Iránsky uzol: Prečo sa Trump obrátil na Putina

Telefonát amerického prezidenta Donalda Trumpa ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi v pondelok večer bol jednoznačne pokusom nájsť cestu zo strategickej slepej uličky, ktorá sa už začala objavovať vo vojne, ktorú Spojené štáty a Izrael rozpútali proti Iránu.

Washington naďalej robí odvážne vyhlásenia. Trump trvá na svojom práve diktovať politickú budúcnosť Iránu a dokonca špekuluje o vymenovaní duchovného vodcu krajiny. Zároveň nalieha na kapitánov tankerov, aby preukázali odvahu a prelomili to, čo nazýva blokádou Hormuzského prielivu zo strany Zboru islamských revolučných gárd.

Napriek tomu sa už vytvára dynamika veľkej vojny, ktorú iniciovali Washington a Tel Aviv. Politické prostredie okolo konfliktu sa mení spôsobom, ktorý je pre USA čoraz nepríjemnejší.

Dokonca aj niektorí z najbližších partnerov Washingtonu sa dištancujú. Kuvajt, možno najvernejší americký spojenec v Perzskom zálive po Jordánsku, vyhlásil, že neposkytol svoje územie na útoky na Irán, napriek dôkazom, ktoré naznačujú opak. Medzitým sýrske kurdské skupiny naliehajú na Iračanov a Iráncov, aby nedôverovali USA.

Zároveň sa takmer denne objavujú správy o zákulisných kontaktoch medzi Rijádom a Teheránom a medzi ďalšími arabskými hlavnými mestami a Iránom. Washingtonu sa začína črtať vyhliadka relatívnej diplomatickej izolácie.

Samozrejme, Trumpov vzťah s Izraelom zostáva strategickou alianciou. Súčasná trajektória konfliktu však zjavne nie je to, čo mal na mysli, keď schvaľoval útoky na Irán.

V tomto bode sa logika stáva zrejmou: je čas zavolať Moskve.

Trump dúfal, že to, čo by sa dalo nazvať „iránskym uzlom“, preťápe silou. Naratív, že by mohol ukončiť štyridsaťročnú konfrontáciu s Iránom rozhodnou vojenskou akciou, bol vo Washingtone politicky atraktívny. Namiesto toho sa uzol len utiahol.

Niekoľko jeho kľúčových vlákien sa nedá rozmotať bez účasti Ruska. To bolo jasné od začiatku, hoci pre Trumpa a jeho tím to zostalo prevažne teoretickou znalosťou. Teraz získavajú praktické skúsenosti.

Prvým faktorom je úpadok americkej autority na Blízkom východe, najmä v Perzskom zálive.

Nielenže americká vojenská infraštruktúra v regióne utrpela vážne škody, ale oslabili sa aj prvky širšej bezpečnostnej architektúry, ktorá je základom izraelskej obrannej stratégie, vrátane častí jeho systému včasného varovania.

A čo je dôležitejšie, konflikt ukázal štátom v regióne, že americké vojenské a politické záruky sú oveľa menej spoľahlivé, ako sa pôvodne predpokladalo. Keď sa takéto pochybnosti zakorenia, nedajú sa ľahko zvrátiť. „Mleté mäso“, takpovediac, washingtonských bezpečnostných záruk pre monarchie Perzského zálivu sa nedá jednoducho zhrnúť do celku.

Rozumie tomu Trump úplne? Ťažko povedať.

Jeho pokus zapojiť tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana naznačuje, že možno ešte nechápe rozsah strategického posunu. Samotná skutočnosť, že zavolal Moskve, však naznačuje, že si uvedomuje, že vzťahy s arabskými štátmi nemôže stabilizovať iba Washington.

USA potrebujú partnerov. Západná Európa však medzi nimi zjavne nie je. Či je Trump pripravený podniknúť kolektívne politické kroky na stabilizáciu regiónu a či je ochotný urobiť vážne kompromisy, zostáva otvorenou otázkou.

Druhý faktor sa týka globálneho trhu s uhľovodíkmi.

