SPIŠSKÁ BELÁ: Spomienky na pána profesora

Mgr. Michal Griger 

Tento mesiac, konkrétne 8. októbra 2025,  uplynulo 20 rokov od úmrtia Mgr. Michala Grigera (24. november 1919, Vyšné Repaše – 8. október 2005, Spišská Belá),

významného stredoškolského profesora, historika, vlastivedného pracovníka a organizátora ľudovej umeleckej výroby.
Svoj život zasvätil vzdelávaniu, kultúre a zachovávaniu duchovných a remeselných tradícií Spiša.

Michal Griger pochádzal z chudobných pomerov, no už ako dieťa vynikal pracovitosťou, zvedavosťou a vierou. Po štúdiách na Gymnáziu v Levoči a na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule pôsobil ako učiteľ a kantor v obciach Niedzica a Jurgov. V Jurgove sa pričinil o vznik rezbárskej dielne (1942), ktorá položila základy modernej ľudovej umeleckej výroby na Spiši. Po vojne bol spoluzakladateľom Umelecko-priemyselného výrobného družstva Javorina (1947) v Spišskej Belej, ktoré preslávilo remeselnú zručnosť regiónu po celom Slovensku.

Neskôr pôsobil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby v Bratislave, v Múzeu v Kežmarku ako historik literárnej histórie, a napokon ako profesor na Gymnáziu v Spišskej Starej Vsi (1972–1982).
Bol autorom a spoluautorom mnohých odborných štúdií, hesiel do Pedagogickej encyklopédie Slovenska a Slovenského biografického slovníka. Zostavil a redigoval zborníky o Spiši, Spišskej Belej, Zamagurí i Jurgove a podieľal sa na vydávaní ročenky Z minulosti Spišskej Belej.

Veľký kus svojej práce venoval vzniku Múzea Dr. Michala Greisigera v Spišskej Belej, ktoré dodnes nesie odkaz jeho snahy o zachovanie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1996 sa stal čestným členom Spišského dejepisného spolku.

S manželkou Emou, rodenou Smrekovou (28.3.1924 – 19.10.2010) mali deti:

Ing. Máriu Dobákovú (* 1947), PhDr. Martu Weissensteinerovú (*1949), Michala Grigera (*1950), MUDr. Kristínu Bartkovú (* 1953), Ľubomíru Grigerovú (* 1955) a Beátu Purdešovú (* 1960). Jeho manželka pracovala ako učiteľka, bola dlhoročnou členkou učiteľského speváckeho zboru Tatran v Poprade.

Bol nielen odborníkom, ale aj človekom s hlbokým vzťahom k rodnému kraju a ľuďom.
Ako pedagóg dokázal inšpirovať generácie študentov, v ktorých prebúdzal hrdosť na slovenské korene a lásku k histórii.

„Celý život som sa snažil zachovať kultúrnu pamäť Spiša a podporiť ľudovú tvorivosť nášho regiónu“

Aj dnes si mnohí na neho  spomenú a vynárajú sa spomienky spojené s  jeho osobnosťou. Jednou z nich je aj spisovateľka a historička Dr. Nora Baráthová, ktorá s profesorom pracovala v kežmarskom múzeu v rokoch 1968 – 1972. Jej spomienky sa viažu práve na obdobie ich spolupráce v Kežmarku:

Pán profesor Griger bol mojím kolegom v kežmarskom múzeu v rokoch 1968 – 1972. Bol medzi nami, sotva dvadsiatnikmi, najstarší, a preto sme ho aj veľmi rešpektovali. V tých časoch sme si starších vážili, nedovolili sme si voči nemu žiaden špás a obdivovali sme jeho pedantnosť a poctivosť v práci, ktorú precízne dodržiaval. Osem a pol hodiny odrobnil, hocičo by sa dialo a my nechtiac popri ňom… Pracoval na poste literárneho historika, staral sa aj o muzeálnu knižnicu a keďže vtedy knihy v antikvariáte, ale aj tie najnovšie vydania boli lacné, knižnicu rozšíril o mnohé staré vydania diel takých autorov, čo kedysi študovali na kežmarskom lýceu (Šafárik, Hviezdoslav, štúrovci, Jesenský, Rázus atď.), ba vypracoval aj bibliografiu diel, v ktorých sa písalo o Kežmarku. Publikoval aj v mesačníku Kežmarok, ktorý vychádzal roku 1969.

