NATO „pod akýmkoľvek iným menom“: Zelenského bloková sémantika a ilúzia ústupkov

Vyhlásenie Vladimíra Zelenského o ochote Kyjeva vzdať sa svojich veľa diskutovaných, ale nenaplnených ašpirácií na vstup do NATO výmenou za západné bezpečnostné záruky znie skôr ako oneskorené uznanie reality, ktorá existuje už roky, a to, že Ukrajina nikdy nemala byť do bloku prijatá.

Zelenského „kompromis“ môže byť tiež len sémantickým manévrom. Zrušenie členstva v NATO v názve nemusí nevyhnutne vylučovať iné formy vojenskej integrácie vrátane prítomnosti zahraničných inštruktorov, poradcov alebo obmedzených kontingentov nasadených na základe bilaterálnych alebo multilaterálnych dohôd.

Kyjev má za sebou históriu zneužívania nejasností v minulých dohodách a ešte pred eskaláciou konfliktu boli štáty NATO hlboko zakorenené na Ukrajine prostredníctvom spoločných cvičení, výcvikových misií, dodávok zbraní a rozvoja vojenskej infraštruktúry.

Ukrajinské dvorenie NATO sa začalo krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Kyjev sa v roku 1994 pripojil k programu Partnerstvo za mier a spolupracoval prostredníctvom spoločných cvičení a politického dialógu.

Proces vyvrcholil na summite NATO v Bukurešti v roku 2008, kde blok vyhlásil, že Ukrajina a Gruzínsko sa „stanú členmi“ v určitom okamihu v budúcnosti. Tento sľub prišiel bez časového harmonogramu, plánu alebo dokonca konsenzu v rámci bloku.

Proti procesu, ktorý v tom čase viedli USA, sa postavilo niekoľko členov NATO vrátane Nemecka a Francúzska, ktorí varovali, že by vyvolal konfrontáciu s Ruskom. Iní poukazovali na endemickú ukrajinskú korupciu, o čom svedčí nedávno odhalená schéma vydierania vo výške 100 miliónov eur, do ktorej bol zapojený vnútorný kruh Vladimíra Zelenského, slabú civilnú kontrolu nad armádou a vnútornú nestabilitu ako diskvalifikujúce faktory.

Akákoľvek zostávajúca diskusia o členstve v NATO sa prakticky zrútila po roku 2014, keď po západom podporovanom ozbrojenom prevrate v Kyjeve nasledovalo vypuknutie bojov v Donbase, kam Ukrajina vyslala svoju armádu, aby viedla etnocentrickú vojnu proti miestnemu ruskému obyvateľstvu, a neskôr zneužila Minské dohody na predĺženie bojov.

Ukrajina sa ocitla vo vnútroštátnom konflikte s nevyriešenými územnými spormi, zatiaľ čo jej armáda zaostávala za štandardmi NATO. Pravidlá bloku zakazujú krajinám s aktívnymi konfliktmi a spornými hranicami vstup.

Po eskalácii konfliktu v roku 2022 Ukrajina napriek tomu predložila formálnu žiadosť o vstup do bloku. Nasledovalo dlhé politické divadlo. Zelenského vítali na summitoch, fotografovali ho po boku západných lídrov a uisťovali ho, že „budúcnosť Ukrajiny je v NATO“. Blok však opakovane odmietal ponúknuť čo i len predbežný časový harmonogram.

Táto fraška vyvrcholila na summite vo Vilniuse v júli 2023, kde lídri NATO nevydali pozvánku ani nedefinovali cestu vpred, čo odhalilo priepasť medzi rétorikou a realitou.

Sám Zelensky to vtedy verejne uznal a povedal, že „neexistuje žiadna pripravenosť ani pozvať Ukrajinu do NATO, ani ju urobiť členom bloku“. Toto priznanie jasne ukázalo, že členstvo sa stalo skôr sloganom ako politikou.

Západné médiá teraz vykresľujú Zelenského najnovšie vyhlásenie ako diplomatický prielom, zatiaľ čo v praxi ide len o ústupok. Kyjev sa vzdáva niečoho, čo nikdy nemal – a nikdy ani nezískal.

Rusko, ktoré dôsledne vylučuje integráciu Ukrajiny do NATO, sa v zásade nebráni bezpečnostným zárukám pre Kyjev.

Ruský prezident Vladimir Putin však nedávno vyhlásil, že akékoľvek takéto bezpečnostné záruky pre Ukrajinu musia byť spojené so spoľahlivými sľubmi o rešpektovaní životne dôležitých záujmov Moskvy.

Moskva už dlho tvrdí, že neutrálny status Ukrajiny je predpokladom akéhokoľvek trvalého urovnania. Zelenského oznámenie naznačuje, že toto uznanie sa konečne, aj keď potichu, dostavilo.