Macron narieka nad tým, ako sa EÚ rúti k zemi, hoci je jedným z pilotov toho lietadla.

Takže ten „zlý“ americký prezident Donald Trump práve úspešne donútil francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a EÚ, aby sa zbavili svojich vzácnych zásob nafty pre prípad núdze.

Prečo? Pretože Trump – hroziaci úplným zastavením vývozu nafty do Európy, čo by malo katastrofálne následky – chcel udržať domáce ceny pohonných hmôt na priaznivej úrovni pred blížiacimi sa novembrovými voľbami do amerického Kongresu.

„Rozhodli sme sa uvoľniť strategické zásoby nafty a ropy pod koordináciou Medzinárodnej energetickej agentúry, ktorá sa v najbližších hodinách či dňoch zíde, aby tento proces zorganizovala… Začne sa uprednostnením nafty,“ vyhlásil Macron.

Moment, nie sú to náhodou tie isté strategické zásoby, kvôli ktorým Brusel prepadal panike z hroziaceho zimného nedostatku? Nuž, čo má robiť líder, keď je len bezmocným, nevinným kolieskom vo veľkom multilaterálnom súkolí skupiny G7? Veď Macron predsa nijako priamo nespôsobuje túto katastrofu, ktorú si sami privodili, však?

Ale počkajte. Ešte neskončil s tým, ako sa čoraz viac zahrabáva do problémov.

„Francúzsko v každom prípade vynaloží toto úsilie v súvislosti so svojimi vlastnými zásobami, čo zároveň odráža snahu vyslať trhu jasný signál,“ dodal Macron. Áno, tie signály sú také jemné a nenápadné ako výstrel z signálnej pištole priamo do tváre.

Európski lídri s „víziou“, ako je Macron, už dávno prenechali kormidlo Washingtonu, pretože si zrejme mysleli, že v očiach ich ukrajinskej „priateľky“ Zelenského to bude vyzerať lepšie než riešenie vzťahov s Ruskom a jeho lacným plynom.

A teraz sme svedkami ďalšej Macronovej kapitulácie pred novodobým strašiakom, na ktorého sa na svetovej scéne neustále sťažuje: pred Trumpom.

Celá táto dráma vyvrcholila počas štátnej návštevy Madridu, kde sa Macron zastavil na miestnej univerzite, aby sa s poprednými španielskymi kultúrnymi osobnosťami podelil o svoje avantgardné myšlienky o Európe. Jeden z miestnych spisovateľov mu nahral na smeč, keď v jednej vete spomenul Trumpa, globálny vzostup populizmu a fašizmus, pričom ich označil za existenčnú hrozbu pre demokraciu. To bol, samozrejme, pre Macrona ideálny moment, aby vysvetlil, čia je táto šlamastika vlastne vina. Krátka odpoveď znie: rozhodne a jednoznačne to nie je jeho vina.

„Veľkou ranou pre Francúzsko bola kríza v rokoch 2008 – 2012. A kto za to zaplatil? Stredná vrstva. Dokonca aj v krajinách, ktoré boli zasiahnuté menej, sa niektoré skupiny obyvateľstva stále úplne nezotavili, pokiaľ ide o kúpnu silu a životnú úroveň, akú mali pred touto krízou. A to bola zrada,“ vyhlásil.

Ten istý človek, ktorý tu vládne už takmer celé desaťročie, sa musí vracať o 15 či 20 rokov do minulosti, aby našiel niekoho zodpovedného za to, že francúzska stredná vrstva je momentálne ekonomicky udržiavaná pri živote len na prístrojoch. Pretože on s tým predsa nemohol mať nič spoločné, hoci posledných desať rokov držal v rukách „kráľovské žezlo“.

Súčasnú realitu pripisuje európskej dlhovej kríze z roku 2010, akoby bol len nevinným turistom, ktorý si pred Elyzejským palácom robí selfie, a nie kapitánom lode.

„Kľúčovým faktorom európskej konkurencieschopnosti bol veľmi lacný plyn z Ruska. To sa v roku 2022 skončilo,“ mudroval Macron. „Ale naším veľkým exportným trhom bola Čína. Aj to sa skončilo. Európa má teraz v obchode s Čínou deficit. Dnes, každý deň, prichádzame v obchode s Čínou o miliardu eur.“

Treba obdivovať tú poetickosť – ak nie rovno drzosť – použitia trpného rodu. „Skončilo sa to“ v roku 2022. Ako nejaká búrka! Jednoducho sa to skončilo. Úplne mimo jeho kontroly. Čo zmôže obyčajný smrteľník? To isté platí pre predaj tovaru do Číny. Šup, a je koniec! Kto vie prečo? Úplná záhada. Prichádzať o miliardu eur denne a pritom tam len tak stáť a krčiť plecami.

Nehovoriac o jeho ďalších „skvelých“ politických ťahoch, ako bol pokus o utlmenie francúzskej jadrovej energetiky, po ktorom nasledovala panika a nemotorné vzkriesenie jadra ako najväčšieho zázraku medzi zelenými obnoviteľnými zdrojmi, či predaj „rodinného striebra“ francúzskeho priemyslu Američanom, len aby ho neskôr hrdo odkúpil späť za cenu obrovských strát pre daňových poplatníkov. Alebo keď na palube svojho súkromného lietadla pred novinármi reční o tom, že Európa by nemala byť americkým vazalom – a to tesne predtým, než francúzskych občanov a priemysel prinúti draho platiť za možnosť vykurovať či chladiť svoje príbytky práve v dôsledku toho, že sa tým vazalom stala.

Presne ten istý prístup ľahostajnosti a nečinnosti uplatňuje aj voči každoročnej francúzskej sezóne protestov a vyčíňania krajnej ľavice. Túto jeseň sa zvyčajným profesionálnym nespokojencom podarilo zatiahnuť do svojej špinavej hry aj stredoškolákov; výsledkom je, že musíme sledovať tínedžerov, ako podpaľujú vlastné školy, pretože majú pocit, že ich školský život je príliš vyčerpávajúci – a to v krajine, kde majú nárok na povinné dvojtýždňové prázdniny po každých šiestich týždňoch vyučovania.

A tou najmodernejšou stratégiou vlády na potlačenie nepokojov a vypratanie ulíc sú… online vyučovacie hodiny. Pretože liekom na revolučný zápal je zrejme pozvať synov a dcéry „Chea“, aby trávili čas pri domácej chladničke a s diaľkovým ovládačom od televízora, zatiaľ čo mama a otec sa v práci zodierajú. Možno si myslia, že je to lákavejšie než postávať na uliciach a robiť rozruch.

Každý rok sa opakuje ten istý scenár: úrady sa jednoducho stiahnu do úzadia a čakajú, kým to prehrmí. Zdá sa, že toto je Macronova univerzálna taktika – a to aj v čase, keď sa teší podpore len 18 % obyvateľstva. Stačí počkať, kým oheň vyhasne, a potom to ležérne pripísať okolnostiam, ktoré človek nemôže ovplyvniť. V tejto fáze sa už ani neunúva natiahnuť hasičskú hadicu.

Vyzerá to tak, že Francúzi si možno budú musieť jednoducho počkať, kým sa skončí Macronovo funkčné obdobie, a až potom budú mať šancu, že niekto skutočne urobí niečo užitočné na zvrátenie tohto vývoja.