ROVINKA: Viedenský rozsudok z 10. októbra 1938 – o určení hranice medzi Slovenskom a Maďarskom

Domy boli stavané pozdĺž hradskej. Boli to dlhé domy v radoch a medzi nimi široké ulice. Ako stavebný materiál bola používaná hlavne hlina a domy boli pokryté slamou alebo rákosím. Po požiaroch v rokoch 1878 a 1886 boli domy nanovo postavené, avšak už z tehál s betónovým základom a pokryté šindľom, neskôr aj škridlou.

Prvé číslovanie domov bolo prevedené až v roku 1872. Horný Waltersdorf mal vtedy 50 a Dolný Waltersdorf s Neustiftom 37 domov. V roku 1934 to bolo 125 domov.

V niektoré noci medzi 12 – 1 hodinou, teda v hodinu duchov, bolo vidieť jeden veľký sud kotúľať sa dedinou. Sud vyzeral ako obyčajný sud na víno a pochádzal z pivnice niekdajšej krčmy. Za kotúľania obyčajne bučal ako krava. O 1 hodine sud zmizol v rodine roľníka Wegschaidera. Často, veľmi často sa pokúšali smelí mládenci vystopovať tajomstvo suda, ale nepodarilo sa im to. Raz sa jeden starý muž plížil za sudom a za každú cenu chcel odhaliť jeho tajomstvo. Bol to starý otec dievčaťa, ktoré túto povesť rozprávalo. Smelý starec sa pomaly zakrádal za strašidelným sudom, ale keď prišiel celkom blízko, zacítil náhle silné horúce fúknutie zo suda, ktoré ho takmer prehodilo a sud zmizol. Keď starček prišiel domov cítil veľkú bolesť v hrudníku, ťažko ochorel a zakrátko zomrel.

Aj jeden šedý muž straší v našej obci. Je vysoký a chudý a keď sa vystrie siaha až po odkvap strechy. Raz vošiel do jedného sedliackeho domu. Doma bolo len malé dievčatko menom Betka. Toto dievčatko sa tak zľaklo, že onemocnelo na srdce. Inokedy sa šedý muž zjavil zase v tom istom dome. Bolo to na Vianoce. Všetci boli na Utierni, len jedna šestonedieľka ležala doma. Šedý muž bez slova vstúpil do izby a keď zvonili na Pozdvihovanie, sadol si na stoličku a nemo sa pozrel na šestonedieľku. O 1 hodine zase bezhlučne zmizol tak, ako prišiel. Malá, na srdce chorá, Betka musela raz do lesa. Mala prať konope v jednej barine, ktorá bola v lese. Keď chcela začať prať, zase sa jej zjavil šedý muž. Keď ho zbadala, dostala záchvat spadla do bariny, kde sa utopila. Od tých čias sa táto barina nazýva Betkinou jamou.

Viedenský rozsudok z 10. októbra 1938 – o určení hranice medzi Slovenskom a Maďarskom určil, že Bratislava i so susednými obcami zostali na Slovensku. Hranica bola určená pod obcou Tortschendorf (Dunajská Lužná – Nová Lipnica).

septembra 1939 začala 2. svetová vojna. Rukovali muži do 38 rokov. 20. decembra 1944 nemecké vojsko obsadilo obec a odviedli 18 – 19 ročných chlapcov, neskôr museli narukovať aj starší muži. Vojaci sa tu zdržali do 28. marca 1945, kedy sa už verejne pošuškávalo, že sa blíži koniec Hitlerovej vojny. Nemci dostali rozkaz na evakuáciu. 1. apríla 1945 prišli do obce prvé sovietske vojenské jazdecké oddiely. Po prehratej vojne Nemecka boli aj z našej obce 21. júna 1945 vysídlení obyvatelia nemeckej národnosti do Nemecka. Neskôr vysídlili aj niektoré maďarské rodiny. Z pôvodných obyvateľov tu ostalo asi 20 rodín. Obec bola osídlená Slovákmi z dedín, ktoré boli vypálené, a tak sa prisťahovali obyvatelia zo Starej Bystrice – 50 rodín, z Pribyliny 13 rodín, z Liptovskej Kokavy 9 rodín, z Lubiny 8 rodín a od Myjavy 1 rodina.

Rok 1947 – obec bola premenovaná na Štefánikovce, podľa slovenského národného hrdinu Dr. Milana Rastislava Štefánika. Obec patrila do okresu Šamorín, bol zavedený telefón, verejná hovorňa bola v krčme u Strnisku a v miestnostiach pri kultúrnom dome bola zriadená materská škôlka.