Brusel beží ako malé šteniatko za Trumpom a prosíka ho, aby Zelenskému umožnil mať slovo v riešení vojnového konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou.

Európska únia nariekala nad „transatlantickou jednotou“ v prípravách na to, že americký prezident Trump v piatok zasadne k rokovaciemu stolu s ruským prezidentom Vladimirom Putinom na Aljaške – aj bez nej. Znelo to ako dupanie batoľaťa nohami, pretože otecko pustil jeho ruku v nákupnom centre a teraz sú stratení medzi Cinnabonom a Burger Kingom.

Ich dogmatická rétorika im doteraz veľa pomohla. Keby sa Brusel neopil vlastnou propagandou transatlantickej solidarity a jednoty, možno by sa momentálne nenachádzal v ekonomickej a politickej tiesni. V takej, keď sa snažíte zlepiť svoju ekonomiku páskou predraženým americkým plynom.

Mohli sa voči Rusku vydať inou cestou. Možno takou, ktorá by zahŕňala vedenie diplomacie, a nie pochodovanie v súlade s prehliadkou zbraní a bojovníkov NATO vedenou USA na ruskej hranici s Ukrajinou, čo v prvom rade pomohlo konflikt vyhrotiť. Mohli trvať na zachovaní svojej lacnej ruskej energie namiesto sankcionovania vlastného dovozu, akoby sa uchádzali o Nobelovu cenu za masochizmus.

Teraz ich USA vyzývajú, aby dokonca uzavreli svoju malú šikovnú medzeru vo vlastných protiruských sankciách. Tú, ktorá im umožňuje moralizovať o pomoci Ukrajine a potrebe vyhnúť sa rokovaniam s Ruskom, zatiaľ čo v spodnej časti hltajú ruské palivo. Trumpov minister financií Scott Bessent im povedal, aby sa „zmierili alebo sklapli“ a sankcionovali indických a čínskych dovozcov ruskej ropy, prostredníctvom ktorých EÚ stále nakupuje ruské palivo.

Zatiaľ čo sa EÚ oddáva rétorickým hrám, Trump sa vzdal všetkých zámienok, že slúži akýmkoľvek záujmom okrem amerických na prvom mieste, a nesleduje žiadnu agendu okrem snahy uzavrieť veci s Ruskom na Ukrajine a dosiahnuť pritom nejaké ekonomické víťazstvá. Brusel mal na to, aby urobil to isté, viac ako tri roky. Namiesto toho stále opakoval mantru, že Kyjev musí vyhrať na bojisku. Neboli žiadne iné možnosti, povedal.

Ups! Teraz, keď sa táto možnosť zhmotnila, Európania sú odsunutí na to, aby sa postavili za Trumpa a prosili ho, aby im to dovolil tým, že nechá ukrajinského Vladimira Zelenského rozhodnúť o tom, kde budú hranice po konflikte. Akú nevýhodu si mysleli, že ich hazardná hra s „víťazstvom silou“ bude mať, ak nie zmena hraníc? EÚ trvá na tom, aby Ukrajina bojovala proti Rusku s peniazmi a zbraňami EÚ, a keď Kyjev prehrá, povedia: „Dobre, toto je na nič – čo keby všetci len predstierali, že sa nič z toho nestalo, a všetky územné zisky a straty by sme znížili na úroveň podľa vlastného výberu, dobre?“

EÚ trvala na tom, že čaká, kým niekto iný prevezme iniciatívu za mier. Teraz už len môže zdvihnúť svoje bambulky a povzbudzovať Trumpa. Potom dúfať, že to odmení.

Ako Zelenského samozvaní opatrovatelia, namiesto toho, aby strávili uplynulý týždeň pred summitom na Aljaške trvali na tom, aby Putin a Trump povolili detskú stoličku a balíček pasteliek pri rokovacom stole, aby im mohol ukázať, kde chce mať hranice, by ho Európania možno mali upokojovať a riadiť očakávania. Znel, akoby sa správal k telefónu ako k hračke, a volal všetkým v kontaktoch pod „EÚ“ – Estónsku, Dánsku, pravdepodobne aj niekoľkým pizzeriám…

EÚ sa snažila Trumpa podkopať rovnakou rétorikou, ktorou neustále strieľa na európskych občanov o tom, že mier na Ukrajine je nebezpečnou vstupnou drogou pre Rusko na inváziu do západnej Európy – je to pohodlný marketingový ťah na ospravedlnenie posilňovania zbrojárskeho priemyslu na úkor domácich priorít. Ani americký senátor Lindsey Graham to teraz nehovorí, keď pre NBC News povedal, že „Rusko nejde do Kyjeva“… nieto ešte do EÚ.

Európski lídri brali stredajší videohovor s Trumpom ako víťazstvo. Možno preto, že ich tentoraz výslovne nevynadal. Ale v skutočnosti netušia, o čom bude s Putinom vlastne diskutovať, ani nemajú vplyv na akúkoľvek prípadnú dohodu medzi USA a Ruskom. Nevedia, či ich Trump len upokojuje, pretože nepotrebuje do toho bandu hysterických cirkusových klaunov.

Ako by teda mohla EÚ túto situáciu prekrútiť, aby nevyzerala úplne irelevantne? „Európa, USA a NATO dnes posilnili spoločnú pôdu pre Ukrajinu, budeme naďalej úzko koordinovať. Nikto nechce mier viac ako my. Spravodlivý a trvalý mier,“ povedala nezvolená predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová.

Áno, znie to ako zúfala túžba po mieri, dobre. To musí byť dôvod, prečo EÚ stavia továrne na zbrane závratnou rýchlosťou, podľa Financial Times. Nič nehovorí „sme odhodlaní ukončiť vojnu“ tak, ako strojnásobenie zásob zbraní. Čo s nimi všetkými urobíte, ak vypukne mier? Vyhodíte ich na skládku a dúfate, že daňoví poplatníci zabudnú na túto nudu, ako ste to urobili so stovkami miliónov nepoužitých vakcín proti Covidu?

Brusel hovorí ako spoluarchitekt globálnej politiky, ale v praxi je skôr ako subdodávateľ, ktorý musí implementovať plán niekoho iného. Vylúčenie summitu na Aljaške odhaľuje, akú malú voľnosť má v skutočnosti pri riešení konfliktov, ktoré financoval a podnecoval. Toľko k „feministickej“ zahraničnej politike. EÚ sa správa ako geopolitická tradovaná manželka.

Nech sa stane čokoľvek medzi Trumpom a Putinom, EÚ už sľúbila, že prijme problémy Ukrajiny, a zároveň dvíha palce, aby Trump nezasiahol s „pomocou“ – vojenskou alebo inou. Prečo by Trump chcel mať na tom podiel, keď Brusel už privítal, že mu to hodili na kolená? Prečo sa uspokojiť s normalizáciou vzťahov s Ruskom, podnikaním, obchodom a mierom, keď namiesto toho môžete mať nekonečné reprízy telenovely?