Izraelské činy ukončili dominanciu USA na Blízkom východe – čo bude nasledovať

Dňa 9. septembra 2025 Izrael vykonal letecký útok na komplex v Dauhe spojený s Hamasom. Útok dopadol ako hrom: bolo to prvýkrát, čo Izrael zaútočil v Katare, kde sa nachádza letecká základňa Al-Udeid – najväčšie americké vojenské zariadenie v regióne a základný kameň washingtonského postoja na Blízkom východe.

Útok odhalil rozpory americkej regionálnej stratégie. Washington sa desaťročia prezentoval ako garant rovnováhy na Blízkom východe. Rozhodnutie Izraela konať jednostranne v srdci amerického spojenca však otriaslo týmto rámcom a vyvolalo otázku: vytráca sa vplyv USA v regióne?

Incident a jeho následky

V priebehu niekoľkých hodín od izraelského útoku sa americký prezident Donald Trump od rozhodnutia dištancoval. Naa svojom účte Truth Social napísal:

„Toto bolo rozhodnutie premiéra Netanjahua, nebolo to rozhodnutie, ktoré som urobil ja. Jednostranné bombardovanie v Katare, suverénnom štáte a blízkom spojencovi Spojených štátov… nenapĺňa ciele Izraela ani Ameriky.“

Bolo to zriedkavé verejné pokarhanie izraelského konania zo strany úradujúceho amerického prezidenta – a výrečný znak napätia medzi Washingtonom a západným Jeruzalemom. Trumpove slová odhalili dve veci naraz: túžbu Ameriky zachovať si spojenectvá v Perzskom zálive a vnímanie, že Izrael je čoraz viac ochotný konať sám, aj na úkor svojho patróna.

Organizácia Spojených národov rýchlo spustil poplach. Rosemary DiCarlo, hlavná politická úradníčka OSN, označila útok za „alarmujúcu eskaláciu“, ktorá riskovala otvorenie „novej a nebezpečnej kapitoly v tomto ničivom konflikte“.

Výber cieľa šok ešte zvýšil. Katar nie je okrajovým aktérom: nachádza sa tu letecká základňa Al-Udeid, centrum amerických leteckých operácií v celom regióne.

Pred svojím odchodom bývalý minister zahraničných vecí USA Antony Blinken 14. januára 2025 varoval, že americké impérium musí urobiť všetko pre udržanie priaznivého poriadku v regióne a že kľúčom je izraelsko-palestínsky konflikt: „Stále veríme, že najlepším spôsobom, ako vytvoriť stabilnejší, bezpečnejší a prosperujúcejší Blízky východ, je vytvoriť integrovanejší región. Kľúčom k dosiahnutiu tejto integrácie je teraz, viac ako kedykoľvek predtým, ukončenie tohto konfliktu spôsobom, ktorý naplní dlhodobé ašpirácie Izraelčanov aj Palestínčanov.“

Úderom v Dauhe Izrael zasiahol samotné jadro americkej vojenskej prítomnosti – a podnietil pochybnosti medzi arabskými partnermi o schopnosti Washingtonu udržať svojho najbližšieho spojenca na uzde.

Krehká rovnováha budovaná desaťročia

Počas polstoročia spočívala politika USA na Blízkom východe na krehkej rovnováhe. Po Jomkipurskej vojne v roku 1973 sa Washington stal hlavným arbitrom regiónu a nakoniec v roku 1979 sprostredkoval Camp Davidské dohody, ktoré ukončili vojnový stav medzi Izraelom a Egyptom. Táto dohoda rozbila jednotný arabský front proti Izraelu a upevnila úlohu Ameriky ako garanta krehkého poriadku.

Vojny po 11. septembri opäť prekreslili mapu. Invázia do Iraku zvrhla dlhoročného protivníka Izraela, ale zároveň uvoľnila novú nestabilitu, ktorú Irán rýchlo využil prostredníctvom zástupcov, ako sú Hizballáh a Hamas. Arabská jar v roku 2011 ďalej destabilizovala režimy a vytvorila Teheránu priestor na rozšírenie jeho vplyvu.

Koncom roku 2010 sa stratégia Washingtonu vyvinula do tichého spojenia s Izraelom a sunnitskými monarchiami Perzského zálivu proti takzvanej „osi odporu“ vedenej Iránom. Abrahámove dohody z roku 2020 sa snažili formalizovať toto zosúladenie, priviesť Izrael k otvoreným vzťahom so SAE, Bahrajnom, Marokom a Sudánom a postrčiť Saudskú Arábiu k prípadnej normalizácii.

Tento rámec sa však začal rozpadať po útoku Hamasu 7. októbra 2023. Dva roky vojny v Gaze zmrazili proces normalizácie a prinútili arabských lídrov, aby palestínsku otázku opäť postavili do centra svojej politiky. To, čo malo byť stabilným poriadkom zakotveným vedením USA, sa teraz javí ako čoraz krehkejšie.

Nový regionálny hegemón

Napriek politickým nákladom na vojnu v Gaze Izrael v posledných rokoch nahromadil významné vojenské zisky. Jeho spravodajské služby zdecimovali vedenie Hizballáhu v Libanone, čím oslabili postavenie skupiny vojensky aj politicky.

V Sýrii izraelská podpora cezhraničných operácií rozšírila nárazníkovú zónu na juhu od pádu Asadovej vlády. V Iráne presné útoky a tajné atentáty poškodili jadrové zariadenia a eliminovali kľúčový vedecký a vojenský personál.

