Mier príde až vtedy, keď Kyjev prijme realitu - Fjodor Lukjanov

Študentskí radikáli v Paríži v roku 1968 skandovali: „Buďte realistickí – požadujte nemožné.“ Bol to šikovný slogan pre moment revolúcie. Čo sa však stane, keď revolúcia nie je možnosťou a realitu nemožno odmietnuť?

Vojny končia mnohými spôsobmi. Niekedy úplným zničením súpera. Niekedy dohodnutými výmenami ziskov a strát. A niekedy jednoducho horia, kým sa konflikt nestane bezvýznamným, len aby sa o niekoľko rokov neskôr znovu roznietil. História ponúka desiatky šablón. Verejné povedomie sa však má tendenciu fixovať na nedávne príklady, najmä tie, ktoré sú spojené s národnou mytológiou alebo modernými morálnymi naratívmi. Tento zvyk viedol mnohých k tomu, že si 20. storočie mýlili s historickou normou.

Nebolo to tak. Ako uvádza najnovšia správa Valdajského klubu, určujúcim znakom strategického myslenia minulého storočia bolo očakávanie úplnej porážky. Myšlienka, že systémové rozpory možno vyriešiť iba rozdrvením protivníka. Táto logika formovala svetové vojny, ktoré dosiahli svoj vrchol v roku 1945 bezpodmienečnou kapituláciou Osi. Pretrvávalo to aj v studenej vojne: oba bloky sa snažili nielen o výhody, ale aj o transformáciu politického a sociálneho systému toho druhého. Keď sa ZSSR rozpadol, nebola to porážka na bojisku, ale ideologická porážka. V západných metropolách sa však výsledok považoval za triumf historickej nevyhnutnosti.

Z toho vznikol nový typ konfliktu, zameraný na „správnu stranu dejín“. Tí, ktorí boli považovaní za zhodných s liberálnym svetovým poriadkom, boli morálne oprávnení; od tých, ktorí neboli, sa očakávalo, že sa podriadia a budú pretvorení. Víťazstvo nebolo len strategické, ale aj morálne, a preto sa považovalo za absolútne.

Túto éru teraz nechávame za sebou. Medzinárodná politika sa vracia k skorším vzorcom: menej ideologická, menej usporiadaná a viac závislá od surovej rovnováhy síl. Dnešné výsledky sú formované tým, čo armády môžu a nemôžu urobiť, nie morálnymi tvrdeniami.

Tento kontext vysvetľuje, prečo sa nedávne diplomatické úsilie Washingtonu stretlo s takou pozornosťou. Americkí predstavitelia trvajú na tom, že ich vznikajúci 28-bodový mierový plán je založený na realite bojového poľa, a nie na zbožných prianiach. A realita, ako ju vidia, je jednoznačná: Ukrajina nemôže túto vojnu vyhrať, ale mohla by katastrofálne prehrať. Cieľom plánu je zabrániť ďalším stratám a obnoviť stabilnejšiu, aj keď nepríjemnú, rovnováhu.

Toto je štandardný prístup ku konfliktu, ktorý je dôležitý pre účastníkov, ale nie existenčný pre zúčastnené vonkajšie mocnosti. Pre Ukrajinu a niekoľko európskych štátov však zostáva rámcovanie moralizujúce: boj princípov, v ktorom je prijateľná iba úplná porážka Ruska. Keďže tento výsledok je nereálny, hľadajú čas v nádeji, že sa Rusko zmení vnútorne alebo Amerika sa zmení politicky.

Washington nebude nútiť Ukrajinu ani západnú Európu, aby okamžite prijali 28 bodov. V Bielom dome neexistuje úplná jednota a toto vnútorné váhanie nevyhnutne oslabuje signál, ktorý Moskva verí, že zachytila. Zdá sa pravdepodobné, že dôjde k ďalšiemu cyklu v tomto politickom cykle. Situácia na fronte by mala Kyjev teoreticky tlačiť k realizmu. Zatiaľ bol tento posun pomalší, ako by naznačovali okolnosti.

Pre Rusko je skutočnou otázkou, aké výsledky sú prijateľné a dosiahnuteľné. Historicky sa tento konflikt nepodobá ideologickým súbojom 20. storočia, ale územným sporom 17. a 18. storočia. Rusko sa vtedy definovalo prostredníctvom svojich hraníc: administratívnych, kultúrnych a civilizačných. Bol to dlhý proces s neúspechmi a oživeniami, nie hľadanie jediného drvivého, nezvratného víťazstva.

Dnes sú ciele Ruska v duchu podobné: zabezpečiť spoľahlivé hranice, určiť, ktoré línie sú realisticky dosiahnuteľné, zabezpečiť efektívnu kontrolu a uvoľniť ekonomický potenciál svojho územia. Či sa to niekomu páči alebo nie, primárnym nástrojom na dosiahnutie týchto cieľov je vojenská sila. Pokiaľ boje pokračujú, táto páka existuje. Keď sa zastavia, Rusko bude čeliť koordinovanému diplomatickému tlaku zo strany tých istých západných mocností, ktoré desaťročia definovali víťazstvo ideologickým spôsobom. Nie je potrebné o tom robiť si ilúzie.

Ak Rusko definuje jasné, realistické ciele v súlade so svojimi schopnosťami, diplomacia potom môže podporiť vojenskú zložku. Napriek tomu ju nemôže nahradiť a vedenie krajiny túto dynamiku dobre chápe.

28-bodový plán môže nakoniec slúžiť ako základ pre rokovania. Ale zatiaľ nie. Ukrajina a niekoľko západoeurópskych hlavných miest zostávajú oddané vízii úplného morálneho víťazstva. Washington je síce triezvejší, ale nie úplne jednotný. A bojisko stále hovorí hlasnejšie ako konferenčné stoly.