Keď sa pravda stala nudou a emócia menou - MŠ

Žijeme v ére, kde sa hluk stal dôležitejším ako obsah a šok nahradil argument. Ak by sme mali pomenovať najvypuklejší trend modernej verejnej debaty, nemusíme chodiť po akademické eufemizmy. Pojem debilizácia politiky presne tne do živého. Neoznačuje len úpadok intelektuálnej úrovne jednotlivých aktérov, ale komplexný rozklad systému, v ktorom racionálne riadenie štátu ustúpilo emočnému divadlu pre zradikalizované publikum.

Na počiatku tohto príbehu stál prísľub absolútnej slobody. Internet mal byť digitálnou knižnicou Alexandrie, nástrojom osvety, ktorý prepojí ľudstvo a demokratizuje vedomosti. Stal sa však presný opak. Technológie, namiesto toho, aby nás kultivovali, obnažili tie najprimitívnejšie vrstvy ľudskej psychiky. Izolovaní jednotlivci s marginálnymi, fanatickými či zjavne bludnými názormi, ktorí kedysi na okraji spoločnosti narážali na filter reality, našli v digitálnom priestore svoj kmeň. Internet im dal nielen pocit domova, ale aj nebezpečnú ilúziu legitímnej pravdy. Tieto skupiny sú pre populistických politikov „lacným a verným jadrom“, ktorému netreba doručovať reálne výsledky – stačí ho udržiavať v permanentnom strachu a hneve.

Ak sa nám však zdá, že táto digitálna priepasť je v ľudských dejinách niečím novým, pohľad do minulosti nás rýchlo vyvedie z omylu. Ľudská psychológia a mechanizmy úpadku diskurzu sú prekvapivo staré. Fenomén, ktorý dnes nazývame debilizáciou politiky, sa v histórii takmer vždy objavil v momente, keď nastal prudký rozmach novej komunikačnej technológie, s ktorou sa spoločnosť ešte nenaučila narábať.

Keď Johannes Gutenberg v 15. storočí vynašiel kníhtlač, málokto predvídal, že namiesto masovej osvety zaplavia Európu lacné, rýchlo tlačené pamflety plné náboženského fanatizmu, fake news o rituálnych vraždách a strašenia diablom. Tieto emocionálne nabité texty zničili akúkoľvek možnosť racionálneho dialógu a uvrhli kontinent do krvavej tridsaťročnej vojny. Podobný šok zažila spoločnosť v medzivojnovom období s masovým rozšírením rozhlasu. Dovtedy bola politika záležitosťou textu – človek si musel argument prečítať a premyslieť. Rozhlas však priniesol čistú, nefiltrovanú emóciu. Lídri ako Adolf Hitler či Benito Mussolini rýchlo pochopili, že rádio nefunguje na zložité ekonomické debaty, ale na krátke, rytmické, úderné heslá a hľadanie vnútorného nepriateľa. Tradiční, racionálni politici vtedy pôsobili nudne a neohrabane, presne tak, ako dnes pôsobia v prostredí TikTokových algoritmov.

Algoritmy sociálnych sietí, navrhnuté na maximalizáciu zisku, dnes robia presne to isté, čo kedysi demagógovia na starovekej aténskej agore: rýchlo pochopili, že pravda je nudná. Komplexná hospodárska reforma neudrží človeka pri obrazovke smartfónu. Čo ho tam udrží, je pobúrenie a strach. Tým, že digitálne platformy začali odmeňovať dosahom ten najbizarnejší obsah, vytvorili novú kategóriu hyperaktívnych užívateľov. Títo ľudia neúnavne navštevujú a preposielajú akékoľvek bludy, čím kŕmia mechanizmus moderného politického oportunizmu. V tomto prostredí sa zrodila debilizácia politiky v celej svojej nahote – kompetencia sa stala slabosťou, odbornosť sprisahaním elít a slušnosť stratou sily.

Kam nás táto cesta vedie? História nás varuje, že každá éra, ktorá rezignovala na rozum v prospech hlučnej emócie, skončila spoločenským kolapsom alebo tyraniou. Demokracia nemôže dlhodobo prežiť bez konsenzu na základných faktoch. Ak sa nedokážeme zhodnúť ani na tom, čo je pravda a čo lož, strácame pôdu pod nohami. Debilizácia politiky nie je len estetickou vadou dnešnej doby; je to existenčná hrozba pre slobodnú spoločnosť. Spoločnosti v minulosti trvalo celé dekády, kým po príchode kníhtlače či rozhlasu vytvorila „obranné látky“ v podobe overovania faktov, etických kódexov a vzdelávania. Našou najväčšou výzvou je dnes tieto obranné látky vyvinúť skôr, než digitálny hluk definitívne prehluší hlas rozumu.