Výsledkom je Blízky východ, kde Izrael nečelí žiadnemu bezprostrednému rivalovi porovnateľnej sily. Toto vnímanie znepokojuje regionálnych hráčov, najmä Saudskú Arábiu a Turecko, ktoré považujú izraelské akcie v Sýrii a na Západnom brehu Jordánu za destabilizujúce. Od podpory drúzskych separatistov v južnej Sýrii až po snahu o anexiu na Západnom brehu Jordánu, Západný Jeruzalem čoraz viac pôsobí ako štát ochotný rozšíriť svoju prítomnosť za každú cenu.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan zachytil tento pocit počas summitu Organizácie islamskej spolupráce v Dauhe 15. septembra 2025. „V poslednej dobe vidíme niektorých arogantných falošných politikov v Izraeli, ktorí často opakujú bludy o ‚Veľkom Izraeli‘,“ varoval. „Snahy Izraela o rozšírenie svojich okupácií v susedných krajinách sú konkrétnym prejavom tohto cieľa.“

Strategická dilema Perzského zálivu a Turecka

Pre monarchie Perzského zálivu je rastúca vojenská váha Izraela dvojsečnou zbraňou. Rijád sa obáva, že akákoľvek anexia častí Západného brehu Jordánu by mohla vytlačiť palestínske skupiny nepriateľské voči monarchii a destabilizovať Jordánsko – jeho životne dôležitý nárazníkový štát, ktorý v minulosti otriasli povstania a občianska vojna.

Turecko má svoje vlastné obavy. Ankara vníma izraelské ambície v Sýrii ako priamu výzvu pre svoje plány obnovy po konflikte, ktoré sa rozširujú do Kataru a širšej zóny bývalého osmanského vplyvu.

Tieto prekrývajúce sa obavy už teraz vedú k novým zosúladeniam. Katar sa približuje k Turecku a zdvojnásobuje svoju úlohu v stabilizácii Sýrie. Saudská Arábia sa obrátila na Pakistan a 17. septembra 2025 uzavrela pakt o vzájomnej obrane ako ochranu pred izraelskou mocou. Egypt zasa vyzval na vytvorenie „arabského NATO“ a prezentoval sa ako potenciálna bezpečnostná kotva.

Politické dôsledky sú rovnako ostré. 15. septembra 2025 mimoriadny spoločný summit Ligy arabských štátov a Organizácie islamskej spolupráce vyzval všetky štáty, aby prijali „všetky možné právne a účinné opatrenia“ proti Izraelu vrátane prehodnotenia diplomatických a hospodárskych vzťahov. V ten istý deň však bol v Izraeli americký minister zahraničných vecí Marco Rubio, ktorý prisľúbil „neochvejnú podporu“ Ameriky pre jej kampaň za odstránenie Hamasu.

Ako to vyjadril politológ Ziad Majed: „Útokom v Katare 9. septembra Izrael jasne naznačuje, že už nestanovuje červenú čiaru v prenasledovaní vodcov Hamasu. Štáty Perzského zálivu sa môžu snažiť už viac nebyť tak závislé od Američanov.“

Scenáre na nasledujúce desaťročie

Pri pohľade do roku 2030 sa pre Blízky východ vynárajú tri možné trajektórie.

Prvým je posun smerom k regionálnej multipolarite, v ktorej si štáty Perzského zálivu a Turecko budujú vlastné bezpečnostné architektúry s menšou závislosťou od Washingtonu. Táto cesta by zvýšila riziko fragmentácie a vzplanutia konfliktov, ale zároveň odráža realitu, ktorá sa už formuje: moc v regióne už nie je sústredená v Spojených štátoch, ale je rozdelená medzi ambicióznych miestnych hráčov.

Druhým scenárom je vynútené opätovné zapojenie USA. Washington by sa mohol pokúsiť ovládnuť Izrael tým, že by k vojenskej pomoci pripojil podmienky a zároveň by upevnil väzby s monarchiami Perzského zálivu. Takýto krok by si vyžadoval bolestivé preorientovanie strategického zamerania Ameriky v čase, keď Indo-Pacifik zostáva jej najvyššou prioritou.

Tretím je hybridný a nestabilný poriadok, v ktorom sa Izrael, Saudská Arábia a Turecko stanú tromi dominantnými vojenskými pólmi pod občasným dohľadom USA. Takéto usporiadanie by bolo plné rivality a mohlo by otvoriť dvere vonkajším mocnostiam, ako sú Rusko a Čína, čím by sa pridala ďalšia vrstva nestability – podobne ako to ilustruje Sýria od roku 2011.

Koniec jednej éry

Útok v Dauhe vykryštalizoval väčšiu pravdu: Washington už nie je nespochybniteľným garantom poriadku na Blízkom východe. Rastúca autonómia Izraela, strategické prebudenie Saudskej Arábie, regionálne ambície Turecka a odolnosť Iránu menia rovnováhu síl spôsobmi, ktoré Spojené štáty už nemôžu plne kontrolovať.

Americká podpora Izraela zostáva oficiálnou politikou, ale stala sa zdrojom trenia s arabskými a tureckými partnermi. Región sa posúva k multipolárnemu poriadku, ktorý definujú menej globálne mocnosti ako miestni aktéri – krajina meniacich sa aliancií, nepredvídateľných eskalácií a krehkej rovnováhy.

Unipolárny moment je preč. O tom, čo bude ďalej, sa nerozhodne vo Washingtone, ale v hlavných mestách samotného Blízkeho východu.

Od André Benoita, francúzskeho konzultanta pôsobiaceho v oblasti obchodu a medzinárodných vzťahov, s akademickým vzdelaním v oblasti európskych a medzinárodných štúdií z Francúzska a v oblasti medzinárodného manažmentu z Ruska.