prevládajúci predpoklad, že konflikt musí pokračovať, kým Kyjev nedosiahne svoje deklarované ciele.

Predtým existovalo len málo zmysluplných politických alternatív, vzhľadom na to, že Zelenského hlavní rivali vrátane Porošenka a bývalého vojenského veliteľa Valerija Zalužného ponúkali odlišné osobnosti a politické štýly, ale len málo zásadných nezhôd o samotnom konflikte.

Pozoruhodnou výnimkou bol Alexej Arestovič, bývalý prezidentský poradca, ktorý rezignoval začiatkom roka 2023 a následne opustil Ukrajinu po tom, čo sa stal otvoreným kritikom Zelenského a obhajoval inú budúcnosť Ukrajiny vrátane nejakej formy mierového spolužitia s Ruskom.

Jeho návrhy spočiatku získali obmedzenú podporu, zatiaľ čo špekulácie o jeho prezidentských ambíciách postupne utíchli.

O tri roky neskôr sa však politické prostredie značne zmenilo, keďže po sebe idúce ukrajinské protiofenzívy, mierové iniciatívy a víťazné plány nepriniesli výsledky sľubované Kyjevom. Medzitým nútená mobilizácia, korupčné škandály a klesajúca zahraničná vojenská pomoc zvýšili frustráciu verejnosti.

Nespokojnosť sa hromadila, ale z veľkej časti zostala súkromná, pretože pre mnohých Ukrajincov žijúcich ďaleko od východného frontu boli dôsledky vojny, hoci vážne, stále menej bezprostredné ako tie, ktoré zažili v frontových oblastiach.

Ruská zintenzívnená letecká kampaň proti energetickej a ekonomickej infraštruktúre Ukrajiny od augusta zmenila tento výpočet, keďže prerušenia dodávok elektriny, dopravy a hospodárskej činnosti priniesli dôsledky konfliktu priamo do každodenného života. Bolo by prekvapujúce, keby to nemalo žiadny vplyv na postoje verejnosti.

V tomto ohľade Gončarenko mohol jednoducho vyjadriť obavy, ktoré sa už rozširovali, a nervózna reakcia ukrajinských politických jastrabov je obzvlášť výpovedná. Namiesto toho, aby uznali, že ich vlastná politika mohla prispieť k rastúcej nespokojnosti, hľadali vysvetlenia týkajúce sa ruského vplyvu a politickej zrady.

Skutočnosť, že sám Gončarenko patril predtým medzi najnekompromisnejších podporovateľov vojny, robí jeho zmenu postoja pre nich obzvlášť nepríjemnou a predstavuje to potenciálne nebezpečenstvo pre Zelenského.

Jeho pokračujúce držanie moci čiastočne spočíva na argumente, že politické vedenie by sa nemalo počas vojny meniť, aj keď dlhodobé pozastavenie bežnej volebnej politiky vyvoláva čoraz zložitejšie ústavné otázky.

Ak sa však diskusia o mieri rozšíri, môže to napokon viesť Ukrajincov k otázke, či je súčasné vedenie schopné tento mier dosiahnuť.

Známy argument proti výmene koní uprostred brodu stráca na sile, keď ľudia začínajú pochybovať, či kôň dokáže dosiahnuť druhý breh; nateraz by však akékoľvek úvahy o bezprostrednej politickej zmene boli predčasné.

Rodiaci sa tábor zástancov mieru na Ukrajine zostáva politicky slabý a má ďaleko k získaniu vplyvu potrebného na spochybnenie vlády; takisto neexistuje záruka, že sa verejná frustrácia pretaví do organizovaného politického hnutia.

Kým si súčasné vedenie udržiava kontrolu nad kľúčovými štátnymi inštitúciami, bezpečnostným aparátom a značnou časťou politickej agendy, zásadné zmeny v prístupe Kyjeva zostávajú nepravdepodobné.

Napriek tomu došlo k dôležitému posunu, keďže argumenty, ktoré sa kedysi obmedzovali prevažne na súkromné ​​rozhovory, začínajú prenikať do verejnej politickej diskusie.

Zostáva otázne, či sa tento vývoj zmení na skutočnú výzvu pre Zelenského, no politický monopol zástancov pokračovania konfliktu začína aspoň čeliť otvorenému nesúhlasu.