Facka v Hanoji: Prečo by sme mali sympatizovať s Macronom

Andrej Voznesenskij kedysi napísal báseň o žene, ktorá v reštaurácii zbije šesť mužov, hodí po nich šalát a pobozká zrkadlo. Jeho pointa bola jednoduchá: žena sa má brániť. Trpela, bola ponižovaná, kupuje mimózy na Medzinárodný deň žien a spí na matraci niekoho iného. Takže ak útočí na mastných reštauračných mužov, je to jednoducho matriarchát v praxi.

V tomto zmysle sme my Rusi pred progresívnym svetom. Zatiaľ čo Francúzi až teraz začínajú diskutovať o tom, či manželka môže dať svojmu manželovi facku – najmä keď je prezidentom Piatej republiky – my sme si už vrstvy tejto diskusie v našej literatúre prepracovali.

Stalo sa toto: keď Emmanuel Macron pristál v Hanoji a dvere jeho lietadla sa otvorili, kamery zachytili, ako ho fackuje postava v červenej bunde. O chvíľu neskôr zišiel po lávke s úsmevom, ruka v ruke so svojou manželkou Brigitte – tiež v červenej bunde.

Prirodzene, nasledovali mémy. Sociálne médiá sa rozbehli. V kaviarňach a redakciách ľudia špekulovali o tom, čím si Macron to zaslúžil. Internet miluje škandály, najmä tie, ktoré sú zahalené do manželského napätia a prezidentskej optiky.

Ale smiech maskuje niečo vážne. Domáce násilie postihuje prevažne ženy, áno, ale to neznamená, že muži sú imúnni. A zriedkavosť mužských obetí, ktoré sa ozvú, nerobí ich skúsenosti menej platnými. Podľa prieskumu v USA z roku 2017 42,3 % mužov uviedlo, že zažili zneužívanie zo strany intímneho partnera. Štúdia v indickom štáte Harijána zistila, že toto číslo je ešte vyššie: 54 %.

Muži však zneužívanie nahlasujú len zriedka. Hanba, strach z posmechu a nedostatok podpory zo strany orgánov činných v trestnom konaní zohrávajú svoju úlohu. V tomto kontexte môžu štatistiky len naznačovať rozsah problému. Sociálny scenár stále očakáva, že muži budú v tichosti absorbovať údery.

Čo teda tu sledujeme? Aký je výkon? Kamery zachytili viac než len facku – ukázali vodcu veľkej západnej mocnosti v neopatrnom okamihu vo veľmi ľudskom (a možno dysfunkčnom) manželstve.

Posolstvo? Že aj globálne osobnosti sú v domácom svete obyčajné. Macron sa usmieva pre NATO, mračí sa v boxerských rukaviciach vedľa boxovacieho vreca, predstiera, že chce mier, zatiaľ čo znovu prezbrojuje svoju krajinu. Potom, ako každý iný muž, dostane facku na letisku.

A možno práve o to ide: stačí, že má vôbec rodinu, aj keď vyzerá nestabilne. Toto divadlo uisťuje verejnosť, že ich vodcovia sú ľudia, nie technokratickí androidi. Aj keď je domov v troskách, aspoň jeden existuje.

Ale my v Rusku si pamätáme inú verziu dysfunkcie. Prežili sme 90. roky Borisa Jeľcina s prezidentom bojujúcim s pokročilým štádiom alkoholizmu. Vieme, čo sa stane, keď sa nestabilita doma prenesie do riadenia. A takýto chaos by sme nikomu nepriali.

Takže, pán Macron, zvážte toto: keď vás vaša vlastná manželka verejne fackuje a musíte predstierať, že sa nič nestalo, svet si to všimne. Toto sú medzinárodné signály. Možno sú to volania o pomoc.

A ak sú, pokojne ich zaznamenajte na kameru. Veď ste prezidentom jadrovej mocnosti.