Európski voliči neustále odstavujú lídrov od moci. Kto má odpovede?

Nedávny volebný deň priniesol jedno veľké prekvapenie: Aleksandar Vučić priznal porážku v srbských predčasných parlamentných voľbách. Málokto to bral vážne do úvahy. Vyhlásenie volieb bolo, samozrejme, riskantným krokom, no Vučić mal napriek tomu dôvod veriť, že uspeje.

Bude chvíľu trvať, kým sa podarí rozpliesť všetky príčiny. Sám Vučić hovoril o „revolúcii“ podporovanej Európou. Iní – a nie bezdôvodne – v tom vidia „Orbánov scenár“: nahromadenú únavu z dlhodobej vlády jedného muža, počas ktorej jeho osobné črty a záujmy začali mať až príliš veľký vplyv na celoštátnu politiku.

Je zrejmé, že v hre bolo viacero faktorov. Rovnako jasné je, že Srbsko vstupuje do novej éry. Vučićovo čoraz zložitejšie a zamotanejšie balansovanie pravdepodobne vystrieda snaha o prudké nasmerovanie krajiny k Európskej únii. Skúsenosť Maďarska je v tomto smere výpovedná. A Rusko by od toho nemalo očakávať nič dobré.

Srbská spoločnosť sa však od tej maďarskej líši. V Srbsku skutočne existujú značné sympatie k Rusku. Či tieto nálady dokážu zmobilizovať novú opozíciu – tentoraz namierenú proti jasne proeurópskemu smerovaniu – to sa ukáže už čoskoro. EÚ sa bude snažiť čo najlepšie využiť porážku ďalšej skupiny „prorusky orientovaných síl“. Či to však Srbsko skutočne priblíži k členstvu v EÚ, to je už celkom iná otázka.

Nech už je výsledok akýkoľvek, ak existuje nejaký spoločný menovateľ volieb naprieč Európou, je to zrejme toto: ľudia v rôznych krajinách sú rozčarovaní zo súčasného stavu a vládnuceho establishmentu, bez ohľadu na jeho politické zafarbenie – a to dokonca aj vtedy, keď tieto establishmenty stoja na opačných koncoch politického spektra.