SPIŠSKÁ NOVÁ VES:

Pred tatárskymi vpádmi v rokoch  1241 až 1242 sa na území mesta rozkladalo niekoľko obcí: Brusník (v údolí potoka Brusník), Stojan (na západnom svahu vrchu Kudlovec), Šág (pravdepodobne na mieste dnešnej „Šestnástky“) a Kozma (na južnom svahu Blaumontu). Podľa niektorých prameňov tu boli ešte ďalšie dva: Paríž (Hnilec) a Swanis. Po odchode Tatárov založili zachránení obyvatelia novú obec „Nová Ves“.

Kráľ  Belo IV. nechal po tatárskych vpádoch priviesť na vyplienené územie nových osadníkov, rodiny z Čiech, ale  hlavne zo Saska, kde more zaplavilo veľký kus zeme. Prisťahovaní osadníci utvorili na Spiši „Saskú kolóniu“ a dostali v rokoch  1243 a 1271 mnohé privilégia (nemuseli platiť dane, mýto pri prechode mestskými bránami, a pod.). Nová Ves bola premenovaná po nemecky na „Neudorf“, latinsky „Nova Villa“ a neskoršie ju Maďari pomenovali „Igló“. Niekde sa uvádzajú aj názvy „Newendarff“, „Iglovo“ alebo „Iglow“.

Listina ostrihomského arcibiskupa Filipa zo dňa  29. novembra 1268 je prvou písomnou zmienkou o Spišskej Novej Vsi pod názvom „Villa Nova“.  Je však isté, že rok 1268 nie je rokom založenia mesta, pretože v listine sa spomína, že Spišská Nová Ves ako osídlená obec už jestvovala, a že  mala v tomto roku už aj faru a kostol. Nevieme však, kedy presne, ani kým bola založená, ani kedy sa stala mestom, či bola hneď od počiatku založená ako mestská osada alebo až dodatočne povýšená na mesto.  Vznikla splynutím starej slovenskej obce „Iglov“ a novšej nemeckej obce „Nová Ves“.

Prvou a najstaršou školou v meste bola farsko-mestská latinská škola zriadená  v prvej polovici 14. storočia. Prvými učiteľmi boli kňazi, napr. Ján Gaal. Najstaršími známymi učiteľmi boli Šimon Jakub Saruch (1363 – 1365) a Šalamún Konrád Gaal. Základom školskej výučby bolo čitanie, písanie, počtovanie a spev. Vyšším stupňom bolo 7 slobodných umení: gramatika, dialektika – logika, rétorika, aritmetika, geometria, hudba a astronómia. Učitelia si pomôcky pre vyučovanie pripravovali sami. Neskôr sa zaviedli učebnice, ktoré sa v tom čase používali v celej Európe.

Z roku  1357 pochádza prvá písomná zmienka o známom zvonolejárovi majstrovi Konrádovi, ktorý v Spišskej Novej Vsi založil  najznámejšiu gotickú zvonolejáreň na Slovensku. Významných mešťanom a banským úradníkom bol zvonolejár Ján Wagner, ktorý tu pôsobil do  roku 1516.

6. decembra 1380 získalo mesto od kráľa Ľudovíta I. právo konať týždenné trhy, každý týždeň v sobotu. Išlo o privilégium čisto hospodárskeho významu, čo bola pre mesto životná otázka, pretože v tom období sa mohlo obchodovať len na trhu.

Mesto vybudovalo v súvislosti s privilégiom konať trhy  na konci 14. storočia hradné opevnenie. To bolo murované o šírke 120 a 220 cm, priekopa bola 6 metrov široká a 2 metre hlboká. Súčasťou boli aj 4 brány: levočská, rožňavská, vyšná a nižná (nazývaná aj mlynská).

30. júla 1408 vydal kráľ Žigmund privilégnu listinu, ktorou mestu povoľuje konať jeden výročný trh, vždy 15. augusta. Toto privilégium si mesto od neho nechalo opäť potvrdiť listinou z dňa 28. septembra 1412. Takéto výročné trhy spravidla trvali niekoľko týždňov a prichádzali naň obchodníci zďaleka (Poľsko, Rumunsko, Rusko) so širokým sortimentom. Možno v nich vidieť predchodcu obnovenej tradície novodobých spišských trhov.

V roku  1412, 8. novembra v Záhrebe, bola podpísaná listina, ktorou si kráľ Žigmund požičal od poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského 37 000 kôp českých grošov, ktoré potreboval na vojnu proti Benátkam. V tom čase platil všeobecný zákaz brať úroky z pôžičky, preto dal Žigmund do zálohu poľskému kráľovi 13 spišských miest, medzi nimi aj Spišskú Novú Ves. Mesto ostalo v poľskej zálohe od 12. januára 1413 dlhých 360 rokov, až do roku 1772.

6. decembra 1435 obnovil a potvrdil kráľ Žigmund staré privilégiá a udelil Spišskej Novej Vsi právo konať 3 výročné trhy: jeden na jar, druhý 15. augusta a tretí 11. novembra. Trhy v Spišskej Novej Vsi sa stali široko – ďaleko známe a vyhľadávané.

V rokoch  1518 – 1523 bol postavený nižný mlyn mesta.

V roku  1608 dostala baroková veža nové hodiny.

V roku  1632 Ferdinand II. Udelil Spišskej Novej Vsi právo pečatiť svoje písomnosti červeným voskom, čo bolo veľkým vyznamenaním pre mesto. Dovtedy ich mohla pečatiť len zeleným alebo čiernym.

V roku  1675 vznikla v meste papiereň a pracovala do konca 19. storočia. (1869).

Koncom decembra 1683 obsadilo Spišskú Novú Ves cisárske vojsko, ktoré čakalo na útok Thokolyho armády. Od roku 1672 do roku 1684 malé družiny povstaleckých Thokolyho vojsk dvanásťkrát vydrancovali mesto.

V 18. storočí sa Spišská Nová Ves začína pretvárať na mesto s modernou ekonomikou.

V rokoch  1709 až 1712 zúril po krutých bojoch povstania Františka Rákoczyho v meste najzhubnejší mor, ktorému padlo za obeť viac ako 2 000 ľudí a vymreli celé rodiny.

V polovici 18. storočia mala Spišská Nová Ves 487 domov, väčšinou drevených.

5. novembra 1772 bolo mesto Spišská Nová Ves pri veľkej slávnosti vrátené uhorskému kráľovi. Bola to  Mária Terézia, ktorá  v roku 1772 pri delení Poľska v Petrohrade získala Halič s troma miliónmi obyvateľov a spišské zálohované mestá.

V roku  1774 vznikla Provincia trinástich spišských miest, ku ktorým  v roku 1778 Mária Terézia pripojila ešte tri mestá. Od roku  1778 do roku 1876 bola Spišská Nová Ves sídlom správy  Provincie šestnástich spišských miest.