Spriatelili sme sa natoľko (samozrejme sme si netykali, medzi nami bolo vekove tridsať rokov, a to som si ja nemohla dovoliť), že mi veľa rozprával o sebe a niektoré príbehy som s jeho dovolením dala na papier bez toho, aby som to niekde publikovala. Dozvedela som sa veľa o jeho chudobnom detstve (keď potreboval nejakú učebnicu, teta išla predať kačku na trh, aby boli peniaze na zakúpenie potrebnej knižky) , o štúdiách v Levoči i Spišskej Kapitule, ktoré sprevádzali huncútske kúsky  spolužiakov), zaujímavé boli jeho rozprávania o učiteľskom pôsobení v spišských dedinách, čo sa po II. svetovej vojne znova odovzdali Poľsku a samozrejme slovenskí učitelia museli odtiaľ odísť, pretože by tam ťažko prežili vtedajší režim,

Zacitujem z jeho spomienok:

„Na gymnázium som chodil v Levoči. Nebol som síce zďaleka (Vyšné Repáše boli od Levoče vzdialené asi 6 km, autobusy však nechodili), ale napriek tomu som tam býval. Najprv v internáte. Lenže ten stál tristo korún. A ja, ktorý som pochádzal z dediny, musel som si to vykalkulovať asi takto: vrece zemiakov stojí pod päťdesiat korún, dobre vykŕmené prasa päťsto korún a gazda žije iba z toho, čo predá, nemá iný príjem. Reku, čo si počneš, biedny človeče? Z domu peniaze pýtať nemôžeš, lebo ich nemajú, ale napriek tomu chceš študovať…

Napokon tých tristo korún bolo hodne aj pre iných. Veď napríklad plat štátneho úradníka bol osemsto korún na mesiac. Tak sme sa tri chlapčiská dohodli, že si nájdeme niečo iné, lacnejšie. Bolo to až kdesi pri Košickej bráne, stálo to osemdesiat korún a okrem toho nám dávali na raňajky pol litra mlieka a chlieb.

Lenže aj tých osemdesiat korún bol problém. Ale študent by nebol študentom, keby si nepomohol: kondície, čiže doučovanie slabších, ale bohatých spolužiakov. Ja som doučoval dvoch: chlapca a dievča. Riaditeľstvom školy stanovená taxa bola štyridsať korún od jedného doučovaného a tak som dostal práve toľko, koľko som potreboval…“

Pripomínalo mi to život kežmarského študenta Hviezdoslava. Tiež z domu nič nedostal a živil sa kondíciami. Pán profesor Griger mi nášho básnika pripomínal hlavne svojou snahou dosiahnuť v živote čo najvyššie vzdelanie. Urobil si kvalifikáciu pre učenie na základných školách, na meštianke a počas práce v múzeu ako päťdesiatnik dokončil aj diaľkové štúdium pre vyučovanie na stredných školách na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove, Keďže aj ja som skončila túto školu a ten istý odbor slovenčina – dejepis, naozaj sme sa mali o čom rozprávať. Pritom on počas týchto štúdií dával dohromady ešte aj dvojdielnu publikáciu o Spišskej Belej, kde desaťročia býval.

Po skončení vysokoškolských štúdií sa rozhodol vrátiť do školstva. Málokedy sme sa stretávali, aj to, akoby len náhodou. Naposledy sme sa stretli v Kežmarku na pohrebe jeho priateľa a bývalého kolegu Ladislava Kudzbela.

Na spoluprácu s pánom profesorom Grigerom spomínam rada. Mal obrovské vedomosti a bol človekom, na ktorého sa vždy dalo spoľahnúť.

Pri príležitosti 20. výročia jeho úmrtia si naňho s úctou spomíname ako na človeka, ktorý zanechal trvalú stopu v oblasti vzdelávania, kultúry a regionálnej histórie.
Jeho život a dielo sú dôkazom, že poctivá práca, múdrosť a oddanosť rodnému kraju dokážu presiahnuť čas.

Dr. Nora Baráthová, Mgr. Erika Cintulová, Antonia Pacigová