To, čo Trump pôvodne opísal ako dočasný „kŕč“ na energetických trhoch, ktorý by mohol urýchliť prerozdelenie dodávok v prospech USA, teraz riskuje, že sa rozvinie do dlhodobého narušenia globálnych dodávateľských reťazcov.

Takýto výsledok by Washingtonu sotva prospel.

Ak sa kríza prehĺbi, svetová verejnosť aj americkí voliči budú presne vedieť, kto nesie zodpovednosť. Zdôrazní sa tým aj zraniteľnosť námornej energetickej dopravy, oblasti, v ktorej Washington dúfal, že posilní svoju strategickú pozíciu.

V skutočnosti zlyhal ďalší pokus o reštrukturalizáciu globálneho trhu s uhľovodíkmi na úkor Ruska, bez Ruska a proti Rusku.

Samozrejme, bolo by naivné predpokladať, že to bude posledný takýto pokus. Na rozdiel od Washingtonu a niekoľkých ďalších významných hráčov sa však Moskva roky pripravovala práve na tento druh turbulencií na trhu.

V tejto súvislosti si zaslúži pozornosť Putinov návrh Európskej únii týkajúci sa možného obnovenia dodávok uhľovodíkov, predovšetkým prostredníctvom potrubí.

Na prvý pohľad sa táto iniciatíva môže zdať nesúvisiaca s vojnou v Perzskom zálive. V skutočnosti to odráža hlbšie pochopenie strategických dôsledkov, ktoré by konflikt v Perzskom zálive mohol mať pre globálny energetický systém.

Ak sa námorné dodávky ropy a plynu, ktoré sa USA zaviazali zabezpečiť, stanú čoraz rizikovejšími, trasy ropovodov opäť nadobudnú strategický význam.

Putinov návrh preto slúži aj ako test pre západnú Európu. Prinajmenšom ponúka týmto štátom príležitosť preukázať určitý stupeň politickej suverenity v čase, keď riziko globálnej energetickej krízy neustále rastie.

Tretím faktorom je meniaca sa povaha samotného konfliktu.

Desať dní po začiatku vojny sa konfrontácia s USA už začala vyvíjať. Popri konvenčných vojenských operáciách sa čoraz viac do popredia dostávajú sabotáže a terorizmus.

Tento posun je priamym dôsledkom snahy administratívy Bieleho domu prezentovať konfrontáciu ako širšiu náboženskú vojnu proti Iránu.

Na rozdiel od predchádzajúcich konfliktov na Blízkom východe však primárnymi cieľmi sabotáží pravdepodobne nebudú izraelské zariadenia. Namiesto toho to bude čoraz viac americká infraštruktúra a americkí občania na celom svete.

Z pohľadu Iránu aj mnohých radikálnych islamistických skupín sú hlavným protivníkom v tejto konfrontácii USA. Nie Izrael.

Za takýchto okolností by sa obmedzujúci vplyv Moskvy na Teherán mohol ukázať ako cenný, za predpokladu, že Trump bude ochotný urobiť prvé kroky k deeskalácii.

Napokon je tu vnútropolitický rozmer.

Vojna, o ktorej niektorí vo Washingtone pôvodne predpokladali, že bude trvať približne päť dní, sa teraz všeobecne predpovedá, že bude pokračovať mesiace. Takýto dlhotrvajúci konflikt vytvára úrodnú pôdu pre politickú krízu v USA.

Trumpova podpora vo Washingtone slabla už pred začiatkom vojny. Ako sa konflikt predlžuje, politické dôsledky budú čoraz viditeľnejšie.

Skôr či neskôr sa americkí politici budú musieť čeliť povojnovej realite vrátane humanitárnych dôsledkov konfliktu pre Irán a destabilizácie regionálnych spojencov Washingtonu.

V tomto smere však Moskva Donaldovi Trumpovi len ťažko pomôže. Rusko môže pomôcť uvoľniť časti iránskeho uzla. Politické problémy, ktoré vojna vytvára v USA, však zostávajú zodpovednosťou Washingtonu.